Denník N

Žijeme dobu, v ktorej sa kariéra biológa čoraz častejšie podobá skôr na paleontológiu

Homo sapiens je pravdepodobne najúspešnejší a zároveň najinvazívnejší druh na Zemi. Žiaden iný tvor, nikdy predtým nezmenil život na planéte tak, ako človek. Naša planéta v ďalekej minulosti síce prešla viacerými zdrvujúcimi zmenami, a to dokonca celkovo až päťkrát, no vplyvom človeka stojíme na prahu už šiesteho hromadného vymerania druhov. Tento proces nielen sledujeme, ale ho aj spôsobujeme.

Tvrdí to Elizabeth Kolbert, ktorá vo svojej bestsellerovej knihe Šieste vymieranie (Neprirodzený príbeh), pútavo popisuje predchádzajúcich päť vyhynutí pozemského života a ešte presvedčivejšie mapuje to, ako ľudská činnosť vedie k tomu šiestemu. Podľa autorky sa v bežnej dobe, za ktorú považujeme celé geologické epochy, vymieranie deje iba zriedka, resp. prebieha v akomsi prirodzenom tempe.

Hovorí sa mu ako „vymieranie na pozadí“. Teoreticky pri takomto prirodzenom tempe vymierania, by mal podľa výpočtov zmiznúť približne jeden druh cicavca každých 700 rokov. Hromadné vymieranie je však úplne iný proces, pri ktorom miznú celé biotopy. Ide o značnú a rýchlu stratu biodiverzity s globálnym rozsahom.

Evolúcia tesaná do kameňa

O vyhynutí sa začalo hovoriť s objavením prvých fosílií. Spočiatku prevládali samozrejme skôr katastrofické, resp. biblické koncepcie. Až Charles Darwin ako prvý skoncipoval prvú vedeckú teóriu s hypotézou, že vymieranie je akoby prirodzeným následkom evolúcie, teda ako dôsledok prirodzeného výberu. Podľa Darwina bolo teda každé vyhynutie pomalým procesom, v ktorých niektoré druhy získali konkurenčnú prevahu nad inými.

To však nekorešpondovalo s rýchlymi úhynmi konkrétnych druhov, ktoré vyhynuli ešte za Darwinovho života. Všetky boli vlastne vyhubené rovnakým druhom, teda človekom, a všetky vcelku celkom náhle. Samozrejme napríklad druhohorné vyhynutie veľkých plazov a iných živočíchov človeku pripísať nemôžeme. Toto vymiznutie zemského života spôsobila kataklizma obrovských rozmerov.

Katastrofa na konci kriedy bola skutočne zdrvujúca. Stret Zeme s asteroidom bol fatálny. Na planéte vyhynul každý živočích väčší ako súčasná mačka. Zmizli lesy a morské ekosystémy úplne skolabovali. Menšie druhy fauny nevymreli úplne, ale ich straty boli až na úrovni 90%. Trvalo milióny rokov, kým sa život na Zemi vrátil k pôvodnej rozmanitosti. Podľa autorky je však súčasné šieste vymieranie úplne iné. Človek si v ňom zaslúži špeciálny štatút, ako primárna príčina hromadného vymierania druhov.

A to aj napriek tomu, že o sto miliónov rokov budú všetky úžasné výtvory ľudstva – mestá, sochy, múzeá, technické vynálezy a továrne – stlačené do jednej usadeninovej vrstvy tenkej asi ako cigaretový papierik. Také neúprosné sú geologické zákony. Podľa týchto zákonov sa momentálne nachádzame v neobyčajnom období. Oficiálne sme teoreticky podľa veku Zeme v holocéne, ale prakticky sme planétu svojím konaním vtiahli do novej epochy, ktorá dostala názov antropocén.

Vitajte v antropocéne, zbohom holocén

V tejto epoche ľudstvo preorganizovalo zemskú biotu a popresúvalo faunu a flóru naprieč kontinentmi. Ľudská činnosť zmenila už polovicu zemského povrchu, prehradila a odklonila väčšinu významných riek. Zmenili sme zloženie atmosféry, pH vôd a oceánov. Sme najväčšou príčinou globálneho oteplenia, a tak priamo spôsobujeme kolaps mnohých biotopov.

Je veľmi pravdepodobné, že prvým veľkým ekosystémom modernej doby, ktorý ekologicky vyhynie, sú koralové útesy Veľkej koralovej bariéry. Niektorí vedci dávajú týmto živým útesom čas do konca tohto storočia, niektorí ešte menej. Najpesimistickejší scenár tvrdí, že ak bude súčasný trend pokračovať, tak tento bohatý ekosystém vymrie už v roku 2050.

Popierači klimatickej zmeny samozrejme argumentujú, že Zem sa počas miliónov rokov svojej existencie opakovane otepľovala a aj ochladzovala. Podľa Elizabeth Kolbert je zdokumentovaným faktom, že takýmito zmenami si naša planéta skutočne prešla. Počas pleistocénu, ktorý trval cca 2,5 milióna rokov, sa zamrznutia a roztopenia zopakovali asi dvadsaťkrát, no otepľovanie spôsobované ľudskou činnosťou je asi desaťkrát rýchlejšie, ako to z konca posledného zaľadnenia.

Teploty, ktoré sa predpokladajú, sme tu nemali už milióny rokov. Vtedy planéta Zem vyzeral úplne inak. Na Antarktíde rástli palmy a v plytkých moriach Anglicka plávali krokodíly. Možno sa k podobnej podobe Zeme blížime. Zásahy človeka sú prosto fatálne a ich dôsledkom bude za krátku dobu vyhynutie veľkého množstva druhov rastlín a živočíchov. Samozrejme, príroda je stále silná entita a pri rôznych zásahoch človeka sa dokázala, hoci aj s istým úbytkom vysporiadať, pretože vždy existoval priestor na oblastné útočisko. Zmena klímy však ovplyvňuje absolútne všetko a je spúšťačom reťazových reakcií.

Žiaden život nie je v bezpečí a každý biotop je ohrozený. Ak sa zameriame na tie najbohatšie, ktorými sú napríklad tropické lesy, tak pochopíme skutočný dosah celého problému. V tropických lesoch žije minimálne 2 milióny druhov tropického hmyzu a maximálne ich môže byť dokonca až 7 miliónov. Pre porovnanie na celom svete existuje asi 10000 druhov vtákov a 5500 druhov cicavcov. Napríklad na jednom tropicko-pralesnom strome môže žiť až niekoľko stoviek druhov hmyzu.

Pri masívnom odlesňovaní, ktoré je dnes nespochybniteľné, tak pochopiteľne neubúdajú iba stromy, ale aj živočíšne druhy. Práve na vzťahu hmyzu a stromov v trópoch sa dá veľmi konkrétne odhadnúť miera vymierania druhov. Tento masívny úbytok živočíšstva si však v ľudských spoločenstvách uvedomí iba málokto, pretože okrem vedcov, bežný človek ani netuší o jeho existencii. Niektoré druhy dokonca nestihnú objaviť ani vedci, pretože tie medzitým vyhynú.

Kain a Ábel

K vymieraniu pozemského tvorstva však ľudstvo neprispieva iba od priemyselnej revolúcie. Človek, ako príčina vymierania, koná proti ostatnému životu už desiatky tisíc rokov. Podľa mnohých vedeckých autorít sme ako druh zodpovední aj za vyhubenie megafauny a jedným z mnohých neúmyselných následkov antropocénu je aj orezávanie nášho vlastného rodokmeňa.

Pred mnohými generáciami sme pravdepodobne odrezali naše sesterské druhy – neandertálcov a denisovanov – a v súčasnosti pracujeme aj na našich bratrancoch z prvého a druhého kolena – šimpanzoch, gorilách a orangutanoch. Ak sa nespamätáme, tak je dosť možné, že z hominidov zostane na Zemi iba jediný zástupca – človek. Otázkou však zostáva, či to napokon tiež prežijeme.

Kniha Šieste vymieranie je fascinujúcim čitateľským zážitkom. Je napísaná sviežim popularizačným štýlom a pohybuje sa na pomedzí krásnej literatúry a literatúry faktu. Ide prosto o poeticko-naliehavý a biológiou podkutý text, ktorého najsilnejšími vlastnosťami sú vedecký a historický kontext.

 

Elizabeth Kolbert: Šieste vymieranie (Neprirodzený príbeh), N Press 2022, Preklad: Erika Mazuchová

Teraz najčítanejšie