O troch prasiatkach a iné rozprávky

Každý z nás je ako prasiatko z rozprávky. Nejaké si postaví dom zo slamy, nejaké z dreva, nejaké z tehál. To je náš prístup, lenivosť k poznaniu. Kto má aký dom si uvedomíme až pri a po stretnutí s vlkom, ale ten dom bol taký aj pred stretnutím s vlkom. Naše „domy“ vypovedajú niečo o nás, nie o vlkoch.

V rozprávke o troch prasiatkach sa ani vlk hneď zhurta nesnažil o deštrukciu domu, najprv sa snažil prasiatko presvedčiť. A prečo by sa mal pokúšať a snažiť prasiatku zbúrať dom a tak sa k nemu dostať, keď jednoduchšie je ho presvedčiť. Druhá úroveň našej slabosti, nie je len to aké domy sme si počas života postavili, ale aj akí sme odolní či náchylní na zvody vlka, rozumej v prenesenom význame, rôzneho druhu zla.

Rozprávka o troch prasiatkach nie je o tom, že dve prasiatka sú obeť, ktoré utekajú po pomoc k poslednému. Je to rozprávka nielen o vlkovi, ale o nezodpovednosti prasiatok, postaviť si kvalitne dom a odolať zvodom vlka, ako aj dôkazom, že je to možné dosiahnuť v podobe tretieho prasiatka. Tretie prasiatko už v úvode radí ostatným dvom prasiatkam, aby si dali viac záležať na stavbe domu a nezanedbali to, ale oni to i tak zanedbajú. Tretie prasiatko ich však nevarovalo pred zvodom vlka, lebo ich možno ani samo nepozná. Ale v rozprávke o kozliatkach už matka koza má túto skúsenosť, aby ju predala kozliatkam, nepodľahnite zvodom vlka, ani keď sa bude vydávať za vašu mamku, bude napodobovať môj hlas. Vlk napodobuje vnútorný hlas našich túžob, aby prevážila chuť otvoriť aj napriek tomu, že absentuje dôkaz v podobe dohodnutého znamenia. Tak aj dnes veľa ľudí niečomu verí, pritom absentujú dôkazy o danej skutočnosti, zdá sa im, že už hlas vlka, ktorí znie ako hlas ich mamky je sám o sebe silný dokaz, ale presne tak, iba sa zdá byť dôkazom niečo čo ním v skutočnosti nie je.

V rozprávkach nebýva často inej katarzie ako následok, akýsi trest, ktorý stihne tých, ktorí sa nenechali poučiť, ktorí si nedali povedať. V realite nás vlk pohltí, ale rôznymi spôsobmi, niekedy sa staneme jeho priamou obeťou, inokedy iba figúrkou v jeho hre. Nasledujeme ho ako Kain ľadovú kráľovnú, lebo už v nás má kúsok svojho skla cez ktoré otrávil naše srdce.

Ako rozpoznať skutočnosť od prízraku? Ciest je veľa, ale mimo dôkazov, prízrak slúži vlkovi, kým skutočnosť patrí všetkým, dokonca aj tým čo ju ignorujú a popierajú. Aj v rozprávkach, tí čo by nevedeli rozlíšiť prízrak od pravdy by na to doplatili, napríklad by stratili lásku, predmet toho čo je podrobené testu, čo je skutočné a čo prízrak.

Duša je zahnaná do kúta v pochybnostiach, ale to čo musí dokázať je hlavne poznať, rozpoznať, nie sa len pre niečo rozhodnúť. Rozhodnúť sa môžeme pre slamený dom ako aj uveriť rečiam vlka, aj keď je to slobodné rozhodnutie, ani malé deti by ho nepovažovali za dobré.

Nahotu cisára v rozprávke Cisárové nové šaty zamlčali všetci, až na to jedno malé dieťa. Naša spoločnosť nikdy nemlčí celá a rovnako nemáme iba jedného cisára, veľa ľudí chodí nahých s presvedčením, že nosia na sebe to najpôvabnejšie. Nahota je skutočnosť, kým nádherné šaty sú klamstvom, ktoré majú prekryť skutočnosť, ibaže neprekryjú u nikoho kto má zdravý prístup k skutočnosti a pravde, pre koho pravda nie sú len nádherné šaty do ktorých sa „oblieka“, ktorými odhaľuje svoju nahotu, pravú tvár.

Žijeme v dobe kde sa súboji o pozornosť a najľahšie si ju je získať klamstvo, lebo s ním človek nemá limity, kým skutočnosť mu ich dáva požehnane. A tak sa z niektorých ľudí, ktorým skutočnosť nestačí po čase stane tancujúci cirkusový medveď. Zrazu získa všetku pozornosť publika, ako tancuje do rytmu, ľudia mu stále viac a viac tlieskajú. V atmosfére prestavenia by si človek aj povedal, že ten medveď je vlastne šťastný, že je možno na vrchole toho čo by si mohol želať. Alebo to tak možno nie je a celé predstavenie je iba akousi paródiou na život medveďa, ale aj paródiou na publikum, na hodnotu ich zábavy. V realite skutočný cirkusový medvedi trpia a svoj osud si nevybrali, možno ich netrápi hlad, iba ich majiteľ a človek, ktorý s nimi cvičí drezúru.

Katarzia, následky neprichádzajú v skutočnosti hneď ako v rozprávke. Vietor skôr či neskôr otestuje naše príbytky, sladké reči vlka našu morálnu povoľnosť. Ak je slamený dom skvelý aj po tom ako ho odfúkne, aj sladké reči vlka stoja za to aj po tom ako nás už šmejdi niekoľko krát opakovane oklamali. Sme iba nepoučiteľní zo svojich chýb, aby sme ich urobili znova a znova. V svojich očiach síce máme pravdu, ale nikdy nefungovala a stále nefunguje, lebo nekorešpondovala s realitou, iba nás chlácholila, že ju máme a viac nemusíme. Lebo to je často pravá podstata „pravdy“, ktorá nie je pravdivá, ktorá dáva človeku to tajné posolstvo „viac nemusíš, toto stačí“. Nemusíš viac poznávať, nemusíš pochybovať, nemusíš sa vzdelávať, snažiť, pracovať, ísť ďalej. Stačí ostať na mieste a veriť, myslieť si. Niekedy je vlk ako priateľský pes až kým nás nepohryzie, lebo rečiam o tom ako uhryzol iných sme predtým neverili, nechceli.

V rozprávkach je vždy ponaučenie, v realite tiež, len k nemu nie vždy dôjde, nie je vždy prijaté. Občas ísť proti prúdu znamená aj zbytočne veslovať, človek vesluje zo všetkých síl a nikam sa nehýbe. Lebo ak prúd je skutočnosť a nie iba iné názory, ako chceš ísť proti prúdu skutočnosti?

Dejiny a história ľudstva ukazuje, čo dokázali napáchať tí najhorší vlci, prečo si podobných niektorí kvôli sladkým rečiam držia v obľube? Prečo im otvárajú dvere svojich aj cudzích domčekov a pestujú k nim dôveru, keby sa mali radšej pred nimi vystríhať? Prečo namiesto spochybnenia vlastnej duševnej lenivosti spochybňujú tých, čo si dali záležať zmapovať realitu a nie tých čo si dali záležať prekrútiť čo sa dá, ako aj ignorovať to čo by bolo príliš veľké sústo na prekrútenie?!

lebo
lebo tieto šaty sú prekrásne! nevyrovnajú sa ničomu v realite