Sú žiaci na Luníku IX odlišní od detí na prestížnom pražskom gymnáziu?
Trojminútový článok o zážitkoch, postrehoch a pocitoch z učiteľského pôsobenia ambasádora programu Teach for Slovakia na Luníku IX.
Po dvoch rokoch na Základnej škole Ľ. Podjavorinskej 1 na košickom sídlisku Luník IX v rámci programu Teach for Slovakia som sa tam rozhodol ešte nejaký čas ostať učiť, aby som mohol ďalej prispievať k pozitívnym zmenám na škole. Keďže si potrebujem doplniť formálne pedagogické vzdelanie, prihlásil som sa na doplnkové pedagogické štúdium v rámci programu Učitel naživo v Prahe. Ako súčasť tohto štúdia mám každú stredu prax na prestížnom Malostranskom gymnáziu, čo mi okrem pravidelnej cestovateľskej výzvy prekonať 1 500 km v priebehu dvoch dní prináša unikátnu možnosť konfrontovať skúsenosť z jedného dňa učenia na Malej strane s učením zvyšné štyri dni na Luníku IX.
Moje prvé dojmy z učenia na osemročnom gymnáziu v Prahe boli diametrálne odlišné od učenia vo vylúčenej košickej komunite. Spolu so sprevádzajúcou učiteľkou a ďalším kolegom na praxi učíme sekundu, čiže siedmakov v podobnom veku ako deti na druhom stupni, ktorých učím v Košiciach. V Prahe som však mal možnosť získať novú skúsenosť s veľmi pokojnými deťmi, ktoré sa aktívne zapájajú do výuky, ale keď sa chcú napríklad niečo opýtať, zdvihnú ruku a aj dve minúty trpezlivo čakajú, kým príde na ne rad a učiteľ ich vyvolá…
Na začiatku som kontrast týchto dvoch svetov nereflektoval veľmi konštruktívne. Deti na Luníku IX som začal vnímať negatívne a v prípade, že sa objavila nejaká náročná situácia, tak som si s povzdychom pomyslel, že je škoda, že nie sú také ako deti z Prahy. Raz som im to dokonca začal počas jednej konfliktnej situácie vyčítať.
Na jednej hodine informatiky sme dali deťom na Malostranskom gymnáziu zadanie, aby napísali krátky text sformátovaný podľa zadaných kritérií o svojom koníčku. Videl som, že ich táto jednoduchá úloha veľmi zaujala, v triede sa rozľahlo ticho detí, ktoré spokojne píšu o niečom, čo im robí radosť. Keď som si potom doma čítal výsledky tejto práce, bolo to miestami až dojímavé.
Jeden chlapec napríklad písal o tom, že keď bol malý, tak si dupkal. Všimla si to jeho mamička a prihlásila ho na krúžok stepovania. Odvtedy krúžok navštevuje a veľmi ho to baví. Pri čítaní tejto úlohy som si niečo uvedomil. Aj na Luníku IX je veľa malých či starších detí, ktoré si dupkajú alebo sa inak aktívne prejavujú. Nemajú však v takej miere šťastie pražských detí, ktorých rodičia vedia a môžu si dovoliť citlivo vnímať potreby svojich detí a pozorne na ne reagovať. Zrazu sa mi zdali deti na Luníku IX a Malej strane veľmi podobné. Začal som rozmýšľať o tom, ako môžem aspoň trochu prispieť k tomu, aby boli podobné nielen v tom, aké majú potreby, ale aj v tom, ako sú tieto potreby napĺňané.
