Keď som sa 24.2. zobudila a pozrela sa na telefón, ako prvý som videla post mojej známej – novinárky: „Toto je to ráno, do ktorého sa nikto nechce zobudiť.“ V tom momente som vedela, že je zle. Veľmi zle. Na prvé dni začiatku vojny si spomínam ako na jednu veľkú zmes šoku, miernej paniky a neustáleho sledovania slovenských a zahraničných médií. Tie dni som mala pocit, že keď nesledujem správy z Ukrajiny, nerobím nič (zmysluplné).

V práci, kde sa primárne venujeme vzdelávaniu mladých, sme tému vojny na Ukrajine otvárali so žiakmi už od prvých dní. Prirodzene sa o to zaujímali, už vtedy vedeli o invázii obdivuhodné množstvo overených informácií a prejavovali veľkú mieru solidarity.

Približne týždeň po začiatku vojny sa ku mne dostala výzva vypomôcť na hranici od neziskovej organizácie, pre ktorú dlhodobo dobrovoľníčim. O pár dní som už stála na tmavej autobusovej stanici v Sobranciach a hľadela na dopravnú značku smer Vyšné Nemecké. Nad hlavou mi lietali vrtuľníky, po ceste sa šinuli kamióny plné vojakov a hasičské autá. Cítila som sa ako v nejakom zvláštnom predapokalyptickom filme a neverila, že toto sa deje tu a teraz.

V mnohých reportážach z hraníc sa človek dozvedá o osudoch ukrajinských ľudí, ktorí práve prešli hranicu. Mňa sa však paradoxne najviac dotkli príbehy a postoje mojich ukrajinských kolegov – prekladateľov. Napriek tomu, že všetci žijeme na Slovensku, naše svety sa nikdy nepretli, až kým sme sa spolu neocitli na niekoľko hodín a dní na hranici. Študent vysokej školy, ktorého rodné mesto v deň našej nočnej služby Rusi začali bombardovať. Anestéziologička, ktorej manžel aj otec už narukovali a bojujú. Trpezlivosť a odhodlanie, s ktorými prekladali a pomáhali svojim krajanom, zatiaľ čo ich najbližší boli v priamom ohrození života ma dojímali a prekvapovali zároveň.

Niekoľko týždňov po návrate z hranice som sa zúčastnila dobrovoľníckeho stretnutia a keď na ňom riaditeľka organizácie hneď na začiatku poznamenala, že momentálne na Slovensku zažívame bezprecedentnú vlnu občianskej angažovanosti a solidarity, zaskočilo ma to. Napriek rozšírenému stereotypu o pohostinných Slovákoch, ktorý sa odovzdáva z generácie na generáciu, prvé slová, ktoré sa mi s nami ako národom spájajú, nie sú občianska angažovanosť a solidarita. A už vonkoncom nie voči utečencom. Mala však pravdu.

Stačí sa pozrieť na Facebook. Aspoň teda na ten môj. Jedna skupina ľudí zdieľa svoje zážitky z výpomoci na hraničných priechodoch, v koordinačných centrách, skladoch s materiálnou pomocou a z doučovaní slovenčiny. Ďalšia skupina horúčkovito zháňa informácie, prácu, školy a škôlky pre ukrajinské rodiny, ktoré u seba ubytovali. Možno je to len moja bublina, ale dodáva mi to obrovský pocit nádeje.

Zároveň však posledné dni takisto vnímam, že dobrovoľníkov ubúda a sklady, ktoré ešte pred pár týždňami praskali vo švíkoch sa pomaly vyprázdňujú. Vlna spochybňovania faktov, závisti a frustrácie zato narastá. Po prvotnom šoku, kedy sme ako ľudia vypäli sily a prinášali bezprecedentné obete vo forme času a peňazí, prišlo uvoľnenie. Fungovať takto dlhodobo totiž nie je ani zdravé, ani udržateľné.

Táto kríza však neskončí zajtra, o týždeň, ani o mesiac. Veľa z nás už pomohlo a chce pomáhať aj ďalej, ale strácame sa v množstve informácií a výziev a máme problém nájsť si pre nás dlhodobo udržateľnú formu podpory. Nižšie nájdete niekoľko odkazov na tipy, ako spracovať pocity z tejto krízy a nájsť si vlastnú cestu, ako sa udržateľne zapojiť.

Tak, aby sme ako spoločnosť vydržali a aby náš národ pojmy ako občianska angažovanosť a solidarita vystihovali aj o rok.

• Ako pomôcť ľuďom z Ukrajiny a ich aktuálnym potrebám (prehľad organizácií)
• Prečo sa stať dobrovoľníkom a koľko času by tomu mal človek venovať: textová a podcastová verzia
• Na čo si dať pri dobrovoľníckej práci pozor: textová a podcastová verzia
• Na čo myslieť, ak plánujete u seba ubytovať ľudí z Ukrajiny: textová verzia

Aj touto formou ďakujem vedeniu Nadácie otvorenej spoločnosti za uvoľnenie z práce a možnosť vypomôcť.

Michaela Danišová