Ako funguje nenásilná komunikácia

Pri slovnom spojení nenásilná komunikácia mi ako prvé napadla komunikácia, ktorá je spontánna a teda nie je vynútená. Okrem toho, nesmie sa dotýkať tém, ktoré sú citlivé a prinášajú riziko konfliktu. Z bežného života poznáme tento jav – aká ťažká je komunikácia, keď niekto nechce komunikovať a ako rýchlo sa zvrtne komunikácia, ak sa dotkneme citlivého „miesta“.

Z tohto dôvodu ma prekvapilo, ako sa témy nenásilnej komunikácie chopil Marshall Rosenberg vo svojej knihe Nenásilná komunikace. Tak ako to pri vynikajúcich knihách býva, aj táto je inšpirovaná životom. Rosenberg vyrastal v nepokojnej štvrti, kde buď musíte pôsobiť nenápadne, mať autoritu, alebo vedieť komunikovať. Inak Vám ide o život. Rosenberg v tomto prostredí rozvinul schopnosť viesť dialóg a ak treba, sprostredkovať dialóg medzi dvoma stranami.

V samotnej knihe píše, že k nepokojom vo štvrti prišlo krátko potom, ako sa tam s rodičmi nasťahoval. Niekoľko dní museli dokonca prežiť schovaní a zamknutí v dome. Keď vlna nepokojov prehrmela, aj tak ako dieťa zápasil o svoje miesto. Nemal síce čiernu pleť, ale jeho meno odkazovalo na židovských predkov. A tak priťahoval pozornosť…

Rosenberg neskôr vyštudoval psychológiu a stal sa autorom konceptu nenásilnej komunikácie. Istú rolu v tom všetkom zohral C. R. Rogers, ktorý bol jeho učiteľom.

„Osamelosť nevzniká z toho, že človek okolo seba nemá žiadnych ľudí, ale vzniká skôr z neschopnosti komunikovať o veciach, ktoré sa mu zdajú byť dôležité, alebo zo zastávania určitých názorov, ktoré ostatní považujú za neprípustné.“
C. G. Jung

Po takomto úvode neprekvapí, že úvod k samotnej knihe napísal Gándiho vnuk. Ako píše, vyrastať v dobe apartheidu nebolo nič jednoduché. Najprv dostanete bitku od bielych, pretože nie ste dosť biely. A potom Vám naložia čierni, pretože nie ste dosť čierny. Vyberte si J. Vyrastal v Juhoafrickej republike. A práve pre vyššie uvedené násilie ho poslali k dedkovi do Indie. Práve pri ňom pochopil, aký rozmer má násilie. A pochopil, že všetci konáme aj násilne (v istom okamihu). Často si prítomnosť násilia neuvedomujeme. Ono má rôzne podoby. Nie je to len búrka, ktorá prehrmí.

Násilie môže byť fyzické, ale môže byť aj pasívne (emočné). Fyzické je viac viditeľné. Pasívne je zákernejšie. Je to pasívne násilie, ktoré v obeti vyvolá hnev a nakoniec povedie k násiliu vo fyzickej podobe. Ako blízko je od obety k útočníkovi, od zamýšľaného násilia k prejavenému… Ako uhasiť ten oheň, skôr než sa rozhorí a všetko ľahne popolom?

To čo je v nás a čo vedie k agresií, možno prirovnať k výbušnej zmesi. Výbušná zmes stratí na sile, ak zmenšíte koncentráciu. Nebezpečenstvo sa zníži. Ale úplne ho zaženiete, ak tú zmes zneutralizujete. V našom prípade, ak to negatívne v nás, nahradíme pozitívnym. To negatívne čo nás hnalo k násiliu, pominie.

Tu nejde o cestu popierania. Nenásilná komunikácia problém neignoruje. Len ho premieňa. To negatívne mení na pozitívne. A riziko konfliktu sa zmení na hľadanie riešenia. Ak zmeníme seba, zmeníme aj svet. Myšlienka spojená s potomkami Gándhího…

„Komunikácia, umenie hovoriť jeden s druhým, vyjadriť, čo cítime alebo čo si myslime, povedať to jasne, počúvať to, čo hovorí ten druhy, a uisťovať sa, že sme počuli správne, je podľa všetkého najdôležitejšia schopnosť na uchovanie a vytvorenie láskyplných vzťahov.“
Leo Buscaglia

Niektoré veci si bežne neuvedomujeme – akú veľkú úlohu pri komunikácií zohráva naša schopnosť vcítiť sa a pochopiť, čo chce ten druhý povedať. A aká dôležitá je naša schopnosť pomenovať to, čo cítime a čo si myslíme. Aké dôležité je voliť tie správne slová. Niekedy obyčajné slovo dokáže rozhodnúť o tom, aký bude význam celej vety. Slová majú rôzne obsahy. A na pomenovanie niečoho môžeme použiť rôzne slová podľa toho, čo chceme zvýrazniť.

Môžeme hovoriť o slovných hrách a jazykových hrách. Môžeme zápasiť o každé slovíčko. Doslova naťahovať sa o každé slovo. To všetko je dôležité, ale je to len nástroj – cesta k vzájomnému pochopeniu.

V nenásilnej komunikácií sa kladie dôraz na štyri tematické okruhy, ktoré pomáhajú na ceste vzájomného porozumenia. A my si ich dnes priblížime krok za krokom.

„Tá najhlbšia úroveň komunikácie nie je komunikácia, je to prepojenie. Je bez slov. Je za hranicou slov, je za hranicou reči a je za hranicou predstavy.“
Thomas Merton

V súčasnej dobe strácame schopnosť vcítiť sa. Žijeme si vo svojich paralérnych svetoch a vo svojich bublinách. Skĺzame do dualizmu a do radikálnej pózy – dobro a zlo. Ten kto má naše názory a pohľad na svet je dobrý a ak je iný, je zlý. Pomerne ľahko a rýchlo škatuľkujeme, aby sme nepočúvali. Kĺžeme po povrchu. Odsudzujeme skôr, než chápeme kontext a príbeh. Často pred komunikáciou utekáme, keď sa snažíme neprejaviť názor. A keď ho prejavíme, odlišnosti berieme veľmi rýchlo osobne – ako kritiku. Bojíme sa byť sami sebou. Bojíme sa prejaviť svoj názor. Bojíme sa, že nebudeme mať pravdu. Ale predovšetkým, uzatvárame sa pred komunikáciou a veľmi rýchlo hodnotíme, súdime a kritizujeme. Nedá sa vylúčiť, že komunikácia nakoniec nezabráni konfliktu. Ale ak sa nevieme slušne a otvorene porozoprávať, potom zvyšujeme šance, že k tomu konfliktu príde. Komunikácia, ktorá by mnohé mohla vysvetliť a priniesť zmierenie, tu dostáva na frak. Problémom tiež je, ak komunikujeme z pozície sily. Vtedy naše slová strácajú dojem posolstva a menia sa na príkazy. Tí druhí nemajú pocit, že rozprávame k nim, ale že ich usmerňujeme. Hovoríme čo majú robiť, miesto toho, aby sme sa s nimi dohodli, čo by bolo dobré.

„Najväčším problémom komunikácie je ilúzia, že už k nej došlo.“
George Bernard Shaw

Často zápasíme s tím, že miesto pozorovania hodnotíme. Nehovoríme aké vecí sú, ale čo si o nich myslíme. A tak vzniká rozpor medzi skutočnosťou a predstavou. Môžeme sa potom čudovať, že dvaja ľudia pozerajú na tú istú vec a vidia niečo iné? Medzi prvé kroky ktoré potrebujeme urobiť tak patrí, naučiť sa všímavosti. Naučiť sa pozorovať. Pozorovať a nehodnotiť. Pre nenásilnú komunikáciu je dôležité, aby sme boli objektívny. A cestou k objektívnosti je pozorovanie. Nie hodnotenie. Nie je to jednoduché. Ale len pomenovanie faktov, je cestou k dialógu. Hodnotenie je dôležité a má svoje miesto. Ale dostane priestor neskôr.

„Genialita v komunikácií je schopnosť byť celkom úprimný a zároveň ohľaduplný.“
John Powell

Ako často veci pomenujeme, ale sú emočne ploché. Povieme, že niečo nie je dobré. Ale nepovieme, čo sme pritom cítili. Pri pozorovaní sme hovorili o faktoch. Slovách. Všetko sú to definície. Skutočnosť. Ale to je len časť skutočnosti. Emócie sú tou druhou. A tá je veľmi rozmanitá. Vezmite si dvoch ľudí – obidvaja sa rozhodli pre odchod. Jeden odíde ticho a druhý spôsobí hotový uragán. Slová pomáhajú pochopiť. Ale dôležité sú aj emócie. Tie dávajú obsah a hlavne rozsah. Emócie sú tu dôležité. Pomáhajú nám pochopiť toho druhého. A pomáhajú nájsť riešenie. Bez pochopenia emócií môžete dospieť k racionálnemu riešeniu, ktoré sa navonok tvári ako skutočné riešenie a predsa ním nie je. Tak ako zranenie často pôsobí ako priepasť, ktorú nie je možné preklenúť. Pochopiť emócie, čo sa naozaj stalo a ako to cíti ten druhý, je cestou k jeho pochopeniu. Je cestou k tomu, aby sa cítil pochopení. A je cestou k hľadaniu riešenia, ktoré je racionálne a zároveň citlivé. Vezmite si Jeruzalemský chrám, ktorý spravujú rôzne náboženstvá, pretože ak by ho spravovalo len jedno, ostatné by sa cítili ukrivdené. A mohli pritom ísť čisto racionálne a zveriť ho tomu, kto bol prvý, alebo kto je najväčší. Každý by mal svoj racionálny dôvod, ale ostatní by boli nespokojní…

„Jediným skutočným luxusom je luxus ľudskej komunikácie.“

Antoine de Saint Exupery

To čo druhí hovoria a robia nesie isté posolstvo. Problém je v tom, že často toto posolstvo zmeníme podľa seba. To čo hovorí ten druhí, to sú podnety, ktoré pôsobia na nás. A v nás vyvolávajú isté pnutie a my reagujeme. Ale príčina reakcie nie je to, čo povedal druhý, ale to, čo je v nás. Ak sme sa pri pozorovaní učili vnímať fakt a pri pocitoch vcítiť do emócií, tu sa potrebujeme učiť rozlišovať medzi tím, čo hovorí ten druhý a čo hovoríme a myslíme si my sami. Ako často pri rozhovoroch zisťujeme, že ten druhý to myslel inak. My sme si to interpretovali podľa seba a ešte sme ho za to odsúdili!

Keď nám niekto povie niečo negatívne, tak máme štyri možnosti. Môžeme to zobrať osobne a vnímať to ako útok. A kritiku. V tom prípade sa nebudeme cítiť dobre. Môžeme na neho zaútočiť. Už len preto, že to povedal. A bez ohľadu na to, či to je pravda. Treťou možnosťou je pozrieť sa na to cez naše potreby a hodnoty. To čo hovorí a bolí, hovorí niečo o nás. A nakoniec, pozrieť sa na to cez hodnoty a potreby toho druhého. Často medzi sebou zápasíme. Ale keď sa to tak vezme, tak za tím všetkým sú hodnoty a potreby. Čo je dôležité pre nás a čo pre toho druhého. Pomenovať priamo čo a ako je cestou, ako hľadať riešenie. Ak to nie je takto zrejmé a pomenované, potom to získava rôzne podoby, od požiadaviek, cez ataky, podmieňovanie, až po požadovanie a agresiu.

Nezabúdajme, že v tom všetkom by mala byť zrelosť. V zrelosti pomenovať a hľadať riešenie. Ak nie ste zrelý, potom možnosti diskusie sú obmedzené. Tak ako je ťažké, priam nemožné dohodnúť sa so sebastredným človekom (egoista, narcis – nehodiace škrtnite).

„Nedorozumenie je najčastejšia forma ľudskej komunikácie.“
Peter Benary

Tu sú dôležité dve kritéria – byť konkrétny a formulovať veci pozitívne. Ak nepovieme čo chceme, potom riskujeme, že to nedostaneme. Ale čo znamená to pozitívne? Ak žena túži, aby manžel trávil viac času doma, tak negatívne želanie je, aby netrávil toľko času v práci. On ju môže vypočuť a začať športovať. Jej prosbu tím splnil. Ale ona to myslela inak. Pozitívne formovaná prosba je, aby trávil viac času doma. A či to bude znamenať, že bude tráviť menej času v práci, to už nie je podstatné. Možno nájde iné riešenie, ale cieľ dosiahne. A nebude mať pocit že mu hovorí, čo má robiť (s prácou – je na ňom, ako si to zariadi). Čaro tohto riešenia je v posolstve. O niečo žiadame a je dôležité vedieť o čo a prečo. Vedieť to tomu druhému odovzdať – je to pre mňa dôležité … cítim to a to … Ale aj hľadať tie správne slová, ako o tom hovoriť. Ako poprosiť a nežiadať (nerozkazovať). Zachovať priestor, kedy môže povedať nie. Vždy môžete povedať nie. Ale je dôležité, aby ste si to vedeli zdôvodniť. A zároveň je dôležité, aby ten druhý pochopil, čo od neho chcete. Aby vaša túžba a jeho snaha sa neminuli cieľu. A to vôbec nie je jednoduché. Keď to tak vezmete, základom je pristúpiť k tomu druhému ako k partnerovi. K rovnocennému partnerovi.

„Najdôležitejšia vec v komunikácii je počuť to, čo nebolo povedané nahlas.“

Peter Ferdinand Drucker

My hovoríme, on hovorí. My máme potreby, on má potreby. My hovoríme a on počúva. On hovorí a my počúvame. Je to neustály dialóg v snahe vyjasniť si čo a ako a hľadať riešenie s ohľadom na postoje a hodnoty oboch. Snaha o empatiu okresáva hrany. Nepotrebujeme ísť na hranu, ak máme pocit pochopenia a snahy o riešenie. Ak tento pocit nemáme, potom sa radikalizujeme a máme prehnané požiadavky. Už nejde o riešenie, ale o zápas a snahu uchmatnúť si čo najviac. Počúvať a načúvať. Nebyť len pasívnym poslucháčom. Klásť otázky. A parafrázovať, čo ten druhý povedal a či sme ho pochopili. To všetko sú dôležité úlomky na ceste k riešeniu. Je v tom kus paradoxu, ale najefektívnejšou cestou k riešeniu situácie je vzájomné porozumenie. Ak jeden alebo druhý prichádza na stretnutie s ultimatnými požiadavkami, potom riešenie bude len ťažko zrealizovateľné.

„Dobre počúvať je rovnako účinný prostriedok komunikácie a vplyvu, ako dobre hovoriť.“
John Marshall

Žijeme v dobe, kedy každý má potrebu mať názor. Samo o sebe, je to pozitívne. Je to príležitosť niečo nové sa dozvedieť. Dôležité však je, aby to hľadanie bolo úprimné. Dôraz musí byť na hľadanie pravdy. Pretože ako mať názor bude dôležitejšie, než mať pravdu, potom sa pred druhými ľuďmi zhodíme. Aj tu platí, že človek sa môže mýliť. A je pozitívne, ak si to dokáže pripustiť a názor zmeniť. Základom však je, úprimne hľadať. Kvôli sebe, ale aj kvôli iným.

Písali sme o potrebách. Keď sa to tak vezme a pôjdeme ako sa hovorí na kosť, tak potom vždy na pozadí komunikácie, ale aj konfliktu sú potreby. Jedna krajina sa cíti ohrozená, druhá potrebuje pocit bezpečia, tretia potrebuje svoj priestor, štvrtá bojuje o svoje postavenie vo svete… Ak dáme bokom nezrelé, či sebecké požiadavky, potom vždy v pozadí sú jednoduché potreby, ktoré treba úprimne pomenovať, vtedy môžu byť pochopené a môže sa podariť nájsť riešenie, ktoré nebude ani náročné. Ak sa to však nepodarí, potom problém môže prerásť do konfliktu.

„Spôsob, akým komunikujeme s ostatnými a sami so sebou, v konečnom dôsledku určuje kvalitu nášho života.“
Anthony Robbins

Nenásilná komunikácia sa dá uplatniť v bežnom živote. Ale veľké uplatnenie nachádza aj pri konfliktoch. Bez ohľadu na to, či ide o náboženské, rasové, politické, alebo vojnové konflikty. Pomáha tiež pri mediácií v konfliktných situáciách. Je takou tou poslednou možnosťou ako sa navzájom pochopiť, ako si veci vysvetliť a ako hľadať prieniky skôr, než emócie nám znemožnia dialóg. A bez dialógu, niet cesty späť.

Čo sa týka politickej roviny. Môžeme si pripomenúť Libanon, ktorý bol označovaný za Švajčiarsko Blízkeho východu. Kde prezidentom, premiérom a predsedom parlamentu je zástupca konkrétnej menšiny. V osobnom, či v rodinnom živote si môžeme predstaviť tradíciu z oblasti Stredomoria, kde rodina sa stretáva pri stole a celé hodiny dokáže prežiť kombináciou rozhovoru a konzumácie dobrého jedla. To sú priam ideálne podmienky, aby sa každý do sýta vyrozprával a je tam aj priestor na malé rozhovory medzi štyrmi očami niekde v skrytosti.

Tomáš Hupka

Marshall B. Rosenberg bol americkým psychológom. Vyštudoval psychológiu. Získal doktorát pod vedením C. R. Rogersa. Ako najcennejšie dielo a svoj životný odkaz nám zanechal nenásilnú komunikáciu. A tú sme si dnes priblížili vďaka knihe Nenásilná komunikace.

Zdroj fotografie:

www. istockphoto. com