Denník N

Peklo na diaľku: život ukrajinských študentov na Slovensku

Dom v Mariupole zasiahnutý raketou (foto: autorka textu)
Dom v Mariupole zasiahnutý raketou (foto: autorka textu)

Namiesto sladkého študentského života, prežívajú po napadnutí ich domoviny peklo, s ktorým sa musia vysporiadať na diaľku. Študentka Technickej univerzity v Košiciach pochádza z Mariupolu a zverila sa so svojim príbehom. Čo môžeme urobiť my, aby sme mladých ľudí v týchto ťažkých chvíľach podporili?

Táto vojna začala, keď som mala 12 rokov a zničila mi život. Aspoň ten, o ktorom som vtedy snívalа.

Svoje detstvo som strávila v dedinke Pavlopol. Neskôr sme sa presťahovali do Mariupolu, kde som chodila do školy. Na Slovensko som prišla študovať vďaka Erasmus+. Úprimne povedané, v mojom regióne je horšie životné prostredie ako na Slovensku, ale z nejakého dôvodu sa mi najľahšie dýcha len v Pavlopole a chcela by som sa tam vrátiť.

Mariupol je priemyselné mesto, najväčšie v Doneckej a Luganskej oblasti (Obr. 1). Páčilo sa mi tam žiť, pretože za posledných pár rokov sa postavili dobré cesty, veľa parkov a priestorov pre prácu a vzdelávanie. Mesto sa rozrástlo aj vďaka tomu, že dane, ktoré kedysi chodili do Kyjeva, zostali v meste.

Obr. 1: Mapa Ukrajiny ukazuje okupované zóny do 24. februára

Teraz sledujem, ako sa moje mesto Mariupol rúca

 Každý dom v Mariupole utrpel škodu. Takmer všetky domy nemajú sklo a vonku je zima (Obr. 2). Vo februári tohto roku spadla pri dome, kde býva môj otec, raketa. Dom bol neporušený, ale v záhrade zanechala kráter (Obr. 3). Menej šťastia mali susedia. Raketa zdemolovala roh domu (Obr. 4). Povedali mi však, že sa to dá opraviť. V dome mojich rodinných príslušníkov je teraz v podlahe diera po zásahu rakety. V blízkosti bola nová škola, ktorá je teraz zrovnaná so zemou (Obr. 5).

Najviac je mi ľúto detí. Počula som o prípade, keď bola zasiahnutá rodina skrývajúca sa v pivnici. Rodičia boli zabití, ale dieťa prežilo. Sedelo s nimi 3 dni samo!!! Taká je vojna.

Uvedomila som si, že nepotrebujeme všetky tieto kvety v parkoch. Ľudia zomierajú, pretože nemáme dobré útočiská. Namiesto peňazí do parkov sme mali investovať do systémov konania v kritických situáciách. Ukazuje sa, že vojna v 2014 nás nič nenaučila.

Komplikovaný kontakt s rodinou

Moja rodina je roztrúsená nielen po mestách, ale aj po krajinách. Veľmi bojím komunikovať so svojou rodinou a priateľmi, ktorí zostali v Mariupole. Mohli by nás odpočúvať a mohla by som im tak spôsobiť problémy.

Takisto je desivé rozprávať sa s niektorými ľuďmi, pretože sa bojíte rozdielneho názoru. Viem, čo sa stane potom, zažila som to viac ako raz. Okamžite sa začnete vzdiaľovať a ja ich nechcem stratiť. Veľa ľudí v Mariupole si myslí, že ich opustila vlastná krajina. Je ťažké ich presvedčiť o opaku. Vojenská podpora bola poskytnutá len veľmi málo a ich život sa im ničí pred očami. Jediné, čo situáciu napraví, je silná podpora ľudí. Musíme ukázať, že sa na nich nezabúda.

Prečo vojna?

Pred týždňom začali bombardovať jednu z našich tovární. Nerozumiem, čo od nás chcú. Chcú nás oslobodiť od života? Ako by v prípade dobytia tohto územia chceli toto mesto využiť? Koľko peňazí bude stáť obnova? Nevedia si pomôcť ani sami. Možno ide o využitie ciest na Krym?  Alebo ukázať Západu, že je lepšie sem nechodiť, zastrašovať, alebo ide o nejaké vysoké myšlienky na úrovni Thanosa? NATO som tu ešte nevidela a ani žiadne vyhrážky. Chcem podotknúť,  že ide o môj osobný názor, lebo nevidím situáciu zvnútra.

Ak premýšľate o konfliktoch vo svete, možno je to ako prirodzený výber? Človek víťazí a je nás priveľa. Začneme si navzájom prekážať a hnevať sa. Nepotrebujeme predátorov a korisť. Všetci sme jedno. Len mnohí nechápu, že tieto územia, ktoré každý tak tvrdohlavo rozdeľuje a ničí, sú na jednej planéte, inú nemáme. Aby sme to dosiahli, dostali sme inteligenciu nájsť túto rovnováhu vo svete a vyrovnať sa s týmto počtom ľudí na zemi. Možno je ale v našom mozgu nejaká chyba, keď nevieme žiť v mieri?

Tŕnistá cesta k samostatnosti

Mentalita je najmä na Ukrajine veľmi komplikovaná záležitosť. Žije tu 26 národností. Každý má svoj vlastný príbeh a zároveň sú všetci Ukrajinci. Na Ukrajine sa často hovorí „Україна наша рідна ненька“, čo znamená: „Ukrajina je naša rodná matka“. Mama prijme a postará sa o každého. Bohužiaľ, aj napriek tomu sme sa stále nenaučili prijímať jeden druhého a často vznikajú hádky na základe toho, že sa niekomu ublížilo.

Za posledných 300 rokov boli časti našej súčasnej krajiny súčasťou iných štátov. Tento čas stačil na to, aby sa ľudia naučili, že oni sami nemusia o ničom rozhodovať. Všimlа som si, že jednoducho nevieme, aké to je byť nezávislí. Len teraz meníme svoju mentalitu a učíme sa samostatnosti. Bude to trvať ešte dlho.

Viac ako jedna generácia vyrástla na princípe dôvery v moc. Ľudia nemali príliš na výber, a tak sa im život zdal jednoduchší. Aj napriek tomu, že bol nedostatok tovaru.Vtedy sa cítili dobre a na takýto život si zvykli.

Svet sa však vyvíja a ľudia, ktorí sú zvyknutí absorbovať to, čo im bolo nadiktované, nedokážu sledovať všetko, čo sa vo svete deje. Možno sa aj v Rusku chcú vrátiť do svojich najšťastnejších rokov. Niektorí ľudia nechcú prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a spoliehajú sa na prezidenta, ktorý predsa vie, čo robí. Vo svojom malom svete sú zakonzervovaní, nie je sa s nimi o čom baviť. Ale ich nevedomosť nemožno ospravedlniť.

Ako jeden tatársky básnik povedal: „Človek bez vedomostí je odsúdený na túlanie.“ Potrebujeme vzdelávať ľudí z politického a ekonomického hľadiska. Ja si sama uvedomujem, že mi tieto vedomosti chýbajú, v našom školskom systéme boli tieto predmety zanedbávané.

Nemlčte

Môj otec pomáha v Mariupole a okolí, ako sa dá. Je to veľmi inteligentný a vzdelaný človek, mnohí vyhľadávajú jeho rady. Dokonca sa s ním chcú rozprávať aj konzuli z rôznych krajín. Požiadal ma, aby som dodala, že ak teraz budú všetci sedieť a mlčať, potom bude vojna aj v Európe. Je čas poučiť sa z chýb.

———————————————–

Rozprávajte sa so študentami

Sergej Hloch vyučuje na Technickej Univerzite v Košiciach a so svojimi študentmi a študentkami, mnohými z Ukrajiny, vedie rozsiahle diskusie o súčasnej situácii.

Všetkých nás, mojich spolužiakov, veľmi potešilo, že ste tomu venovali toľko času a že vám naozaj záleží, vážime si to.  Taktiež ďakujem, že nie ste ľahostajní a snažíte sa nájsť nejaké spôsoby, ako niečo zmeniť alebo pomôcť. My naozaj potrebujeme podporu, pretože hoci sme tu, cítime sa ešte horšie, ako keby sme boli na Ukrajine.  Sme mladí, už sme odišli do inej krajiny hľadať lepší život a príležitosti, nevieme, čo nás čaká v budúcnosti, a teraz nám odberú aj domovy.”

Študentka 3. ročníka

————————————————

Obrázky boli poskytnuté autorkou hlavného textu.
Pôvodný text prešiel úpravami pre lepšiu čitateľnosť, pričom sme sa snažili nepozmeniť význam textu.
Ak viete podať pomocnú ruku študentom a vedcom z Ukrajiny hľadajúcim útočisko a dočasné uplatnenie sa, kontaktuje organizaciu Science for Ukraine.
Tých, čo zostávajú na Ukrajine, môžete podporiť cez Science For Ukraine v práci na diaľku.
Podporte študentov a vedcov, ktorí zostávajú na Ukrajine prácou na diaľku #ScienceForUkraine!

Teraz najčítanejšie

Žijem vedu

Žijem Vedu je platforma, ktorá dáva priestor všetkým slovenským vedkyniam a vedcom prispieť k napredovaniu vedy na Slovensku.