Veľké zemetrasenie v Japonsku – „Tokio 311“.
Osudný deň 11. 3. 2011, prebiehal ako každý iný.
Deň predtým bolo zo severovýchodnej oblasti Japonska Tohoku hlásených zopár silnejších zemetrasení, tri z nich intenzívnejšie ako M6. Nikto z môjho okolia tomu však nevenoval väčšiu pozornosť, občasné silnejšie zemetrasenia neboli v Japonsku až takou zvláštnosťou.
Po dobrom obede sme sa v ten deň s dvojročným synom uložili na poobedňajší spánok.
Ja som už bola hore a malý ešte spal, keď nenápadne začalo jedno z mnohých zemetrasení. Jemné hojdanie ako vždy. Nič zvláštne.
Až na to, že tento krát húpanie neprestávalo.
Vonku začali šialene škriekať a lietať kŕdle vtákov, ako keby niečo tušili.
Zemetrasenie pokračovalo neobvykle dlho, už možno vyše troch – štyroch minút. Takéto dlhé zemetrasenie som nikdy nezažila.
Namiesto slabnutia ako zvyčajne, začalo nepríjemné mykanie ešte zosilnievať a v izbe začali lietať a padať veci. Knihy, lampa, pohár na poličke…
Vtedy som sa už naozaj zľakla.
Celý dom začal nepríjemne, veľmi intenzívne hrmotať.
Mozog sa mi prepol na emergency mode, jediné, čo ma zaujímalo bolo dieťa, ktoré som ešte spiace schmatla z postele a snažila sa s námahou, ako po silno rozhúpanej lodi prejsť k východovým dverám.
Podľa naučených inštrukcií som sa mala bez paniky schovať pod najbližší stôl, ale splašený inštinkt mi kázal utekať čo najrýchlejšie z bytu von…
Len nech nás nezasype alebo sa neprepadneme aj s celým domom, z ktorého trosiek by sme sa pravdepodobné živí nedostali.
Bývali sme na najvyššom, štvrtom poschodí, čo mi dávalo aspoň akú takú nádej, že nás nezasypú poschodia nad nami.
Výťah bol z bezpečnostných dôvodov automaticky vypnutý a nepoužiteľný. Schody, ktoré majú počas zemetrasenia vlastnú, nevypočítateľnú tektoniku som sa bála použiť.
Zaliala ma hrôza keď som si uvedomila, že do bezpečia mimo budovy sa nám už nijako nepodarí dostať. Chytila som sa zábradlia na otvorenej, silno sa trepúcej chodbe a dokola opakovala…prestaň, prestaň, prestaň….
Neprestávalo, ešte viac pridalo.
Bolo už ťažké udržať sa s dieťaťom v náručí na nohách.
Snažili sme sa so susedmi, rovnako uväznenými na svojich poschodiach, zúfalo podporiť aspoň pohľadmi. Nikto nevydal ani hláska. Všetci sme len zdesene čakali, čo bude ďalej.
Vtedy sa už všade rozliehal hrozivý hrmot zeme a ťažkého železobetónu sídliskových domov. Nikdy som zem takto nepočula hučať. Mala som pocit, akoby mi posielala pozdravy z pekiel, vysoké budovy všade naokolo sa na tom výborne zabávali a od radosti šialene trepali ťažkými kovovými rúrami o panely.
Nemohla som kričať, aby som nevyľakala malého, tak som ho len neprestajne upokojovala, kým sa zem konečne nezačala veľmi pomaly ukľudňovať.
Hneď ako sa dalo, odvážila som sa stúpiť na nebezpečné schody a zbehnúť na najbližšie parkovisko – jediné priestranstvo, kde nás nemalo čo zasypať.
Pozbiehaní tam už boli všetci susedia. Každému som videla hrôzu v očiach, všetci sa ale snažili vzájomne upokojovať a zistiť, čo sa skutočne udialo.
Tušili sme, že to nebude dobré, ale nikto z nás ešte nemal predstavu, aké rozmery toto zemetrasenie skutočne malo a čo nás čaká najbližšie dni a mesiace.
V tejto chvíli bolo všetkých 20 000 obetí zemetrasenia a tsunami ešte nažive a Fukushima bola stále bez vážnejšieho poškodenia…
Tsunami sa so svojim smrtiacim veľdielom neponáhľali a na strašné finále si nechali počkať.
Keď sa situácia upokojila a ľudia sa snažili nakontaktovať cez vyťažené siete mobilných operátorov svojich najbližších, začala sa zem opäť prudko triasť.
Bol to jeden z dotrasov, ktoré bývajú najnebezpečnejšie. Nasledovalo ich počas ďalších mesiacov ešte veľa a človeku sa len málokedy podarilo úplne uvoľniť a nebyť v neustálom strese a strachu pred ďalšou nečakanou ranou, ktorú nedokázal presne nikto predpovedať. Dlho pokračoval aj pocit falošných zemetrasení. Cítila som húpanie, aj keď sa vôbec nič nedialo. Ako keby som vystúpila z lode a vošla do malej miestnosti na pevnine, kde pocit húpania pokračoval. Zažívala som tento zvláštny pocit minimálne nasledujúce dva, tri roky.
Náš dom ako aj všetky ostatné naokolo boli po veľkom zemetrasení v poriadku.
Rozišli sme sa, aj keď stále rozrušení, späť do bytov.
Doma to vyzeralo ako keby sa byt práve pretrepal v obrovskej práčke.
Na zemi ležali rozbité fľaše, v kuchyni boli rozliate škaredé hnedé fľaky sójovej omáčky zmiešanej s inými tekutinami, na zemi ležali knihy, rozbité taniere, popadaný riad, počítače, lampa… Všetko, čo malo v byte voľnosť pohybu ju využilo.
Mohlo to ale dopadnúť aj oveľa horšie. V Tokiu sme mali šťastie.
(To be continued…)
