Prečo sa bojíme vlastnej kópie?

Hádam áno, veď je to dieťa. Rozkošné, bezbranné a bacuľaté.
A možno ste si povedali, že vám na nej čosi prekáža. Niečo, čo neviete pomenovať.
Nečudujem sa vám, je to silikónové dieťa.
Autorkou fotografie je Američanka Rebecca Martinez, ktorá vyrába napodobeniny bábätiek a potom ich aranžuje do veľmi zvláštnych pozícií. Pchá ich do batožinového priestoru v lietadle alebo ich nahádže na jednu kopu, pričom sleduje, ako na ne ostatní ľudia reagujú.

Ak sa vám Martinezovej fotky nepáčia, je to v poriadku. Práve ste spadli do pasce javu, ktorý pomenoval japonský špecialista na kybernetický dizajn Masahiro Mori. Dal mu názov Uncanny valley (pojem sa u nás prekladá rôzne ako bizarné sedlo, údolie neprirodzenosti, údolie odporu, desivá zóna, atď.).
V roku 1970 pomocou psychologických experimentov skúmal emocionálne reakcie ľudí na robotov podľa toho, ako veľmi sa podobali na skutočných ľudí.
Po sérii testov prišiel Mori na zvláštnu súvislosť. Na bežné priemyselné roboty bola emocionálna odozva respondentov neutrálna až mierne kladná. Čím viac sa stroje začali podobať na ľudský organizmus (či už výzorovo alebo spôsobom, akým sa pohybovali), tým pozitívnejšie na nich ľudia reagovali.
V istom bode sa však stalo niečo, čo Moriho prekvapilo. Testovaným osobám sa zrazu prestali ľudské napodobeniny páčiť. Až v okamihu, keď sa podobnosť objektu s človekom priblížila veľmi blízko dokonalosti, nabrali emócie opäť pozitívny charakter.
Pozrime sa spolu na obrázok, ktorý znázorňuje túto súvislosť graficky. Moriho originál nájdete v tomto odkaze.

Zaujímavý výsledok, však?
Dnes máme už aj v domácnostiach niekoľko priemyselných robotov a automatov, ktoré síce využívajú časť ľudskej konštrukcie (napr. mechanizmus pohybu ruky), ale ani náhodou si ich nepopletiete s tatkom ležiacim na gauči.
Tieto mašinky sú pre nás užitočné, preto ani nikomu nenapadne, žeby sa škaredo pozeral trebárs na mixér. Mnohé z nich dokonca chránia ľudské životy (napr. rozoberajú výbušniny), zatiaľ čo my ich zdiaľky pri moku z kávovaru dirigujeme. Ani v mojom vlastnom amatérskom prieskume neprejavila žiadna dopytovaná osoba obavy z automatickej práčky.

Ako je to však s robotmi, ktoré majú ruky, nohy, telo, hlavu aj pätu?
Ak sú z kovu alebo plastu pospájaného drôtikmi, tak v nás takisto záporné emócie nepodnecujú.
Naopak, často sa nám zdajú byť milé vo svojej nemotornosti. Tešíme sa z toho, aký majú „kukuč“, respektíve čo všetko na nich dizajnér dokázal napodobniť.
Jasne si totiž uvedomujeme, že to nie sú živé organizmy.

Na princípe obdivu k umelým tvorom s ľudskými črtami stavia celý hračkársky či filmový priemysel.
Spomeňte si na nerozlučnú dvojicu droidov C-3PO a R2-D2 z Hviezdnych vojen, paranoidného androida Marvina, či pracovitého robota menom Wall-E, ktorý akoby z oka vypadol služobne staršiemu Johnnymu číslo 5.

Logicky by sa teda dalo očakávať, že čím viac sa nám budú roboty podobať, tým viac budeme nadšení. Podľa spomínaného výskumu to tak nie je. Ak sa s nami umelá bytosť príliš zhoduje, začíname pociťovať obavy a je nám to nepríjemné.
Vysvetlenie spočíva v slove príliš. Na základe prvého dojmu mozog vyhodnotí, že daný organizmus je človekom, ale pri druhom pohľade si všimneme, že isté detaily veľmi ľudské nie sú. Môže ísť o strnulosť pohybu, studený výraz tváre či dokonale usporiadané zuby.
Pozorovaný objekt je skrátka nejaký divný.

Na fotografii je iný japonský profesor Hiroshi Ishiguro z Osaky. Už niekoľko rokov sa pokúša navrhnúť robota, ktorý by sa čo najviac podobal človeku, vrátane mimiky tváre a spôsobu komunikácie. Bližšie informácie o jeho projektoch nájdete na stránke www.geminoid.jp, z ktorej pochádza aj táto galéria, prípadne si pozrite krátku videoukážku.

Moriho „objav“ desivého údolia sa pochopiteľne mnohým kybernetikom nepáčil, preto sa na jeho teóriu zniesla obrovská vlna kritiky, ktorá ju označila za pavedeckú. Výčitky sa opierali o fakt, že v čase, keď prebiehal výskum, neexistovali technológie, ktoré by umožňovali vyrobiť takmer dokonalého robota z pravej strany grafu, takže ani nemohol posúdiť, ako by na neho respondenti reagovali.
Kybernetikom sa nemožno čudovať, keďže sa zaoberajú hľadaním ideálneho robota, a podobné psychologické výskumy im stavajú do cesty len samé prekážky.
Isté zákonitosti, ktoré teóriu uncanny valley potvrdzujú, však môžeme vnímať aj my ostatní – napríklad pri sledovaní filmov alebo hraní videohier, ktoré využívajú počítačovú animáciu.

Pamätáte si na váš prvý dojem zo zimnej rozprávky Polárny expres z roku 2004?

http://youtu.be/3bgyZ2GmJI0?t=2m28s

Bola to moja prvá premiéra v 3D kine. Hoci to bolo dielko vcelku milé, viac som ho už nevidela – a nie preto, že by som nemala možnosť. Jeho hlavný hrdina, malý bezmenný chlapec na mňa nepôsobil dva razy sympaticky, a nezmenilo sa to ani v okamihu, keď sa usmieval. Podobný názor ako ja mali aj filmoví kritici, ktorí v čase uvedenia filmu do kín nešetrili v recenziách prívlastkami ako desivý, strašidelný a monštruózny. Jeden z nich dokonca premenoval film na Vlak zombíkov.
Aj originálny Tom Hanks, ktorý pôsobí na divákov zväčša kladne, v animovanej verzii akosi znepokojuje. Chýba mu totiž pohľad. Oči sú všeobecne významným sprostredkovateľom emócie, a tiež výborným indikátorom toho, či ste plní života.
Počítačom vyrábané animované filmy podľa všetkého oveľa lepšie znesú silne preexponovanú Rodinku Úžasných či poľudštené Autá. Mimochodom, ani producenti pornografie sa o dokonalú 3D animáciu veľmi nepokúšajú. Ktovie prečo…

Efekt uncanny calley však v plnej miere využívajú scenáristi a PC animátori v hororových filmoch.
Rôzni zombíci, mŕvoly a upíri sú zárukou, že sa v kine pevnejšie chytíte susedovho pleca, hoci dobre viete, že aj keď sa nám podobajú, nie sú ozajstní (dúfam).
Skúste vložiť do tela dieťaťa vlastnosti monštra, skombinujte to s vernosťou zobrazenia a obecenstvo bude pišťať od hrôzy. Myslím, že aj bábätká Rebeccy Martinez by v nejakom tom strašidelnom filme zožali veľmi pekný (samozrejme desivý) úspech.

Vráťme sa však k Moriho grafu. Ten pochádza spred štyridsiatich rokov, preto sa tím profesora psychológie Asifa Ghazanfara z Princetonskej univerzity podujal podobný výskum zopakovať aj v roku 2009.
Bádatelia však použili namiesto ľudí makaky. Predložili im tri druhy obrázkov, ktoré sa od seba líšili spôsobom zobrazenia: dve rôzne 3D tváre opíc (nerealistickú a realistickú) a jednu skutočnú opičiu tvár.
Výsledok štúdie vlastne ani neprekvapil. Makaky odvracali tvár vždy, keď videli 3D realistickú verziu, pričom na zvyšné dva obrázky sa dívali dlhšie. Výskumný tím to utvrdilo v myšlienke, že ide o fungujúci fenomén podmienený biologicky, no jeho úplné vysvetlenie je zatiaľ v štádiu teórií a hypotéz.
Jedna z nich predpokladá, že odpor voči neprirodzenému má v zmysle evolučnej adaptácie ochrániť človeka pred nebezpečenstvom či chorobou.
Pocit desu môže byť reakciou na nejednoznačnosť, keďže si nemôžete byť istí, či sa máte báť alebo nie. Ani váš mozog si s tým nevie poradiť, a tak namiesto úteku alebo útoku reaguje tým, že sa necítite byť vo svojej koži (ten, kto vlastní fotografiu z detstva, na ktorej s výrazom vystrašeného lemura sedí Mikulášovi na kolenách, tomu zaiste rozumie).
Iní teoretici zase tvrdia, že ide o vrodený strach zo smrti, či obavy zo straty identity (klasický námet získania nadvlády zo strany robotov v science fiction románoch).
Nuž, aspoň majú vedci z Princetonu o dôvod viac, prečo požiadať o nový grant.

Ako sa „desivému údoliu“ vyhnúť?
Nuž, výtvarníci vo filmových štúdiách a softvérových spoločnostiach by sa pri navrhovaní svojich hrdinov mali riadiť zásadou „menej je niekedy viac“, najmä ak nechcú svojich zákazníkov zbytočne strašiť.
Odborníci hovoria o jednote všetkých charakteristík neživej „osobnosti“ – vzhľadu, pohybu a zvukov, ktoré vydáva. Miešanie ľudských a neľudských prvkov pôsobí desivo (napr. umelá bytosť s ľudským hlasom, ale i človek s hlasom syntetickým). Aby animovaná postava pôsobila prirodzeným dojmom, mal by tomu zodpovedať nielen jej vzhľad, ale aj plynulý pohyb. Aj proporcie ľudského tela by mali ostať zachované – ibaže by ste chceli dosiahnuť opak a navodiť pocit čudnosti (skvele to urobil napríklad Tim Burton vo filme Alica v krajine zázrakov, kde dal úmyselne zväčšiť Klobúčnikove oči a hlavu Srdcovej kráľovnej).

Ktovie, ako to celé dopadne o sto rokov. Je možné, že nás budú v nemocniciach ošetrovať dokonalé kópie zdravotných sestier (a bratov), ktoré nám zmerajú tlak, podajú infúziu a nakoniec s nami budú viesť konverzáciu, ktorú načítali z databázy upokojujúcich tém. Budete si môcť dokonca vybrať, či vás ošetrí Marylin Monroe alebo Bred Pitt. Naši potomkovia budú vyrastať v náručí mäkkých robotických pestúnok vyhriatych na príjemných 37°C a vôbec sa ich nebudú báť.
Vydesila som vás?
Len žiadnu paniku, o sto rokov tu už my strachopudi aj tak nebudeme.

Na záver tu mám pre vás videoklip Robot evolution, na základe ktorého si môžete urobiť svoj vlastný výskum. Zakreslite do grafu, ktoré roboty vo vás vyvolávajú kladné, a ktoré zase záporné emócie. Graf následne vyhodnoťte (najlepšie pri pohári perlivého moku).
Ja osobne by som takého robotického býka z 9:45 minúty pokojne oželela.

Chcete si ešte čítať o zaujímavých
psychologických výskumoch?
Nuž ľaľa, tutohľa:
Ako vzniká hviezdna rota alebo kde sa schovávajú múdri politici

Pokojne mi vravte, že som ovca (o konformite v nás)

Staršie články autorky nájdete aj na blogu Sme a na Sieťovke.