Denník N

Prvýkrát v Iráne, alebo ako so šatkou padajú predsudky

Pôvodne to mal byť klasický sólo výlet s batohom, s cieľom poriadne si prevetrať hlavu. Do Iránu som vyrazil bez plánu a prehnaných očakávaní. Prvé kontakty s miestnymi ľuďmi spôsobili malú šokovú terapiu a odhodlanie dozvedieť sa o nich viac.

O čom bude môj výlet do Iránu, som začal tušiť, keď sme piati natlačení v starej pežotke uháňali nočným Teheránom a ja som tŕpol, na ktorej križovatke vletíme do stĺpu.

Auto šoférovala krehká, atraktívna tridsiatnička Sahar*, ktorá sa popri krúteniu volantom stihla venovať aj úprave neposlušnej šatky na hlave a zapaľovaniu cigariet. Zvyšok posádky tvorili ďalší dvaja Iránci, nemecký diplomat z ambasády, a ja.

Aby bolo jasné, doprava v Teheráne patrí azda k najhorším na svete a jazdiť dlhodobo bez ťuknutia dokážu len tí najlepší šoféri. Päť áut natlačených v trojpruhu, prejazdy na červenú, trúbenie namiesto smeroviek, predbiehanie cez plnú čiaru – to všetko tu je. Nesmierne ohľaduplní a milí Iránci sa v aute menia na agresívnych predátorov. Život chodca tu neznamená nič – väčšina áut ani len nespomalí a pred motorkami nie ste v bezpečí ani na chodníku.

V tejto premávke Sahar hrozila päsťou iným šoférom, kričala perzské nadávky a bojovala s povinnou šatkou, ktorú jej vietor, prúdiaci cez otvorené okná, neustále hádzal cez oči. Sahar a jej priatelia sa počas jazdy nenútene smiali a bavili. Spoznali sme sa cez couchsurfing a podarená štvorica sa rozhodla zobrať ma na neskorú večeru. Cesta do reštaurácie trvala viac ako hodinu, počas jazdy sme trikrát zablúdili. Zablúdiť v 14-miliónovej metropole nie je nič výnimočné a dokonca aj taxikár s vďakou prijme pomoc google mapy.

„Fuck it!“ rezolútne zahlásila Sahar po jednom z prudších zabrzdení a strhla si otravnú šatku z hlavy. A je to tu – prúser hneď na začiatku, pomyslel som si. Zdalo sa však, že chodci, šoféri a dokonca aj okoloidúci policajti to majú na háku. Uškŕňali sa nezahalenej rozosmiatej žene, ktorá sa, porušujúc dopravné a spoločenské predpisy, očividne dobre bavila v spoločnosti dvoch bielych cudzincov. Moje predsudky o Iráne sa topili rýchlejšie ako sneh na neďalekom Damavande…

DSCN5574
Toto nie je obchod s motorkami, iba obyčajná bočná ulička v Teheráne.

Bez plánu, iba s letenkou v ruke

Do Iránu som sa vybral ako absolútny idiot – iba s letenkou v ruke a veľmi nejasnou predstavou túlať sa smerom na juh. Sám, bez mapy či plánovania, žiadne vopred rezervované hotely alebo zaručené tipy z príručky Lonely Planet. O konkrétnom cieli cesty som zatiaľ nevedel vôbec nič. Presne som vedel len to, čo od výletu nechcem.

Nechcel som nalinkovaný zoznam pamiatok pri ktorých si musím spraviť fotku. Nechcel som žiadny vymakaný plán s časovým rozvrhom, ktorého by som sa stal otrokom. Dobrovoľne a vedome som sa ochudobnil o kopec zaujímavých miest, ktoré by som určite postíhal so skvelým sprievodcom. Teda ak by som ho mal…

Nechcel som ani stretávať batôžkárov ako ja sám, s ktorými by som si v hosteli vymieňal historky z ciest a ktorí by mi určite liezli na nervy, ak by vytiahli super krajinu, v ktorej som ešte nebol.

Potreboval som klasický výplach hlavy a pocit totálnej slobody, keď sa až ráno rozhodnete, aký bude váš ďalší deň.

Keď jedna večera zmení bezcieľne túlanie

Výplach hlavy sa začal v momente, keď sme vysmiati a dokonale dezorientovaní vystúpili pred indickou reštauráciou, kde na nás čakali ďalší Saharini priatelia. Spoločnosť pri stole tvorili väčšinou umelci, fotografi, či bohatí mecenáši umenia. Baba s odvážne vyholenou polkou hlavy, či dlhovlasý hipster s vytetovanými kockami lega na krku a predlaktí rozhodne nezapadli do predstavy o konzervatívnom Iráne.

Do predstavy však rozhodne zapadala povestná iránska pohostinnosť a do piatich minút som bol medzi kamarátmi. Chuť jedla trochu kazil typický Teheránsky smog, ktorý sa po čase nalepí všade – na vlasy, ústa aj oblečenie. Nálada postupne gradovala do takej miery, že som pojal podozrenie, či moji noví známi niekde potajme nenasávajú. Sahar, akoby čítajúc moje myšlienky, na oko vážne zahlásila: „Fajn jedlo, ale vraždila by som pre fľašu červeného vína. Čašník, prines nám víno!“ Ostatní za stolom sa okamžite pridali: „Chceme víno! Hneď!“ skandovali, a smiali z rozpakov čašníkov, ktorí len bezradne krčili ramenami. Alkohol v Iráne veru nedostanete, a ja som sa potajme obzeral, či niekto z pohoršených hostí medzitým nevolá políciu.

Ali – študent u ktorého som v tú noc spal – na mňa sprisahanecky žmurkol: „Ak by si si chcel naozaj vypiť, žiadny problém, objednám fľašu vodky. Stačí len zavolať na správne číslo. Aj keď kvalita nebude najlepšia a fľaša nás vyjde okolo 40 euro.“

„Ďakujem pekne, je to od teba veľmi milé, ale neprišiel som do Iránu piť nekvalitný, predražený alkohol. Na Slovensku môžem piť legálne každý deň ,a tie dva týždne bez chlastu tu nejako vydržím,“ zahral som položartom otázku do autu.

Úprimne, trochu som sa bál, že zúrivo pohostinní Iránci budú trvať na tom, že mi tú fľašu tajne objednajú. Bol to môj druhý deň uprostred neznámej krajiny s cudzou, hoci fascinujúcou kultúrou, a tešiac sa z čerstvo získaných víz som necítil potrebu frajersky porušiť zákon, ktorý sa trestá basou alebo bičovaním.

Naznačil som to Alimu.

„Milý priateľu, ty ešte nevieš, že všetky predpisy v Iráne slúžia len na to, aby sa niekto poriadne nabalil. Teda najmä samotná vláda. Príklad: oficiálne blokuje stovky webov, ale zároveň masovo predáva VPN prístupy, pomocou ktorých ľudia cenzúru obchádzajú. Iránska vláda je tak skorumpovaná, že prakticky neexistuje zákaz, ktorý sa nedá obísť pomocou peňazí,“ smeje sa Ali. „A inak, ani trávu si nedáš?“ pokračoval v konverzácii.

Bolo toho na mňa trochu veľa. Záplava prvých dojmov, smog, teplo, celé toto obrovské mesto a jeho svojskí, priateľskí obyvatelia. Pomaly som však začínal chápať, čo vlastne chcem počas tých dvoch týždňov v Iráne robiť…

iranci
Nový cieľ výletu? Dozvedieť sa čo najviac o živote miestnych ľudí.

Sám v Iráne? Možno tak na púšti…

Ráno som bol už rozhodnutý. Večera v bohémskej spoločnosti, uvoľnené žarty o alkohole a nezahalená, vysmiata Sahar, tajne randiaca s nemeckým diplomatom – to určite nebol typický obraz Iránu. Zároveň som však prestával Irán vnímať len cez úzky profil náboženskej diktatúry.

Zistil som, že moderný Irán je oveľa komplikovanejší, farebnejší a rozmanitejší, akoby sa na prvý pohľad zdalo. Títo ľudia politikou ani náboženstvom rozhodne nežijú, hoci politika a náboženstvo značne limitujú ich každodenný život. Títo ľudia a ich krajina plná kontrastov ma fascinovali a chcel som sa o nich dozvedieť viac.

A teda do kelu s pamiatkami – aj tak sú všetky v Louvri či v Britskom múzeu. Namiesto mapy vyťahujem diár a zapisujem si dialógy. Toto cestovanie postavím na náhodách, situáciách a najmä ľuďoch ktorí výrazne ovplyvnia moje putovanie. Prijmem každý tip na výlet či pozvanie na kávu. To som ešte nevedel, že tých pozvaní bude oveľa, oveľa viac ako by som postíhal za mesiac.

A predsavzatie, že budem v Iráne cestovať sám? Na smiech. V Iráne človek nikdy nie je sám.


Ako žijú ľudia v Teheráne, Isfaháne, Yazde a okolitých dedinkách, ale aj o odľahlých miestach na púšti, napíšem v ďalších pokračovaniach.

*Viaceré mená som v blogu pozmenil. Čo ako je to málo pravdepodobné, Irán nie je slobodná krajina a ja nechcem ani v najmenšom uškodiť niektorým svojim iránskym priateľom. Z rovnakého dôvodu tu neuverejním ani niektoré fotografie.

Teraz najčítanejšie