Denník N

Slovenskí besi

Ilya Repin: Ivan Hrozný a jeho syn Ivan (1883-1885). Zdroj: commons.wikimedia.org
Ilya Repin: Ivan Hrozný a jeho syn Ivan (1883-1885). Zdroj: commons.wikimedia.org

Dostojevského román Diablom posadnutí opisuje pozadie politického nihilizmu, ktorého nástupu sa sám ruský spisovateľ obával. Po prečítaní jeho Denníka spisovateľa nie je úplne jasné, na ktorej strane by stál dnes, no v spomenutom románe nadčasovo vystihol podstatu nihilizmu v politike a túžby po moci. Niektoré črty správania sa, sú totiž časovo univerzálne.

Tento román bol inšpirovaný skutočnými udalosťami (vražda študenta Ivanova, ruským revolucionárom a nihilistom Nečajevom), ktorých cieľom bol vnútorný rozvrat cárskeho zriadenia v Rusku, šírením nihilizmu a teroru. Buďme radi, že nevieme všetko o motiváciách niektorých slovenských politikov; no v ich činoch a aktivitách je možné vidieť paralelu s ruskými besmi.

Postava Petra Verchovenského, ktorá predstavuje Nečajeva, náramne pripomína istého slovenského politika. Verchovenskij je hlavou tajnej organizácie, ktorej cieľom je vniesť do spoločnosti nepokoj a podnietiť ju k revolúcii. Jeho zámer je teda čisto negatívny v tom zmysle, že chce ľuďom vziať schopnosť rozlišovať medzi zlom a dobrom (nech už sú tieto pojmy akokoľvek relatívne) a eliminovať akýkoľvek mravný cit. „Veď ja som podfukár, a žiadny socialista, haha! Pozrite, ja už ich mám všetkých spočítaných. … Advokát, ktorý obhajuje vzdelaného vraha tým, že je vyspelejší ako jeho obete. … Ale je tiež nevyhnutné, aby ľud uveril, že vieme, čo chceme.“

Dnes je semenišťom vymývania mozgov nekvalitný a nekontrolovaný obsah internetu. V dobe Dostojevského to boli revolučné letáky. Verchovenskij sa snaží bagatelizovať svoju úlohu v spolku, a vôbec činnosť a rozsah spolku ako takého. Pred gubernátorom zapiera a tvrdí, že nejde o „ktovieaké neslýchané vlastizradné sprisahanie“ … „ale veď vám hovorím, že ich je dohromady tak päť, no povedzme desať, ako to mám vedieť?“ … „O letákoch nič neviem, teda absolútne nič, pranič, chápete sakra, čo to je nič? Iste, je tu ten podporučík, potom ešte niekto a ešte niekto tu u nás.“ Následne sa snaží gubernátora presvedčiť, že mu členov spolku vydá, no údajne potrebuje na to ešte šesť dní, aby získal čas na ich diskreditáciu. Požiadavka šiestich dní, samozrejme, slúži na čo najdlhšie odvrátenie pozornosti od samotnej činnosti a cieľov spolku. Nepripomína to – prirodzene v menšom rozsahu – ruské zahmlievanie ohľadom cvičení na ukrajinských hraniciach, ktoré zdieľal i vyššie nemenovaný slovenský politik? „Pripravuje sa vzbura, letákov je niekoľko tisíc a za každým pobeží s vyplazeným jazykom sto ľudí, ak ich úrady včas nezabavia, pretože toho bolo mnoho a mnoho sľúbené za odmenu, a prostý ľud je hlúpy, a k tomu ešte vodka.“

Na legendárnej nahrávke z poľovníckej chaty naši besi kujú pikle a nomináciu Makóa chcú hodiť na zosnulého Lučanského, ktorý „to už nevyvráti ani nepotvrdí.“ Nedovolím si hodnotiť ani rozoberať dôvody, ktoré mohli viesť Lučanského k samovražde. Je však možné hodnotiť cynickosť besov, ktorí huckali prostý ľud k súcitu za zosnulého a sami neváhajú zneužiť jeho smrť. Je oprávnené sa pýtať, či návštevníci chaty sami nečítali Dostojevského. Tam sa totiž Verchovenskij dohaduje s Kirillovom, ktorý chce, slovami Alberta Camusa, spáchať filozofickú samovraždu, že na seba vezme čokoľvek. „Už dávno ste rozhodnutý vziať si život“ – „V spolku prišli na nápad, že by som mohol byť, keď už sa zabijem, prospešný tým, že až tu niečo vystrojíte a bude sa pátrať po páchateľoch, nečakane sa zastrelím a zanechám list, že som to všetko urobil ja, takže by na vás celý rok nemohlo padnúť podozrenie.“ Cynické je na tom to, že Lučanský zrejme netušil, ako besi jeho smrť využijú.

Ďalší náš bes, bývalý premiér a skvelý politický marketér, presvedčený komunista vysporiadaný s náboženskou otázkou, sa nikdy nenechal zahanbiť a taktiež zrejme študoval toto Dostojevského dielo. Z rozhovoru Verchovenského s gubernátorom sa totiž dá poučiť: „Počul som, že ste prejavil na príslušných miestach čosi ako účinnú ľútosť.“ – „No, nech to bolo, čo to bolo.“ – „Isteže nemienim vyzvedať. Ale vždy som mal dojem, že ste tu hovorili až doposiaľ v úplne inom duchu, napríklad o kresťanskej viere, o spoločenských zriadeniach, a nakoniec o vláde.“ – „Ja som toho narozprával. Aj teraz hovorím rovnako, ale tie myšlienky sa musia uskutočňovať inak, než to robia tí hlupáci, o to ide.“ Dovolím si povedať, že náš bes v tomto prekonal svojho mentora.

I posledné odhalenia aktivít ruských špiónov sú dôkladne rozanalyzované Dostojevským: „Každý z týchto aktívnych uzlov má svoju konkrétnu úlohu: má získavať stúpencov a rozrastať sa ďalšími kontaktmi donekonečna, systematickou usvedčujúcou propagandou nepretržite podrývať autoritu miestnej správy, šíriť medzi obyvateľstvom zmätok a cynizmus, vyvolávať škandály, sprofanovať kdečo, prebúdzať túžbu po lepšom.“

Počas vojen možno múzy mlčia, no mimo vojen, nás často upozorňujú na to, ako sa im vyhnúť.

* * *

Slovenské vydanie tohto Dostojevského diela, pod názvom Diablom posadnutí, v preklade Viery Fabianovej, vyšlo v roku 2003. České preklady, pod názvom Běsi, vychádzajú, ako je už zvykom, častejšie; ten posledný je z roku 2018.

P.S. 1

Dostojevskému sa podarilo skvele vyjadriť to, čo by sa dalo predbežne nazvať Paradox krajnej ľavice:

„Okrem toho dávam vopred na vedomie, že môj systém nie je dosiaľ definitívny. Zamotal som sa vo vlastných vývodoch a môj záver je v priamom protiklade so základnou ideou, z ktorej vychádzam. Hoci vychádzam z neobmedzenej slobody, v závere dospievam k neobmedzenému despotizmu. No jednako dodávam, že reálne je iba moje riešenie spoločenskej formy, a žiadne iné.“ 

P.S. 2

Nepripomína ruské nahradenie slova vojna, slovným spojením mierová/špeciálna operácia, činnosť jedného z oddelení Ministerstva pravdy v Orwellovom románe 1984, ktoré malo za úlohu vytvoriť tzv. newspeak a zabrániť tak pomenovaniu vecí a udalostí pravými menami?

Teraz najčítanejšie