Neandertálci sú s nami spríbuznení aj napriek našim vzájomným rozdielom
V roku 1856 prvýkrát označili zvláštne fosílie z nemeckého kameňolomu za vyhynutý ľudský druh. Postupne sa tak začal objavovať veľkolepý svet neandertálcov, ktorý zaberal tisíce kilometrov a existoval viac ako 350 000 rokov. Túto fascinujúcu stratenú „ríšu“, zrekonštruovanú za pomoci moderných vied, predstavuje Rebecca Wragg Sykes v knihe s názvom Príbuzní: Život, láska, smrť a umenie neandertálcov.
Namiesto stereotypného obrazu zimou chvejúcich sa a otrhaných bytostí, ktoré sa sotva udržali nažive do príchodu moderného človeka, predstavuje portréty našich nesmierne prispôsobivých a úspešných pravekých príbuzných. Jej nosnou hypotézou je paradox ich rodinnej blízkosti voči nám, a zároveň naša vzájomná vzdialenosť, ktorá sa najvýraznejšie prejavuje v našich anatomických odlišnostiach.
Vplyv prostredia, spôsob života a iné vonkajšie vplyvy z nich totižto robili v niečom dokonalých a v niečom naopak obmedzených obyvateľov tejto planéty. Práve v odlišných anatomických popisoch sú vysvetlené aj mnohé faktory, ktoré vplývali na ich fyziognómiu, funkčnosť ich tiel a jednotlivých orgánov.
Neandertálci by dnes boli majstrami v pretláčaní, ale v šprinte by s nami prehrávali
Jednou z najsignifikantnejších čŕt ich vzhľadu boli výrazné a mohutné nadočnicové oblúky, ktoré mohli mať funkciu prírodných tienidiel proti ostrému priamemu slnečnému svetlu alebo jeho odrazu od zasneženého povrchu. Aj ich oči boli väčšie ako tie naše. Veľké oči znamenali aj väčšie fotosenzitívne sietnice, ktoré mohli zachytávať viac svetla v prostredí s arktickou povahou počasia. Hoci mali inú štruktúru vnútorného ucha, počuli pravdepodobne rovnako ako my. Ich čuch bol možno tiež na rovnakej úrovni ako ten náš, hoci oblasť ich mozgu zameraná na pachy a vône, bola výrazne menšia ako je u moderných ľudí.
Aj anatomické rozdiely končatín, chodidiel a celej kostry ich v niečom limitovali a v niečom naopak zvýhodňovali. Súčasný človek by ich pravdepodobne predbehol v chôdzi a behu. Neandertálci kráčali o 4 až 7 % pomalšie ako my. Predbehli by sme ich aj v šprinte a aj v behu na 5000 metrov. No ich mohutné stehenné svaly, obrovské pľúca a široké nosy z nich však robili zdatných a vytrvalých horských chodcov a bežcov vo voľnej prírode s nerovným terénom.
Okrem toho mali veľkú silu v ramenách. Dokázali vskutku mocne otáčať zápästím a dnes by preto boli s určitosťou majstrami v pretláčaní. V ich populácií takisto prevládali praváci, no existovali medzi nimi aj ľaváci, resp. dokázali v prípade úrazov meniť preferencie v používaní horných končatín.
Samozrejme ich statnejšie telá spotrebovali aj väčšie objemy energie. Celkovo to bolo 3500 a 5000 kilokalórií denne, čo je viac ako dvojnásobok dnešných odporúčaní pre priemerného súčasného človeka. Neandertálci, ktorí obývali drsnejšie prostredie a nedisponovali účinne izolujúcim odevom, potrebovali dokonca až 7000 kilokalórii (29288 kilojoulov) denne.
Ich ohniská kryje zem a ich domov bola Európa a časť Ázie
Neandertálci obývali rôzne prostredia a počas státisíce rokov sa viezli na klimatickej horskej dráhe, ktorú sprevádzali extrémne zmeny klímy a vegetácie. Každej z týchto zmien sa dokázali ako druh prispôsobiť. Úspešnými sa stali aj preto, že ako lovci obrovských zvierat spolupracovali. Žili a lovili v skupinách. V kolektívnej činnosti pokračovali od zabitia zvieraťa, cez metodické porciovanie až po prepravu najcennejších častí niekam inam, kde potom prípadne aj spoločne hodovali.
Nepochybne používali oheň, ale o ich pyrotechnologických zručnostiach sa stále vedú ostré diskusie. Dilemou dokonca stále zostáva, či neandertálci oheň iba nachádzali, alebo ho vedeli aj zakladať. Napriek týmto dohadom sa však v rozličných archeologických lokalitách našlo množstvo menších a aj veľkých ohnísk, ktoré predstavujú chronologické a priestorové kotvy, okolo ktorých sa odohrával ich každodenný život.
Napriek týmto skutočnostiam však platí, že neandertálci žili v podstate kočovným spôsobom života. Ich svetom bola krajina a pohyb v nej predstavoval ich život. Neandertálci si pravdepodobne okolitú krajinu konceptualizovali, nie však iba ako javisko, po ktorom kráčali, ale skôr ako niečo, s čím možno nadväzovať vzťahy a komunikovať.
Komunikovať znamenalo vedieť čítať krajinu a divú prírodu, stopovať zver, predvídať prírodné javy, správanie zvierat a aj zapamätávať si všetky komunikačné trasy. Autorka sa v ostatných kapitolách venuje aj iným oblastiam charakterizujúcich ich ľudskú podstatu. Miestami špekuluje, uvažuje a niektoré hypotézy opiera aj o moderný výskum. Venuje sa hypotézam o ich myslení, predstavivosti, estetickom vnímaní a aj ich vyrovnávaní sa so smrťou svojich blízkych.
Vzhľadom na relatívne malý počet artefaktov je pochopiteľné, že veľká časť záverov sú stále hypotézami. Veď ostatných 160 rokov výskumníci namáhavo a opatrne stúpali najmä po hore kostí a kameňa, aby rozpletali poznatky o neandertálcoch. Výstup na vrchol poznatkov sa však v ostatných dvoch desaťročiach výrazne zrýchlil.
V každom z nás možno drieme neandertálec
Zrýchlenie prišlo s analyzovaním aj pravekej DNA. Táto sofistikovaná oblasť modernej vedy priniesla nové prelomové zistenia o našej vzájomnej blízkosti a tiež poznanie, že neandertálci aj priamo prispeli k našej vlastnej línii predkov. Neexistujú presvedčivé dôkazy o tom, ako sa tieto sexuálne stretnutia odohrali, známe sú iba ich dôsledky, hoci genóm dnešného človeka má neandertálsky charakter iba v 2 až 3 percentách.
Je to však stále významný podiel, ktorý bol pre človeka dnešného typu osožný. Nové výstupy dokazujú, že prítomnosť časti neandertálskej DNA v našich telách, nás aj v súčasnosti ochraňuje pred niektorými baktériami a vírusovými infekciami. V období pandémie sa objavili ďalšie nové vedecké štúdie, ktoré dokonca tvrdia, že jeden konkrétny neandertálsky reťazec DNA obsiahnutý v populácii súčasných ľudí, presnejšie haplotyp, bráni aj šíreniu RNA vírusov, medzi ktoré patrí aj SARS-CoV-2.
Táto kniha robí pre neandertálcov to, čo pre moderného človeka urobila publikácia Yuvala Noaha Harariho s názvom Sapiens: Stručná história ľudstva. Odhaľuje príbeh, v ktorom sú naším spoločným dedičstvom: rozum a samotné ľudstvo.
