Denník N

SCI FI III

Pokračovanie prvých dvoch dielov krátkeho sci fi dielka o občanovi, ktorý postupne opustil ochranný rámec osobnej a jazykovej identity a vstúpil do bohatých vôd kolektívneho nevedomia, extáza ho naplnila.

Občan kráčal po nábreží a vliekol dve plné tašky jedla. Išlo o trvanlivé potreviny podľa zoznamu, ako mu nakázali odborníci  že je vhodné nakúpiť. Prečo by im neveril, stránka na internete mala veľké logo, mala i hešteg, ktorý označoval celú národnú kampaň. Všade boli vlajky krajiny, ktorá jeho humanitnú pomoc potrebuje. Teraz tiež vnímal tie vlajky, viali popri chodníku, vedľa aleje stromov. Na stojanoch, akoby pre ne nainštalovaných. Dlho nevidel toľko vlajok na jednom mieste, v jednom čase, v tejto krajine.

Kedysi, keď sa viac hovorilo o Slovensku, o tom, že tisíc rokov poroby skončilo, boli vlajky Slovenska všade. Spievali sa piesne, preskakovali sa vatry. Hovorilo sa o zvrchovanosti a jemu to liezlo na nervy. Mohol sa hrdo prihlásiť k tomu ,že je príslušník tohto národa, ktorý vstáva a putá si strháva, on si však išiel svoje. Ako občan s právom na vyjadrenie, slobodu, cítil sa zrazu kultúrne ako Čejen, indián. A náboženstvo v prieskume si zvolil animisticko – fetišistické. Nemal rád tie žabo – myšie spory, kde riešili menšiny. Myslel si, že občan Slovenska, republiky, je zároveň i príslušník tejto krajiny. Keď býva na Slovensku, má byť nazývaný Slovákom. A ak sa niekto cíti byť – tak ako on – tým Čejenom, indiánom, to je jeho vec. Tak isto, ako dnes, keď sa niekto cíti byť príslušníkom iného rodu, v rámci gender ideológie, to je jeho vec, nemusí predsa byť súčasť davu, kultúry, ktorá sa tak trochu teatrálne predvádza na námestiach v tancoch, v akýchsi pestrofarebných „karnevaloch“. Tomu, prečo sa ľudia potrebujú „predvádzať“, tváriť sa, že sú „in“, nezávislí, s čiernymi zafarbenými vláskami, s ofinkou, oblečení všetci raz do čierneho od hlavy po zem, potom zas v pestrofarebnom a kriklavom, hluční a nepríjemní, nevedel. Provokujú? Je to forma uvoľnenia potláčanej emócie? Rigidnosť tradičnej náboženskej viery, ktorá tisícročie sa prepájala so štátnym zriadením a sľubovala tým dobrým rovnú cestu do raja? A milosrdenstvo a odpúšťanie..to sa akosi nebralo do úvahy, nebol to faktor, vstupenka do neba, žolík v rukáve, eso, túz…hm. Teda tie vlajky všade, to mu vadilo. I tá hrdosť, keď všetci sa cítili byť hokejovou republikou, odborníci na hru na ľadovej ploche, Oslabovky a presilovky. Celý ten šovinizmus. Prešlo nás to. Ĺudia sa zaradili do pracovného procesu. Zohnali si bývananie, ocenili ich rank na trhu. Dostali potrebné peniaze a teraz ich splácali. KAždý mesiac po troške. Istina i úrok. Dva platy, jeden nestačí. Potreby rodiny sú napriek tomu, že sa hovorí o ocenení ženy, rovnoprávnosti, jasné. Žena maká ako muž, za menej peňazí a bez nej by to, čo rodina „potrebuje“, nemala šancu mať. A čo slobodná matka? Má jeden plat? A kde je ten otec? Je zodpovedný? Alimenty dáva? Uznáva, že keď je prípadene  ten i „býk“ a má už i ďalšiu rodinu, tú štandardnú…tak má i tú prvú – tú „tieňovú“- Je to druhá strana mince, s ktorou štát ráta? A či neráta? Kto je štát? Kde je morálka? Kde étos? O čo sa jeho predstaviteľ snaží? O jeho zisk, blahobyt? O svoj zisk či blahobyt? Či si ten potenciál v býkovi, ktorého treba správne usmerniť prehliada? Má iné priority ten štát, ktorý vlajky dávno prestal vztyčovať, hrdo a priam v prejave „gýču“? Nevie. Kráča a spomína, že si chcel i pozrieť to, či toto tu je správne. AK sa vešia niekde v jednom štáte cudzia vlajka, nemá byť náhodou vedľa nej zavesená i vlajka štátu, ktorým sa označuje tá domovská – suverénna – krajina? No nedohľadal to na internete. NAšiel tú kampaň. Uistil sa, že to je ono, že to nie je žiaden fejk, hlas pani prezidentky znel dôveryhodne. Sugestívne hľadela do kamery a prihovárala sa mu. Oči ako studničky, ako plachá srnka na čistinke, hľadela a postupne všetky tie posolstvá a vety podala do éteru. Áno, pridal sa do tej rady pred obchodom, vystál košík, nakúpil podľa zoznamu, zaplatil, naložil a teraz kráča. Cesta sa stráca. Je poľná. Sú tu skôr rôzne kríky. Unavený kráča ďalej. Slnko vystupuje stále vyššie. Akýsi zápach, typický pre zakopané skládky chemického odpadu, pozostatky po hrdom chemickom priemysle z pred dávnych rokov v tomto meste, sa akoby hlásili o slovo. Ani vtáčka či letáčika tu nechyrovať. Všade vysoká burina a občas nejaká čierna skládka, stavebný odpad, práčka, pneumatika. Ide dobre? Signál tu nie je. Nevie sa pripojiť na internet. Adresu, GPS nezistí. Prišiel k akýmsi ľuďom. Nevyzerajú ako utečenci. Skôr ako nejaká banda. Asociáli? Pozerajú na jeho plné tašky jedla. Má zlý pocit. Striaslo ho. Stres, adrenalín. Pud sebazáchovy. Ako pustí tašky, ako tú situáciu zachráni? Ešte nevie. Peňazí pri sebe veľa nemá a tak nemusí mať strach z veľkej straty. Nechá to tu. Utečencom nakúpi inokedy, zistí tú správnu adresu, zbierku, keď sa odtiaľto dostane. Títo ľudia sa uškřňajú na seba, keď si ho prezreli. Cítia sa na koni. Blbec, tak ho asi nazvali. Má ten pocit. Že to je jeden z tých, ktorí idú spasiť svet, do všetkého sa montujú, idú proti prúdu, nie v dave v tanci, v extáze, v pestrofarebnom karnevale s heslami, raz tam, potom onam. A domov si prestal nosiť, prestal si znášať do hniezda. myslel na iných, v humanitu uveril. V humanizmus sa nadchol. Sekulárne a kozmopolitné videnie sveta, hľadanie blahobytu pre všetkých. Cesta k splneniu sna, ak to vyslovíš, splní sa ti sen. Pre milosrdného nie je nič nemožné. Je v poli lásky a splnených vesmírnych prianí.. a tu je teraz na bývalom obilnom poli s asociálmi. Nik tu nepotrebuje jeho pomoc. Blbec sa stratil.

Teraz najčítanejšie