Denník N

Ovca sa nerada kúpe

Ilustrácie: Fedor Pichanič
Ilustrácie: Fedor Pichanič

Veľkonočná poviedka

Keď prišla Julka v stredu domov zo školy, zabuchla za sebou dvere ako vždy, a to bola posledná vec, ktorú urobila ako vždy. Vlastne ani to zabuchnutie nebolo ako zvyčajne. Riadne tými dverami treskla. Riko začal z toho všetkého hystericky čvirikať a poletovať, a Bobo, ktorý ako každý deň čakal v chodbe, rýchlo stiahol chvost medzi nohy a peľašil pod kreslo do obývačky. Julka hodila batoh do kúta a seba hodila na posteľ, aj keď inokedy by si sadla za písací stôl, vytiahla by z batoha všetky zošity a učebnice, urobila si úlohy, ak by nejaké boli, a napokon by si zbalila veci na ďalší deň.

Ale Julka vie, že dnes nie je ako inokedy. Čosi tuší aj Riko, ktorý sa už medzitým trošku utíšil a teraz sa na bidielku urazene nadúva a šuchorí si pritom zježené perie. Iba Bobo o ničom nevie. Naháňa žltú loptičku, ktorú našiel pod kreslom, a na príhodu s dverami celkom zabudol.

Chlapi, jeden sa pechorí a druhý behá ako pojašený. Mala som si radšej zadovážiť samičky, pomyslí si Julka. Ešte chvíľu civie do stropu, potom sa posadí a zahľadí sa na svoj školský batoh s princeznou Leiou. Nikto taký nemá – všetky sú buď s Darthom Vaderom alebo Lukom, skrátka s chlapom. Julka sa zošuchne na koberec, strčí ruku pod matrac a vytiahne zošit s nápisom Môj Denník. Sadne si za stôl, otvorí ho, listuje, chytí pero, chvíľu váha a začne písať:

„Milý môj denník, je streda a stala sa hrozná vec. Dostanem dvojku…“

Julka sa zasekne, stisne pery a potom všetko, čo práve napísala, preškrtá.

„Akurát tebe sa budem spovedať!“ vykríkne. „Veď aj ty si chlap!“

Zatvorí zošit a natiahne sa po hrubú fixku ružovej farby.

„Nazvem ťa – Moja kronika.“

Priloží fixku na obálku zošita.

„Kašlem na to!“ odloží zošit naspäť pod matrac a znova si s rukami za hlavou ľahne.

Želka! Julku vystrelí z postele. Že mi to skôr nenapadlo! V nasledujúcej chvíli už berie schody pod dvoch. Pred dverami na prvom poschodí zastane a chvíľu načúva. Ktovie, či sa už Julo vrátil od zubára. Tak mu treba, ha! Keby sa aspoň nevolal ako ja! Pokrúti hlavou a rozbehne sa dole schodmi.

Na ulici Julka stretne suseda Vincúra s jazvečíkom.

„Ahoj, Julka. A Boba si kde zabudla?“ prihovorí sa jej, zatiaľ čo jeho podlhovastý pes sa jej motá popod nohy.

„Dobrý deň, do cukrárne psy nesmú,“ zaklame Julka a trošku ju zamrzí, že so sebou nevzala Boba. V cukrárni Čokoládové UFO sú psíky vždy vítané. Želka im tam dáva aj misku s vodou. Sused Vincúr to isto vie, ale Julka nečaká na odpoveď. Do cukrárne chodí s otcom aj mamou každú nedeľu. Cez týždeň tam však ešte neboli. A sama tam nebola nikdy.

Dúfam, že bude otvorené, pomyslí si, keď na križovatke čaká na zelenú.

***

Cingiling! Prvé, čo si Julka všimla, keď vošla do cukrárne, bola veľká tvár za zmrzlinovým pultom. Nepatrila Želke, lebo tá, pokiaľ ju pamäť neklame, nenosí fúzy. Aspoň nie takéto. Nad vykrútenými tvrdými fúziskami vyčnieval neobyčajne veľký nos. Julke sa zazdalo, že sa nos rýchlo pohybuje zľava doprava, hore a dole, ako keby sa mu práve chcelo kýchnuť. Alebo ako keby stále niečo inštinktívne ovoniaval. Aj keď nos a fúzy zaberali väčšiu časť tváre, Julku upútali tmavé oči, malé ako špendlíky.

Neznámy sa naklonil nad pult:

„Dobrý deň, slečna, želáte si? Som vám k službám.“

Okrem nich nebol v cukrárni nikto.

„Dobrý deň,“ hlesne Julka zarazene a váhavo pokročí bližšie. Takú veľkú hlavu ešte nevidela. Zhora jej spod bielej cukrárskej čapice s modrým šiltom vytŕčajú strapce kučeravých vlasov neurčitej farby. Najbližšie majú asi k cviklovej. Zdola ju ako hrubý rám lemuje hustá strapatá čierna brada s červenými a miestami aj sivými fliačikmi, ktorá sa stráca až kdesi za vysokými goliermi snehobielej košele a pod modrou mašľou na krku. Ten muž vyzerá naskutku ako lodný kuchár. Julka sa nevdojak zdvihne na špičky, či pod pultom neskrýva drevenú nohu. Na košeli má muž vestu, tmavohnedú ako čokoláda, s veľkými gombíkmi pomarančovej farby, ale nižšie Julka nedovidí.

„Na zmrzlinu je ešte trocha zima, pravda?“ muž sa oprie o pult a ešte viac sa nakloní, „ale máme venčeky lahodnej chuti, ak by ste ráčili.“

Na ulici zacengá električka. Julka sa rozpačito ohliadne na dvere.

„Vidím, že vás prešla chuť, slečna,“ usmeje sa muž v cukrárskej čapici.

„Dám si ten venček,“ zahlási Julka rozhodne a trochu sa uškrnie, lebo nie je zvyknutá, že jej dospelí vykajú a volajú ju slečna.

„Ráčte si hačať, hneď vám prinesiem.“

Julka si sadne a oprie si hlavu do dlaní.

„Nech sa páči,“ povie muž, keď pred ňu položí tanierik s krémovým venčekom a šľahačkou.

Julka si domnelého lodného kuchára zvedavo obzrie. Postavu dopĺňajú široké zelené nohavice a hnedé topánky s červenými šnúrkami. Drevenú nohu nemá.

„Ďakujem.“

„Vy sem chodíte často, pravda?“

„Nie tak často.“

„Ale pani Želmíru poznáte, všakže?“

„Rada sa s tetou Želkou rozprávam,“ odpovie Julka odmerane. Veď toho smiešneho pána vôbec nepozná. Ponorí lyžičku do šľahačky a strčí si ju do úst.

„Dovoľte, aby som sa predstavil,“ prednesie slávnostne muž v hnedej veste, akoby jej čítal myšlienky, a dá si pritom dole čapicu, „volám sa Iľja a som tu novým cukrárom. K vašim službám. Isto ráčite vidieť, že som sa už tu stihol celkom dobre aklimatizovať, ako vravia športoví komentátori. Želmíra mi všetko vysvetlila.“

Cukrár Iľja si znovu nasadí šiltovku a pokračuje:

„Vravíte, slečna, že sa s ňou rada porozprávate? Tak to musíte byť tá Julka, čo sem chodí každú nedeľu s mamou a otcom, a zakaždým si dá niečo iné, pravda? Dnes je ale streda a prišli ste sama. To nemôže znamenať nič iné, len výhru v lotérii alebo nejaký malér…“

„Kde je Želka?“ preruší ho Julka s lyžičkou v ústach.

„Išla domov,“ odvetí cukrár.

Domov? – Vždy som si myslela, že je doma tu, uvažuje Julka a cmúľa lyžičku ako cumeľ.

„Kam domov?“

„Na Čokoládovú planétu. A namiesto nej poslali mňa… Nuž, na maléry je Želmíra znalec,“ pokračuje cukrár, „avšak ani ja nie som v tejto oblasti úplný začiatočník. Spravím si espreso a hneď som pri vás.“

Julke sa pán s pomarančovými gombíkmi celkom zapáčil. Vraj Čokoládová planéta. Vytiahne si lyžičku z úst a naberie si poriadny kus krému. Kým ho stihne prehltnúť, vracia sa cukrár Iľja so šálkou kávy na tanieriku.

„Dovolíte, môžem si prisadnúť?“ Iľja sa pri tých slovách trocha ukloní. „Spravím si coffee-break. Takto hneď po veľkonočných prázdninách do cukrárne aj tak nikto nezavíta, pravda, všetci sú prepchatí.“

Julka prikývne a mechanicky odjedá z venčeka.

„Som rád, že vám chutí, slečna Júlia,“ poznamená cukrár Iľja a odpije si z kávy. „Prezraďte mi, aká protiveň vás sem priviedla?“

„Chcela som to prebrať s tetou Želkou,“ odtuší Julka s plnými ústami, „ona by ma pochopila. Nehnevajte sa, ujo Iľja… Môžem vás tak volať?“

„Nevidím v tom žiadny háčik, ale prečo si myslíte, že ja by som vás nepochopil?“

„Pretože ste chlap,“ zahriakne ho Julka namosúrene.

„A chlapi tomu nerozumejú, pravda?“

„Ani nie,“ Julka si vloží do úst posledný kúsok venčeka a trošku miernejšie doloží, „hádam môj ocko áno.“

Cukrár Iľja si sústredene sŕkne z kávy a vráti šálku naspäť na tanierik. Tanierik má položený v dlani ľavej ruky, zatiaľ čo v pravej jemne drží malú lyžičku, ktorú používa na miešanie.

„Nuž, ale ja sa volám Iľja,“ cukrárovi zasvietia špendlíkové očká. „A Iľja je predsa podľa vzoru dievča! Tak von s tým, ja to pochopím, som síce chlap, ale skloňujem sa ako dievča.“

„Iľja sa skloňuje podľa vzoru hrdina,“ odvrkne Julka.

„Ale hybajte, ja to musím vedieť, veď som kedysi býval učiteľom, nevyhovárajte sa,“ nástojí cukrár.

„Tak dobre,“ mávne Julka blahosklonne rukou. „Povedzte, ujo Iľja, vykúpali ste niekoho?“

„Čo či som?“

„Či ste niekoho obliali vodou.“

„Teplou?“

„Studenou predsa! Nejakú ženu alebo dievča, ako sa to robí na Veľkonočný pondelok.“

„Pondelok? To je na vašej planéte taký zvyk?“

Julka sa nahlas zasmeje.

„Na planéte nie, to len tu u nás na Veľkú noc chlapi oblievajú dievčatá. Ale nie všetci. Trebárs môj ocko to nerobí. A poniektorí chlapci dievčatá aj zbijú korbáčom.“

„A vás zbil nejaký mládenec?“

„By sa opovážil! Oblial ma. Spolužiak. Zozadu pod tričko.“

„A vy ste čo spravili?“

„Vybila som mu zub. Teda aspoň si to myslím, lebo mu tiekla krv.“

„A on čo spravil?“

„Iba sa smial, a potom znovu naplnil pohár…“

„…aby vás zasa oblial?“

„Nie! Vylial si ho na hlavu.“

„Zaujímavé. Videl to aj nejaký učiteľ?“

„Nie, bolo už po škole. Ale jedna spolužiačka – Beta, taká žalobaba – zavolala našu triednu zo zborovne.“

„Tak to je fakt malér. Čo bolo ďalej?“

„Snažili sme sa jej to vysvetliť.“

„Snažili?“

„No ja a Julo.“

„To je ten s tým pohárom?“

„Hej. Býva v tom istom vchode ako ja.“

„Zaujímavé. Julo a Julka v jednom vchode, aj v jednej triede. A ako triedna vyhodnotila vzniknutú situáciu?“

„Len híkala nad tou krvou, hádam by aj omdlela, keby ju Julo nezachytil.“

„A čo bolo potom?“

„Čo by bolo. Vynadala mi.“

„Vám, slečna?“

„Že aj ju manžel okúpal a nezbila ho zato.“

„A čo vy na to?“

Julka sklopila zrak.

„Ospravedlnili ste sa, pravda?“

Julka sa opäť smelo pozrie priamo do cukrárových drobných očí.

„Povedala som jej, že je ovca.“

Cukrár vyskočí zo stoličky, zdvihne pravú ruku vysoko nad hlavu a zvolá:

„Fíha!“

Znelo to, akoby kričal hurá! a viedol vojsko do boja.

Znova si sadne a už o čosi pokojnejšie dodá:

„Takto priamo? Vy ste smelé dievča. Nuž ale učiteľke by ste tak nemali hovoriť. Nepatrí sa. A teraz máte veľký problém, pravda?“

„Hej,“ Julke preskočí hlas. „Vraj tridsať rokov učí, a takéto ešte nezažila. Ale to ona vraví furt.“

Julka zmĺkne a po chvíľke skonštatuje:

„Myslím, že mi asi navrhne dvojku z chovania.“

Cukrár Iľja sa slávnostne postaví, oprie si ruky o stôl a vážnym hlasom povie:

„Ja vás z toho vysekám, slečna Júlia! Pred časom som bol totiž známy ako celkom úspešný advokát. Po prvé, svoju obhajobu založíme na fakte, že spolužiak Julo vyvolal celý incident v stredu, zdôrazňujem v stredu!, a teda moja mandantka, keď pocítila na chrbte studený príval, nemohla tušiť, že sa jedná o tradičnú oblievačku týkajúcu sa exkluzívne pondelka. Samozrejme Veľkonočného pondelka. Preto navrhujem…“

„Ujo Iľja,“ preruší Julka cukrárovu reč, „nezdá sa vám, že je to celé na hlavu?“

„Na hlavu? Viem, viem, ďakujem za pripomienku. Plus, vážená pedagogická rada, spolužiak si predsa po svojom čine sám vylial vodu na hlavu, čím jasne uznal svoju vinu v tejto kauze.“

Iľja urobí pauzu, ešte viac vystrie plecia a pokračuje:

„Po druhé, čo sa týka toho nešťastného prívlastku, ktorým moja mandantka, nezabúdajme, že mala na sebe mokré tričko, čo ju nepochybne vyviedlo z konceptu, pravda, nuž teda prívlastku, ktorým moja mandantka pomenovala svoju triednu učiteľku, tak aj na to jestvuje vysvetlenie.“

Cukrár sa nakloní k Julke:

„Povedzte, nemá vaša triedna kučeravé vlasy?“

„Nie, má plešinu“ zašomre Julka, „ale, ujo Iľja…“

Iľja sa však nenechá pomýliť a prednesie:

„Ovca sa nerada kúpe, pravda…“

Opäť sa nakloní k Julke a pošepká jej:

„To viem náhodou veľmi presne, lebo svojho času som pracoval ako…“

„Ako bača, ja viem,“ zastaví ho Julka razantne. „Ujo Iľja, ja nepotrebujem advokáta. Akurát! Ja som predsa…“

V tej chvíli zazvoní zvonček nad dverami a do cukrárne vojdú ľudia.

„No, pôjdem už radšej domov,“ postaví sa Julka, „musím ešte vyvenčiť Boba.“

„Prirodzená vec, slečna Júlia, s vaším dovolením uzavrieme tú kauzu nabudúce,“ cukrár pozbiera zo stola tanieriky.

„A priveďte aj psíka, dám mu vody do misky,“ zakričí za Julkou spoza pultu.

***

„Bobo, ku mne!“ ozvalo sa Julke za chrbtom.

Pes natočil hlavu za hlasom, chvíľu sa ani nepohol a vzápätí ho nebolo.

Julka sa obzrela. Na rohu ulice stál chlapec s veľkou cestovnou taškou prehodenou cez plece. Pes okolo neho poskakoval ako nabudený basketbalista-trpaslík. Potom si ľahol na chrbát a vystrel k labky. Chlapec sa k nemu sklonil a poškrabkal ho za ušami:

„Nemal by behať za cudzími, treba ho lepšie vycvičiť.“

„Teba predsa pozná,“ odsekla Julka a pripla Bobovi vôdzku o obojok, „a je to ešte mláďatko.“

Chlapec sa vystrel, napravil si tašku a uškrnul sa:

„Ohýbaj ma, mamko, pokiaľ som ja Janko!“

„Teba veľmi neohýbali, čo?“

„To vieš, že nie. Ja predsa nie som Janko, ale Julo!“

„Je aj dobrý rým na Julo,“ usmiala sa Julka.

Chlapec nadvihol obočie:

„Poznám – Julo Truľo.“

Pes vyskočil na zadné, oprel sa o chlapca a zavrtel chvostom.

„Môže ísť do cirkusu,“ usúdil Julo, „má zmysel pre humor.“

„Porozmýšľam o tom,“ poznamenala Julka, „keď si nájdem čas.“

„Má uši ako Mickey Mouse,“ pokračoval Julo, „a ňufák ako káčer Donald. Aká je to rasa?“

„Kačkomyš americký. Sadni, Bobo!“ Julka jemne potiahla za vôdzku a psík si jej sadol k nohám.

„Poslušné plemeno,“ skonštatoval Julo.

„Ideš od zubára?“ uzemnila ho znenazdajky Julka.

„Od zubára? Prečo? Nie! Bol som na florbale.“

„A hokejku máš kde?“

„Ja som brankár, ten nemá hokejku. Tuto mám brankárske brnenie,“ nadhodil si tašku na pleci.

„A zub je okej?“

„Zub?“

„Tiekla ti krv.“

„Jáj, to boli iba ústa,“ Julo našpúlil spodnú peru. „Vidíš?“

„Hej, vidím,“ prikývla Julka, aj keď nevidela nič, lebo vonku sa zošerilo.

„Sprostá Beta,“ zanadával Julo, „nechápem, prečo volala triednu. O nič nešlo.“

„No,“ Julke myklo ústami, „keby si ju nezachytil, tak odpadne.“

„To hej,“ prikývol Julo.

„Bobo, fuj! K nohe!“ Julka zľahka pritiahla psa, ktorý medzitým načisto stratil záujem o ich rozhovor a práve oňuchával nahryznuté jablko v tráve. „Dúfam, že nebudeš mať kvôli tomu problém.“

„Ja teda určite nie!“ skríkol Julo. „Ale zato ty si v poriadnej kaši! Keď si vypálila z triedy, triedna tam asi hodinu stála bez pohnutia a iba klipkala očami. Haha! Že ovca! Ty si jej dala. A potom sa rozkričala, že sa to bude riešiť na pedagogickej rade a navrhne ti dvojku z chovania.“

Julka prikývla. Chlapec jej pozrel do očí:

„Mrzí ma, že to kvôli mne…“

„To je v poriadku, mám super obhajcu,“ mávla rukou.

„Obhajcu? A koho?“

„Mimozemšťana. Choď sa pozrieť do UFA!“

„Do tej cukrárne na rohu? Majú tam najlepšiu sacherku na svete!“ Julo si mimovoľky oblízal pery. „Ale tam robí nejaká týpkyňa, nie?“

„Už nie, veď uvidíš.“

„Okej,“ napravil si tašku na pleci a vytiahol z nej kľúče.

„Ponáhľaš sa?“

„Mám povinnosti,“ prikývol Julo a pohol sa k vchodovej bráne. „Večera, rodičia…“

Pes sa za ním obzrel a potom sa spýtavo zahľadel na dievča.

„Tak poď, Bobo, dáme si ešte jedno kolečko,“ prihovorila sa mu Julka a vykročila dole chodníkom.

„Počuj, Jula,“ ozvalo sa za ňou. „Robí Bobo bobky?“

„Boby, ale neboj sa, mám sáčok,“ poklepela si po vačku na vetrovke.

„A… Julo!?“.

„Čo?“

„Prečo si sa vlastne oblial?“

„A čo?! Chlapi sa nekúpu?“

Zamával jej a zmizol za presklenou bránou.

***

Cingiling! Do cukrárne vbehol pes ťahajúci za sebou roztvorený dáždnik, spoza ktorého ako spoza rytierskeho štítu vykukli dve mokré hlavy pešiakov.

„Pekne vítam, mladí priatelia,“ uklonil sa Iľja, pokiaľ mu to pult so zmrzlinou dovolil. „Beriete to útokom. Čože, čože, o tomto čase a v takom nečase? Nie ste v škole?“

Julka striasla dáždnik a roztvorený ho postavila do kúta.

„Odpadla nám,“ objasnil Julo.

„Keď odpadla, tak odpadla, kriesiť ju nebudeme. Pre pána Júliusa sacherová torta ako zvyčajne. A čo to dnes bude pre vás, slečna Júlia?“

„Poprosím jednu čokoládovú a jednu orieškovú. Do pohára. A…“

„…a samozrejme misku vody pre Boba,“ dodal Iľja.

Pes vzhliadol veľkými čiernymi očami na cukrára a sprudka sa otriasol. Kvapky dažda vyfŕkli až na pult.

„Počul som,“ Iľja zobral do rúk lopatku a nabral porciu čokoládovej zmrzliny, „že americkí vedci vyvinuli samostriasajúci sa dáždnik. Asi ich inšpiroval takýto pes. Ráčte si hačať, prinesiem vám to,“ kývol hlavou.

„Pozor, aby vám čapica nespadla do zmrzliny!“ uškrnul sa Julo.

Iľja na to nepovedal nič a v nasledujúcej chvíli už pred nich nonšalantne servíroval objednané dezerty:

„Prosím, jedna sacherová torta a zmrzlina.“

„Super, ďakujeme,“ usmiala sa Julka.

Cukrár sa vzdialil, aby sa čosi-kamsi znovu zjavil aj s miskou vody pre psa. Potom si obradne sňal cukrársku šiltovku a naklonil sa k dievčaťu:

„Slečna Júlia,“ sprisahanecky žmurkol, „vy v tej škole pokojne môžete operovať aj Istanbulským dohovorom.“

„Istanbul?“ ozval sa Julo. „Viem, kde to je.“

„Skutočne?“ zaujímal sa zdvorilo Iľja.

„Jasné,“ vysvetľoval Julo s ústami plnými čokoládovej torty. „Hrám takú hru a tá sa odohráva v Istanbule. Assassin’s Creed sa volá. Je to o takých týpkoch, čo bojujú proti iným týpkom, čo tam vládnu a…“

„Zaujímavé,“ prerušil ho Iľja, „ale vráťme sa k tomu nášmu prípadu, slečna Júlia, čo poviete?“

„Ujo Iľja,“ odvetila pokojne Julka, „netreba, už je po pedagogickej rade.“

„Fíha!?“ v cukrárových tmavých očkách sa zaiskrilo, „a ako to dopadlo?“

„To nech vám porozpráva on,“ Julka ukázala na Jula.

„Vy ste tam nebodaj boli prítomný, mladý pán,“ Iľja sa úctivo obráti na chlapca.

„Dá sa tak povedať,“ Julo položil lyžičku na prázdny tanierik. „Bol som práve v labáku a niečo som zachytil. Zborovňa je totiž hneď vedľa a steny sú tenké.“

„Tak rozprávajte,“ vyzval ho Iľja netrpezlivo.

Julo sa oprel o stoličku, pohladkal si brucho, významne si odkašlal a spustil:

„Začala triedna, Vojáčeková, hovorila veľmi nahlas, takže jej bolo všetko rozumieť, najprv porozprávala známe fakty, z jej pohľadu, samozrejme, spomenula, ako pribehla na smrť vydesená biela Beta do zborovne, práve keď sa ona už chystala odísť domov aj s písomkami na opravovanie, či čo, ako sa potom ponáhľala do triedy, a ako ma tam našla v kaluži krvi, potom sa jej čosi niekto spýtal, nepočul som kto a čo, asi riaditeľ, Pučiak, lebo ten normálne nerozpráva, ale iba šepká, aj keď kričí, tak šepká, voláme ho šepkajúca múmia, ale to je vedľajšie, a triedna odpovedala, že takmer odpadla, že tuto Julku potom napomenula a že tá jej povedala to o tej ovci, a že sa jej také ešte nikdy nestalo, a to že učí už štyridsať rokov, alebo tridsať, to som presne nerozumel, a že jej navrhuje zníženú známku zo správania, potom sa nečakane ozvala, myslím, že dejepisárka, Textorka, ktorá vyhlásila, že keby jej niekto vylial vodu za golier, že ho riadne zmastí a že Julka Svetlá je najlepšia žiačka, k nej sa pridal telocvikár Čaniga, ktorý argumentoval, že Julka dokáže spraviť výmyk, či čo, a že on nikoho nekúpe, obzvlášť nie svoju ženu, ktorá je rekordérka v hode guľou, a v podobnom duchu sa vyjadrila aj naša slovenčinárka Tánska, ktorá skonštatovala, že jej ten zvyk tiež už dávno lezie na nervy, odkedy ju raz v zime a snehu oblial nejaký chatár, keď išla na nejaký zelený ples, či čo, a že ona stojí celkom na strane Júlie, že je to naša novodobá superžienka, či čo, ale triedna stála ďalej na svojom stanovisku a ešte spomenula niečo v tom zmysle, že oblievačka je predsa náš prastarý starootcovský veľkonočný zvyk, a že pred ním treba mať úctu, či čo, potom bolo ticho, asi znovu čosi vravel Pučiak, a potom sa malo hlasovať…“

Julo sa odmlčal.

„Znamenitá reportáž, pán Július!“ zvolal cukrár nadšene. „Boli tam síce nejaké drobnosti, pravda, ktorým ste asi celkom dobre cez stenu nerozumeli, ale to vôbec nevadí. Po prvé, vaša pani slovenčinárka, ktorá mi je mimochodom celkom sympatická, nešla zrejme na ples, lebo pravda, na Veľkú noc je už dávno po plesovej sezóne, ale bola na túre v Tatrách a po príchode na Zelené pleso ju brachiálne napadol tamojší chatár-grobian. Aj ja som zamlada robil chatára a keby som tam vtedy bol prítomný, hodil by som takého nevychovaného kolegu priamo do toho plesa. Po druhé, táto vaša milá pani učiteľka zrejme mala na mysli sufražetku, pravda, a nie superžienku, ako ste to začuli vy, mladý pánko. Sufražetky boli ženy, a v istom zmysle boli naozaj super, pravda, ktoré boli ochotné za svoje práva obetovať nielen známku zo správania, ale aj život.“

Cukrár a chlapec sa s nemým uznaním pozreli na dievča, ktoré práve dojedalo zmrzlinu.

„Výborná, ujo Iľja,“ poznamenala Julka, ako keby nepočula nič z Julovej obsiahlej reči, a olízala lyžičku.

Cukrár si vzdychol a opäť sa obrátil k Julovi:

„A ako dopadlo hlasovanie?“

„Nijako, lebo práve vtedy začala do chemičáku, a určite aj do zborovne, z povaly cícerkom tiecť voda, ako vždy keď prší viac ako tri dni, lebo naša škola má deravú strechu, zo zborovne bol potom počuť už len krik, a aj ja som radšej utekal preč z labáku, lebo som nechcel, aby sa tam na mňa rozpustila nejaká kyselina, či čo, v každom prípade, vďaka tej potope máme teraz voľno, tak ako aj minulý rok o tomto čase.“

„Takže sa rodí nová tradícia, monzúnová, pravda?“ Vyhlásil cukrár a s úctou v hlase doložil, „opakujem, pán Július, že ste prirodzený novinársky talent. Pár rokov dozadu som pracoval v istých novinách ako redaktor, mohol by som vám tam vybaviť miesto eléva, čo poviete?“

„Je mi to jedno,“ mykol plecom Julo.

„Tak mi dajte vedieť, pán Július, hneď ako vám to prestane byť jedno,“ odvetil cukrár. „A vy, slečna Júlia, mi zasa určite dajte vedieť, ako to celé dopadlo. Som nesmierne zvedavý. Ten váš riaditeľ ma trošku znervózňuje, ale zdá sa mi, že učiteľka slovenčiny vás z toho hravo vyseká aj bez mojej pomoci. Dejepisárka s telocvikárom to istia. Dvojka nebude, to vám vravím.“

„Možno,“ usmiala sa Julka, „ale mám pocit, že mi na tom už ani tak veľmi nezáleží.“

„Som rád,“ potešil sa cukrár, „že sa už nehneváte.“

„Nehnevám?“ Julka sa prekvapene pozrela na cukrára. „A na koho by som sa mala hnevať?“

„Nuž tak všeobecne – na chlapov,“ pripomenul jej Iľja.

Julka pohladkala Boba pod stolom a zrazu sa začala tešiť na Rika a na to, ako si to všetko zapíše do denníka.

„A teraz vás oboch pozývam na krémeš,“ zvolal cukrár slávnostne.

„Ďakujem, ujo Iľja,“ zaprotestovala Julka, „ale ja už pôjdem. Prestalo pršať.“

Postavila sa, zložila dáždnik a jemne potiahla Boba, ktorý sa neprestával dívať na cukrára.

„Aj ja už mám dosť,“ pridal sa Julo.

„Tak nabudúce!“ zvolal za nimi veselo pán Iľja. „A pozývam aj vašu paniu slovenčinárku. Mohol by som jej ako bývalý právnik všeličo poradiť.“

Keď vychádzali, nad dverami cukrárne zazvonil zvonček.

Poviedka vyšla v knihe Ufo nemá wifi (Perfekt, 2021)

Teraz najčítanejšie