Denník N

Pohoda v škole je oficiálna štátna politika, hovorí R. Pešková z Islandskej univerzity. Chceme sebavedomé deti. Potom bude taká aj naša spoločnosť.

Na Islande neexistujú známky a do veľkej miery ani prijímačky. Deti neprepadávajú, naopak, veľký dôraz sa kladie na to, aby zostali s rovesníkmi. Samozrejmosťou je, že trieda je rozmanitá, tempo vyučovania je individuálne a kto potrebuje špeciálnu pomoc, dostane ju, hovorí R.E. Pešková z Islandskej univerzity. Foto: archív R.E. Peškovej
Na Islande neexistujú známky a do veľkej miery ani prijímačky. Deti neprepadávajú, naopak, veľký dôraz sa kladie na to, aby zostali s rovesníkmi. Samozrejmosťou je, že trieda je rozmanitá, tempo vyučovania je individuálne a kto potrebuje špeciálnu pomoc, dostane ju, hovorí R.E. Pešková z Islandskej univerzity. Foto: archív R.E. Peškovej

Všetci na Islande akceptujú, že deti sú v strede záujmu, sú rovnoprávnymi bytosťami a partnermi v dialógu,“ hovorí Renata Emilsson Pešková, ktorá pôsobí na Islandskej univerzite a aktuálne sa podieľa na príprave štátnej vzdelávacej stratégie.

V rozhovore hovoríme o tom, prečo je wellbeing, teda dobrá psychická a fyzická pohoda žiakov jedným z kľúčových pilierov tunajšieho vzdelávania. Ako sú deti v školách hodnotené, ako a čím sa podarilo v islandských školách nahradiť opakovanie poučiek. Ale aj to – prečo Island nezatváral počas pandémie školy. A ako krajina otočila kurz a zvládla rast závislostí detí a mládeže.

Deti na Islande sa cítia v škole šťastné, a to najviac spomedzi európskych členov OECD, vyplýva z výsledkov PISA 2012. Nasledujúce výsledky PISA 2018 rovnako potvrdili, že 72 % detí vo veku 15 rokov je spokojných so svojim životom. Ako to vnímate z vlastnej skúsenosti, sú deti na Islande šťastné?

Nie je to len pocit a nie je to len cieľ, ktorý máme napísaný v stratégiách, ale pocit šťastia naozaj vyplýva aj z meraní. Podľa analýzy nášho vzdelávacieho systému, ktorý robili odborníci z OECD viac ako 70% detí deklaruje, že sa cítia dobre a viac ako 80% dôveruje učiteľom.

K pocitu šťastia či spokojnosti prispieva veľa faktorov, v prvom rade však to, že inklúzia či wellbeing sú hodnoty, ktoré celá spoločnosť, učiteľov nevynímajúc, vnímajú ako dôležité. Wellbeing – teda duševná a fyzická pohoda, je jeden zo šiestich pilierov nášho národného vzdelávacieho programu, takže je to cieľ, ktorý je oficiálne stanovený štátom a ktorý majú učitelia už od škôlky začleňovať do svojej práce.

Deti sú teda vnímané ako dôležité a rovnocenné osobnosti.

Na Islande je kultúra veľmi orientovaná na deti, deti sú v strede záujmu, sú rovnoprávnymi ľudskými bytosťami, partnermi v dialógu. Škola je tu pre deti, je miestom, kde sa majú cítiť bezpečne, kde môžu rozvíjať svoj potenciál, naučiť sa spolupracovať a zúčastňovať sa diania okolo seba. Škola sa má prispôsobiť deťom, nie deti škole.

Všetci vnímajú a akceptujú, že deti sú v strede pozornosti. Mladých ľudí vidíte v rôznych komisiách a výboroch, podporuje sa ich samostatné uvažovanie, vďaka čomu z nich vyrastajú sebavedomejší ľudia a sebavedomejšia je následne celá spoločnosť.

No aby sme neboli len pozitívni – deti sú rôznorodá skupina a aj u nás máme výskumy, ktoré ukazujú, že deti imigrantov sa cítia horšie, ako ich rovesníci, nedosahujú rovnaké výsledky a vyrastajú viac izolovane. Rovnako deti zo sociálne znevýhodneného prostredia či deti z chudobnejších rodín. Hoci by sme nemali merať šťastie fyzickými vecami, treba povedať, že chudobnejšie rodiny si niektoré veci nemôžu dovoliť.

Island aktuálne tvorí vzdelávaciu stratégiu do roku 2030 a wellbeing žiakov je jedným z jej kľúčových pilierov, stojí na poprednom mieste. Prečo je to dôležité?

Pretože, tak ako to hovorí väčšina aktérov vo vzdelávaní, spokojné a šťastné dieťa sa bude rado učiť a následne bude dosahovať výsledky. Naša vzdelávacia stratégia sa opiera o päť pilierov: rovnaká príležitosť pre všetkých, výborné vyučovanie, kompetencie pre budúcnosť a wellbeing a kvalita na prvých miestach.

Všetky tieto hodnoty sú pritom prepletené – ak človek nie je zdravý, nemôže sa dobre učiť, rovnako ak nebude mať rovný prístup k vzdelávaniu, tak nebude šťastný a nebude sa dobre učiť. Samozrejme – otázka je, čo je učenie a čo má byť jeho obsahom a cieľom.

Reformu obsahu a cieľov vzdelávania zavŕšil Island v roku 2011, bolo prijaté zaujímavé kurikulum, podľa ktorého je cieľom učenie s porozumením, udržateľnosť, demokracia, ľudské práva a rovnosť, zdravie, wellbeing a kreativita. Ako a prečo ste dospeli k týmto cieľom vzdelávania?

Cieľom je gramotnosť v širšom zmysle slova, teda nielen čítanie s porozumením, ale aj mediálna gramotnosť, znalosť značiek a symbolov, ktoré používame v našom prostredí, tiež finančná gramotnosť a ďalšie. Kurikulum je akási „učiteľská biblia“, ktorou sa školy a učitelia riadia pri výučbe a toto posledné kurikulum je naozaj prevratné. Aj u nás sa učitelia pri vzdelávaní opierali predtým najmä o učebnice a cieľom bolo prejsť predpísaný obsah.

Teraz znalosti nezmizli, len sa presunuli do kompetencií. V kurikule je definované, čo je kompetencia a čo zahŕňa. Nie je dôležité len to, že niečo viem, ale že to dokážem použiť a mám túžbu a schopnosť to použiť. Napr. keď sa učím o ľudských právach, cieľom nie je naučiť sa naspamäť, aké sú základné práva či kedy vznikli listiny práv a potom  v realite „nehnem ani prstom“, aby som ich dodržiavanie podporil, nejdem zbierať odpadky či protestovať proti ich porušovaniu.

Naša výuka teraz smeruje k tomu, aby boli ľudia aktívni, aby deti nielen nekriticky prijímali znalosti, ale ich analyzovali a premietli do životných hodnôt. A, samozrejme, využíva sa na to projektové vyučovanie, v rámci ktorého majú deti možnosť si kompetencie precvičiť.

V rámci jednej z konferencií Slovenskej konferencie aktérov vo vzdelávaní – Deti nepočkajú, sa k tejto téme zaujímavo vyjadrovala jedna z učiteliek, ktorá učí v inkluzívnej škole v Reykjavíku, Hildur Heimisdottir, ktorá povedala, že výzvou bolo, ako nastaviť hodnotenie žiakov, pretože: “aj my musíme merať výsledky žiakov. Ale ako môžete zmerať udržateľnosť? Viete zmerať, ako dieťa vníma rovnosť? Vieme učiť, ako sa dieťa môže stáť dobrým občanom, no nevieme to zmerať,“ Ako teda deti hodnotíte?

Samozrejme, že žiakov hodnotíme. Hoci inak ako je to zvykom v Čechách a asi aj na Slovensku. Máte stále jednotky až päťky?

Áno, máme.

Na Islande dostáva môj syn na základnej škole farebné body a slovné hodnotenie, takže nikdy nemal stres zo zlej známky. Aj teraz dostáva farebné body, kde zelená znamená, že splnil to, čo bolo potrebné, oranžová znamená, že musí niektoré veci dohnať a červená, že toho musí dobehnúť viacej. Nie je však jedna farba či bod za jeden predmet, v každom predmete sa hodnotí viacero kompetencií – v angličtine je to napr. odposluch, hovorený prejav, dialóg, písanie, čítanie a pod. A tieto kompetencie sú rozdelené podľa veku, alebo podľa toho, ako ďaleko ste v procese učenia jazyka, pretože práve pri jazyku vek nemusí hrať rolu.

Na konci 10. ročníka, teda po absolvovaní základnej školy, dostanú žiaci písmeno od A po D, nikto však nemá stres z prijímacích pohovorov, pretože na stredné školy a vo väčšine prípadov ani na vysoké školy sa nerobia skúšky. Deti majú povinnosť chodiť do školy a štát má do 18 rokov ich veku vzdelávaciu povinnosť. Niektoré stredné školy si vyberajú žiakov podľa toho, s akým písmenom skončili základnú školu, no pre každého do 18 rokov, vrátane zdravotne postihnutých detí, sa nájde v systéme miesto .

Výsledné A až D odráža výsledky počas celého štúdia na základnej škole?

Nie, písmeno vyplýva zo záverečných skúšok, ale efektívnosť skúšania sa u nás stále prehodnocuje. Teraz bolo napríklad na základe meraní zrušené celoštátne testovanie v 7. a 9. triede, pretože nemalo pre vzdelávanie detí význam, bolo nielen stresujúce, ale aj kontraproduktívne, pretože učitelia deti „bifľovali“ na skúšky namiesto, aby čas s deťmi využiť prínosnejšie.

A na stredných školách?

Tam je stupnica od 1 po 10, pričom výsledné hodnotenie sa stanovuje podľa dosiahnutých percent. Veľa sa však u nás hovorí o konštruktívnom formatívnom hodnotení, keď dieťaťu dávate spätnú väzbu počas procesu vzdelávania, aby ju mohlo využiť na zlepšenie. V konečnom dôsledku je to hodnotenie aj pre učiteľa, aby vedel, na čo má pri ďalšej výuke klásť dôraz. Na stredných aj vysokých školách sa už snažíme ustupovať od tzv. sumatívneho finálneho hodnotenia, ktoré je „rozsudkom“ bez možnosti zvrátiť ho.

Tak asi nepoznáte prepadnutie a opakovanie ročníka…

Nie, to na Islande neexistuje. Naopak, veľký dôraz sa kladie na to, aby deti zostali s rovesníkmi. Samozrejmosťou je, že trieda je rozmanitá, tempo vyučovania je individuálne a kto potrebuje špeciálnu pomoc, dostane ju. Ak by mal niekto naozaj zle výsledky, tak dostane individuálny učebný plán a pokračuje v triede s rovesníkmi. Niektoré veci si rieši a študuje sám, niektoré robí spolu s ostatnými, no vzdelávacím systémom prejde v rovnakej dobe ako rovesníci.

RENATA EMILSSON PEŠKOVÁ – pôsobí na Pedagogickej fakulte Islandskej univerzity. Vo výskume sa venuje viacjazyčnosti, pedagogike, ktorá rešpektuje viacjazyčnosť a výučbe materského jazyka vo formálnom a neformálnom prostredí. Študovala na Universität Bayreuth v Nemecku, kde sa následne venovala výučbe dospelých a prekladom. Na Island prišla v roku 2004. Je spoluzakladateľkou spolku Čeština na Islande a členkou vedenia mimovládnej organizácie Móðurmálu – asociácie pre viacjazyčnosť. Foto: Kristinn Ingvarsson

Prijať zmenu zabehaného systému je asi najťažšie – ako sa vám podarilo dosiahnuť, že učitelia, rodičia a ďalší aktéri takú veľkú zmenu vo vzdelávania prijali?

Nebola som v procese tvorenia kurikula, ale zúčastnila som sa toho, keď svoju vzdelávaciu politiku tvoril Reykjavík a som súčasťou procesu, keď Stratégiu vzdelávania do roku 2030 teraz tvorí Ministerstvo školstva a detí. Reykjavík zapojil do toho procesu 10-tisíc aktérov, to je dosť, vzhľadom na to, že na Islande žije zhruba 370-tisíc ľudí. Názor mali možnosť vyjadriť rodičia, deti, učitelia školy… Zaujímavé je tiež to, že implementačné obdobie trvalo tri roky, počas toho malo mesto pozíciu manažéra a tím, ktorý mal na starosti riešenie výziev, ktoré sa v procese objavili. Reykjavík financoval projekty v školách, ktoré napĺňali ciele vzdelávacej stratégie a tie boli zverejnené na portáli, aby sa nimi mohli iné školy či učitelia inšpirovať.

Na Islande má zapájanie občanov do rozhodovania tradíciu, rovnako ako monitorovanie implementácie. Keď sa prijímajú zákony, každý občan môže na portáli pridať svoje pripomienky, keď sa rozhoduje, čo sa bude financovať v komunite, sú prizvaní obyvatelia obytnej štvrte, aby sa vyjadrili, čo z  projektov sa má uskutočniť.

Takto sú zapájaní do rozhodovania aj žiaci na školách?

Na základných školách fungujú študentské rady, v ktorých má zástupcov škola, rodičia, komunita okolo školy prostredníctvom niektorého odborníka na prácu s deťmi, napríklad z centra voľného času, a, samozrejme, študenti. Školská rada musí potvrdiť všetky zmeny a návrhy.

Deti sú však všeobecne podporované, aby hovorili, čo si myslia. Na Islande nefunguje systém hierarchie, ktorý si pamätám zo škôl v Čechách a ktorý asi poznáte i na Slovensku, kde učiteľ je vyššie a žiak nižšie v rebríčku. Tento systém v deťoch buduje pocit, že je to normálne aj v ich ďalšom živote. Na Islande je spoločnosť oveľa rovnocennejšia, a to nielen v prípade vzťahu učiteľ a dieťa. Nakoniec, možno viete, že na Islande nepoužívame priezviská, hovoríme si krstnými menami, aj prezident je Guðni. Zotiera to rozdiely a prispieva k demokracií. Hierarchia a rešpekt je založený na niečom celkom inom než na kultúrnych stereotypoch.

Ak je štandardom inklúzia a personálne vzdelávanie, kde každé dieťa napreduje vlastným tempom a je súčasťou kolektívu, koľko učiteľov je u vás štandardne v triede?

V triede je zhruba 23- 25 deti a jeden učiteľ, no v rámci predmetov spolupracujú a delia sa do skupín deti v jednom ročníku, podľa toho, aké majú znalosti a schopnosti, alebo podľa tém či zamerania. Dôležité je, aby deti neboli vyčlenené do špeciálnej triedy na celú dobu vyučovania. Rovnako je dôležité, aby neboli vyčlenené deti, ktoré neovládajú islandčinu. Naša škola je inkluzívna, hyperaktívne dieťa potrebuje napr. kratšie doby sústredenia a častejšie prestávky, dieťa so slabším zrakom vizualizáciu a väčšie písmená, vždy je možné vyjsť dieťaťu v ústrety.

Keď sa mení škola, mala by sa meniť aj príprava budúcich pedagógov, u nás sa práve hovorí o tom, že treba zmeniť prípravu budúcich učiteľov tak, aby sa nesústredila na vyučovanie jednotlivého predmetu, aby na učenie detí, ktoré sú každé iné s inými potrebami. Pôsobíte na Pedagogickej fakulte Islandskej univerzity. Zmenila sa príprava budúcich učiteľov?

Pedagogická fakulta má 4 štyri katedry, z toho tri pripravujú učiteľov a štvrtá ďalších odborníkov, ktorí pracujú v oblasti vzdelávania. Veľká časť štúdia sa sústredí na osobnostný rozvoj študentov, teda nejde len o učenie poznatkov, ale o to, ako sa stať dobrým učiteľom. Študenti sa veľa pozerajú do svojho vnútra, reflektujú ako sa učili oni, formujú svoje teórie o tom, akí sú učitelia a akými učiteľmi by chceli byť. A potom sa, samozrejme, venujú špecializácií a zoznamujú sa s kurikulom.

Pred nejakým časom stačil na pozíciu učiteľa základnej školy len bakalársky titul, teraz je potrebný magisterský, takže máme na fakulte starších učiteľov s veľkými skúsenosťami z praxe. Dôraz sa kladie na spoluprácu a celoživotné vzdelávanie, pretože znalosti, aj pedagogické sa vyvíjajú a učiteľ musí vedieť komunikovať s deťmi s rôznymi potrebami a s ich rodičmi.

Veľká časť štúdia na Pedagogickej fakulte Islandskej unvierzity sa sústredí na osobnostný rozvoj študentov, teda nejde len o učenie poznatkov, ale o to, ako sa stať dobrým učiteľom. Študenti sa veľa pozerajú do svojho vnútra, reflektujú ako sa učili a akými učiteľmi by chceli byť. Foto: Islandská univerzita

Je učiteľ prestížne povolanie? Čítala som, že sa tiež boríte s tým, že mladí učitelia odchádzajú z povolania a vy ste v jednom rozhovore, opäť v rámci konferencie Partnerstvo pre vzdelávanie 2030+  spomínali, že Island zaviedol stimuly na ich udržanie v pedagogickej praxi?

OECD  analýzy nášho vzdelávacieho systému z roku 2021 vyplýva, že 95 % učiteľov je všeobecne spokojných so svojou prácou, no len 17% si myslí, že je ich profesia vysoko vážená v spoločnosti – to je obrovský rozdiel. Vidíme teda, že učitelia nemajú pocit, že ide o prestížne povolanie.

Snažíme sa na to reagovať stimulmi – študenti majú odbornú prax v školách finančne ohodnotenú, akoby išli do práce. Odmena za dokončenie pedagogického štúdia je šesťtisíc dolárov, polovicu dostanú po získaní polovice kreditov a druhú po promóciách. Učiteľov sa snaží podporovať aj hlavné mesto, napr. umožňuje nominovať magisterský učiteľský projekt do súťaže a 12 najlepších získa finančnú odmenu. Samozrejme, učitelia majú podporu pri absolvovaní doplňujúceho magisterského programu a ďalších kurzov.

Študenti však, zdá sa, vnímajú, že učitelia sú s prácou spokojní. Z PISA 2018 vyplýva, že 79 % detí vo veku 15 rokov na Islande súhlasí s výrokom, že ich učiteľov učenie baví a je to na nich pri učení vidno. Na Slovensku je to 59 %.

Najťažšie sú prvé dva roky, vtedy odchádzajú zo škôl mladí učitelia, myslím, že najmä kvôli vyhoreniu. Pokiaľ ide o platy, tie sa pravidelne zvyšujú a učiteľstvo je stabilným zamestnaním. Počas finančnej krízy v roku 2008 veľa ľudí stratilo prácu v komerčnom sektore a zamestnalo sa v školstve.

Myslím si teda, že okrem peňazí je v tomto povolaní dôležité aj to, či majú učitelia potrebnú podporu a mentoring. A prestíž je proces, na ktorom musia spoločne pracovať samotní učitelia a aj rodičia, keď o učiteľoch hovoria so svojimi deťmi.

Chcela by som sa ešte obzrieť za pandémiou. Z islandského prieskumu vyplýva, že tretina školopovinných detí nevynechala počas celej doby pandémie ani jediný školský deň. Pokiaľ viem, Island aj v prvej vlne, keď sa zatvárali školy naprieč Európu, zavrel iba stredné či vysoké školy (od 13.3.2020 do 4.5. 2020 boli zatvorené len stredné a vysoké školy. V druhej vlne sa len na jar 2021 o pár dní predĺžili Veľkonočné prázdniny). Ako vyzeralo vzdelávanie v čase zatvorených škôl?

Ani základné školy a ani škôlky sa na Islande nezatvárali. Na stredných a vysokých školách a celkom rýchlo rozbehlo online vyučovanie, takže netrpeli predmety, len spoločenský aspekt štúdia – vzájomné stretávanie sa. Na deti sa však počas domáceho vzdelávania nekládli také nároky, ako som to videla v Českej republike. Naopak, hovorilo sa opäť veľa o wellbeingu rodín, o tom, že rodičia nemôžu pracovať z domu a zároveň učiť deti. Učenie išlo bokom a podporovalo sa neformálne vzdelávanie, hovorilo sa o tom, že sa deti môžu učiť variť a pomáhať, že deti imigrantov majú možnosť zlepšiť sa v materinskom jazyku, odporúčalo sa veľa čítať a zlepšovať sa aj v islandštine. Opäť sme videli islandský prístup v ktorom neexistujú problémy len výzvy, ktoré treba kognitívne analyzovať, dohľadať si k ním informácie a riešiť ich.

Základné školy išli naplno?

Nie po celý čas. Obmedzovali sa predmety ako telesná výchova, plávanie, umelecké či technické predmety, niekedy deti chodili do školy len na niekoľko hodín a absolvovali kľúčové predmety a jazyky, chvíľu napríklad nefungovali jedálne, triedy medzi sebou mali obmedzený kontakt, dospelí nesmeli vstupovať do budovy školy a rodičia, ktorí sa báli, mohli svoje dieťa nechať doma. Z prieskumov však vyplynulo, že doma zostávajú predovšetkým deti imigrantov, takže učitelia sa snažili s týmito deťmi udržiavať kontakt, spájať sa s nimi napr. telefonicky.

Vláda podporila aj náš projekt amatérskej výučby materinských jazykov Móðurmál. To sa predtým nestalo, deti sme zvykli učiť ako dobrovoľníci cez víkendy, no pandémia nás presunula do online priestoru, čo sa, spolu s finančnou podporou vlády, ukázalo ako udržateľné riešenie pre náš projekt.

Vláda na Slovensku zatvorila počas pandémie školy na zhruba 10 mesiacov, pritom deťom a mládeži neustále prízvukovala, že sú školy priorita. Záber je z videa, ktorým vláda pozývala ľudí na celoplošné testovanie, aj po ňom sa mali školy otvárať, no nestalo sa tak. Na Islande neboli škôlky či základné školy počas pandémie zatvorené vôbec, stredné školy boli zatvorené len počas prvej vlny.

Aj na univerzite sa špecializujete na výučbu materinských jazykov a viacjazyčnú pedagogiku. Na naše školy dnes prichádza veľa žiakov a žiačiek z Ukrajiny, systém na to nie je pripravený. Často sú len začlenení do triedy, kde väčšinu vyučovania nerozumejú, čo učiteľ rozpráva. Ako by malo vyzerať začleňovanie inojazyčných žiakov?

Inkluzívna škola predpokladá, že všetci musia mať rovný prístup k vzdelávaniu a ak dieťa nerozumie jazyku, tak to nie je rovný prístup, je to proti dohovoru o právach dieťaťa.

Prístup, keď sa deti, ktoré nerozumejú jazyku, učia v oddelených triedach je tiež už zastaralý a na Islande sa nepoužíva. Deti chodia do bežných škôl a tam dostávajú podporu v podobe asistentov učiteľa, technológií či materiálov. Pri nástupe dieťaťa prebehne evaluácia toho, čo dieťa ovláda a na čom treba stavať. Táto evaluácia musí byť v jeho materinskom jazyku, alebo v jazyku, v ktorom je najsilnejšie. Hovorí sa i s rodičmi a ak tí nerozumejú, zriaďovateľ zabezpečí škole tlmočníka. Je to však zložité a ani u nás to nefunguje sto percent a časť detí imigrantov odchádza zo škôl predčasne.

Dôležité však je, aby rodič chápal, ako systém funguje, ako možno dieťaťu pomôcť a na čo má nárok. A pre deti je dôležité, aby sa cítili vítané a boli súčasťou rovesníckych kolektívov od začiatku, nie až keď sa naučia jazyk.

Vrátim sa na úvod k pocitu šťastia detí a mladých ľudí, pretože to nie je tak dávno, keď Island naopak viedol rebríčky v závislostiach mladých ľudí na alkohole či drogách. Dnes je to naopak a pomohlo tomu niekoľko opatrení  – od obmedzenia nočného vychádzania mladých ľudí až po masívnu podporu zmysluplného trávenia voľného času. Uplatňujú sa ešte dnes zákazy vychádzania? To sa akosi nehodí k rozprávaniu o tom, že deti sú stredobodom spoločnosti.

Tento zázračný obrat sa udial pred 18 rokmi, nezažila som ho osobne, no pokiaľ viem, opäť išlo o zhodu celej spoločnosti, zapojili sa rodičia, inštitúcie aj mládež a riešenia zafungovali. Treba tiež povedať, že na Islande sú zakázané reklamy na tabak a alkohol a máme štátny monopol na predaj alkoholu, takže sa k nemu mladí len ťažko dostanú.

Pokiaľ ide o zákaz vychádzania, nie je zákaz ako ho poznáme z Čiech či zo Slovenska, je to všeobecne rešpektované pravidlo, ktorého porušenie nie je trestné. Ak polícia nájde mladých ľudí vonku privedie ich domov a situáciu rieši individuálne s rodičmi, takže opatrenie slúži aj ako prevencia pred situáciami, keď v rodine niečo nefunguje. Hodina odkedy by deti nemali byť vonku je iná v lete a iná v zime a závisí aj od veku detí. Dostali sme to na magnetke, ktorú mám tu na chladničke, aby sa to neplietlo (úsmev).

Od 1.9 do 1.5. môžu byť 12-ročné a mladšie deti vonku do 20. hodiny a 13 až 16-ročné do 22. hodiny. Od 1.5. do 1.9. je to pri 12-ročných a mladších do 22. hodiny a pri 13-16-ročných do polnoci. Platí to však len v prípade, že sú deti vonku bez sprievodu. Ak sa vracajú s rodičmi z divadla, nie je to problém. Rovnako, ak sa vracajú napríklad aj sami zo stužkovej a je to teda individuálny a zdôvodnený prípad.

Zaujíma ma aj ďalšie opatrenie, na podporu voľnočasových aktivít detí boli zavedené poukazy. U nás sa o takomto kroku uvažuje, no nejde ruka v ruke s rozvojom voľnočasových možností a voľnočasovej infraštruktúry naprieč krajinou. Ako to bolo u vás?

Tieto poukazy stále fungujú a ročne ide po prepočte zhruba o 400 dolárov na dieťa  pričom deti zo sociálne znevýhodnených rodín môžu dostať ešte extra príspevok. Na Islande sa kladie veľký dôraz na to, aby sa deti zapájali do voľnočasových aktivít, ktoré sú vnímané ako predĺženie vzdelávacieho procesu. Keď som sem prišla a začala učiť, najskôr ma to prekvapilo, pretože som mala som pocit, že by sa mali deti doma učiť na písomku, tak ako to bolo zvykom na väčšine škôl v Čechách. Dostala som odpoveď, že nie, pretože deti sa učia v škole a potom sa majú venovať koníčkom, neformálnemu vzdelávaniu, ísť na tréning či tráviť čas s kamarátmi.

Najväčšia ponuka aktivít je aj na Islande vo väčších mestách, ale napríklad šport, predovšetkým futbal, ale trebárs aj šach sú veľmi obľúbené a sú asi všade. Rovnako rôzne školy tanca, štúdium hry na hudobné nástroje, jazdenie na koňoch… Island má však veľa malých komunít, tam sa potom angažujú rodičia. Ak niečo chýba a deti majú o to záujem, nie je problém dostať grant a začať. Pred pár rokmi k nám napríklad emigroval profesionálny klaun z Austrálie a teraz má u nás cirkusovú školu pre deti.

Pri voľnočasových aktivitách je opäť snaha pamätať na deti imigrantov, ktorí sa o ponuke nemusia dozvedieť, pretože nepoznajú jazyk, alebo majú kultúrne dôvody, podľa ktorých napríklad dievčatá majú byť viac doma a pomáhať. V škole nie je možné umiestňovať inzeráty na aktivity, ktoré stoja rodinu peniaze. Škola ale má rodičom poskytnúť informácie o systéme a o tom, na čo všetko majú nárok.

Aj Slovensko dnes pripravuje viaceré školské reformy, od zmeny obsahu učiva cez projektové vyučovanie, zmenu systém podpory učiteľov či digitalizáciu. Čo sa však ukázalo počas pandémie je, že by sme potrebovali „zreformovať“ aj náš postoj k deťom a mladým ľuďom smerom, ako ste spomínali v úvode, ku „kultúre zameranej na deti“. Z prieskumov opakovane vyplýva, že väčšina mladých ľudí u nás má pocit, že ich názor nikoho nezaujíma, nemajú vplyv na dianie v spoločnosti (napr. 80% stredoškolákov, Iuventa). Prejavilo sa to nakoniec aj v pandémií, keď sme deti a mládež obvinili z toho, že sú hrozbou pre okolie, školy boli zatvorené 10 mesiacov a dodnes neriešime dopady na duševné a fyzické zdravie detí. Prejavuje sa to teraz aj vo voľbe detskej ombudsmanky, ktorú nie sú politici schopní zvoliť celé mesiace… Čo myslíte, aké reformy musíme urobiť, aby naša spoločnosť dokázala klásť väčší dôraz na potreby detí a mládeže?

Postoje a kultúra krajiny sa menia ťažko, je potrebnej veľa práce, aby človek zmenil to, čo si odnáša z detstva, ako vnímal svoj vplyv a postavenie v hierarchií. Páči sa mi, že s týmto pracujeme na fakulte, študenti analyzujú svoje hodnoty a postoje, pracujú so svojou osobnou pedagogickou teóriu. Univerzity patria medzi miesta, kde by sa toto malo diať. Pomôcť môže i to, keď mladí ľudia strávia čas v zahraničí a majú osobnú skúsenosť s iným prístupom.

A veľkú úlohu zohrávajú médiá, ale aj kultúrne, filmové a rôzne iné typy projektov, ktoré podporujú hodnotu hlasu detí a podnecujú k spoločenskej diskusii, ktorá musí prebehnúť, ak sa má spoločnosť zmeniť.

Andrea Settey Hajdúchová, Iniciatíva Dajme deťom hlas

Prečítajte si aj ďalšie blogy autorky, alebo tiež blogy Dajme deťom hlas.

 

Teraz najčítanejšie

Andrea Hajdúchová

Bola som nominovaná za tento blog na Novinársku cenu 2018. V roku 2016 som získala Cenu za vedu a techniku - kategória popularizácia vedy. Som novinárka (pôsobila som vyše 10 rokov v SME), a PR manažérka, pričom ako PR som sa vždy sústredila na oblasti, ktoré zlepšujú spoločnosť či životné prostredie (Úsmev ako dar, WWF Slovensko, STU...) .Som autorka knihy 10-10-10 (10 rozhovorov s 10 vedcami o 10 výzvach, ktorým čelí vedecká oblasť!. Dostupná na:  https://vedanadosah.cvtisr.sk/publikacie/10-10-10/ V októbri 2020 sme s ďalšími rodičmi, psychológmi/gičkami, učiteľmi/ľkami i študentmi/tkami založili Iniciatívu @DajmeDetomHlas, ktorá vyzvala lídrov, aby v boji s pandémiou nesiahali k zatvoreniu škôl ako k prvému riešeniu a k dlhodobému riešeniu, neporušovali právo na vzdelávanie a neobmedzovali rozvojové a športové aktivity detí a mladých ľudí. Po pandémií sa Iniciatíva zmenila na OZ Dajme deťom hlas.