Vôňa

Prehodím perinu, do nosa mi udrie vôňa. Hm, skôr pach aviváže, ktorý je taký dotieravý. Už niekoľko hodín mám tento dojem, akoby sa neustále vznášal v miestnosti. Zbaviť sa ho? Nemožné, ani otvorené okno nepomôže nadlho, o chvíľu je späť.

Sedím a moja noha vkĺzne do ponožky. Najprv pravá, potom ľavá, pekne jedna po druhej, klbčenie je neprípustné. Práve som si spomenul na detstvo, presne ako my dvaja, ja a brat. Som o niekoľko rokov starší, ale matka na všetko veľmi pozorne dozerala, mala rada poriadok. Keby nie jej, zariadil by som si to inak. Rovnako ako chalani v mojom okolí. Peťo z vedľajšieho vchodu bol starší len o jeden rok, pre brata bol však šéf. A jeho matka? Neriešila, chalanské pletky a šarvátky, no proste nič pre ňu. Ako si to medzi sebou zariadili, tak bolo. Nádhera, tiež som to tak chcel, celé roky.

Nepríjemného pachu som sa nezbavil, ale stojím na nohách. Čierne ponožky na bielom koberci. Poriadne huňatom, zábavný pohľad. Nadvihnem nohy a niekoľkokrát sa snažím pristúpiť dlhé vlákna trčiace spod mojich nôh. Kdeže, nejako sa mi nedarí. Táto činnosť mi neprináša útechu, vzdávam sa rýchlo, vytrvalý nie som. Po otcovi, prebehne mi hlavou, keď sa zháčim. Nehýbem sa, len sa niekoľkokrát za sebou sa v zrýchlenom režime nadýchnem. Ešte si prehodím cez hlavu biele tielko a vnímam obrazy pred sebou.

Ako v kine, pomyslím si, keď sa do toho ponorím. Som v malej miestnosti, veľa svetla tu nie je. Nevadí, cez maličké okienko prenikajú slnečné lúče. Som pri otcovi, sedím na jeho kolenách. Flanelová košeľa, tak si ho pamätám. Som chlapča, drobné, ustráchané, v tvári mám zvláštny výraz. Jeho ruky a vôňa dreva. Príjemná, na rozdiel od tejto tu. Na stole pred ním kúsok dreva. Sedím a so zatajeným dychom ho sledujem. Dláto v ruke, jeden šikovný pohyb za druhým, ale mu to ide. „Au, to bolí,“ zvýskne odrazu a drží si ruku. Červená farba, len tú vidím a trasiem sa na celom tele. Jeho ruka je silná, údery tupé a boľavé. Neviem prečo, nechápem, telo mám celé doráňané.

Zvuk, počujem ho, zreteľný je. Dvere, ktosi klope na moju hotelovú izbu. Opúšťam detstvo a vraciam sa k realite, musím konať rýchlo, inak budem bez raňajok.