Pýcha nie je sebavedomie
Pyšný človek vníma realitu tak ako mu vyhovuje, sebavedomý človek sa jej nebojí čeliť v podobe akej je. Pravda je ako tvoj celoživotný partner. Pche, niekto môže mať každého, pche, niekomu nikto alebo skoro nikto za to nestojí, pche, niekto je radšej sám. Sú ľudia, ktorí sa pokúšajú niekoho zbaliť tak aby pritom nestratili svoju tvár, aby nepodstúpili riziko, ako frajeri, neriskujú vlastné zahanbenie, pri odmietnutí je chyba v druhom, podobne je to s ľuďmi, ktorí nie sú schopní pobrať skutočnosti, chyba je niekde inde ak sa to nepodarí, nie v nich, že nepochopili. Toto všetko je však iba slabosť, ktorá vychádza z pýchy.
Kto sa úprimne o niekoho nepokúša, zlyháva oveľa častejšie, rovnako je to s pravdou. Dobiedzanie a dotieranie v zmysle „ja viem čo je pre Teba najlepšie“ nefunguje pri balení a nefunguje ani pri získaní informácií. “Viem čo je pravda” nemá žiadny význam z úst niekoho kto si dlhodobo vyberá len to čo mu vyhovuje. Ako môže vedieť, keď nie je ochotný čeliť informáciám, ktoré sú súčasťou potrebného vedenia? To, že si ich prečítal? Asi tak ako keby niekto zastavil každého na ulici a pozval vlažne a vágne na rande, asi tak to myslel vážne. Sú to falošné alibi, že sa niekoho snažil zbaliť, tak ako sú to falošné alibi, že sa niektorí ľudia snažili dozvedieť pravdu, keď si niečo niekde prečítali. Sami sebe nedali šancu a nedali šancu ani pravde, bolo už dopredu jasné kde chcú skončiť, utvrdiť svoju pýchu, lebo už sa s postupom času stali na nej závislou. Všetko sa vždy tak otočí, aby pýcha nemohla byť ohrozená a to čo jej často obetujú je práve pravda, skutočnosť je prijateľná, iba v tých vzácnych prípadoch, keď je v súlade s ich pýchou.
Pyšný človek neuzná nikdy, že je chyba v ňom, chyba je vždy len v iných, vo svete. Nie je to jedna vec, je to plejáda vecí. Neschopnosť sebareflexie je odmietanie pravej príčiny problému čo vedie k neschopnosti vyriešiť ho, ak hovoríme o tých problémoch, ktorých riešenie by mal vôbec v rukách, lebo nemáme dosah na všetko. Ale niekde, aj malé trepotanie motýlích krídiel má svoj vplyv. Ak by ste nevedeli, aj taká vojna vzniká z pýchy, mnoho zločinov. Keď ten kto verí svojej sile si vyberie niekoho koho má za slabšieho aby ho porazil, aby si od neho zobral čo chce, či už ide o jednotlivca alebo o celú skupinu ľudí.
Pýcha vzniká z nedostatku sebavedomia, pyšný človek hrá sebavedomie, ale nemá ho, keby mal, čelil by úprimne a vážne skutočnostiam, nechodil by okolo nich naoko a neskončil by vždy tam kde skončí. Pyšný človek hrá s presvedčením istoty, kde mal mať pochybnosť. Nie je dostatočne silný aby mohol pochybovať, aby si to pripustil, aby sa uspokojil s výstupom, ktorý by bol nedostatočný pre udržanie pýchy, ale stačil by pre udržanie poznania o skutočnostiach, bol by to solídny vstup pri formovaní si takej svojej ľudskej nedokonalej pravdy, ale s úprimným a serióznym prístupom.
Prečo pýcha vyhrala? Krivda minulosti? Ale kto z nás ju nezažil? Generalizovať stav vecí je jednoduchšie ako znova čeliť ďalšej výzve, ktorú môžeme znova prehrať. Pýcha sa stala cestou pre tých, ktorí niečo vzdali, vzdali o niečo bojovať a tak ostali bojovať pomyselne, s veternými mlynmi, ostali bojovať za niečo v svete kde môže byť všetko čímkoľvek ako sa hodí, teda je to vlastne jedno, lebo to nie je nijak viazané na skutočnosť, ale iba na to čo komu vyhovuje si nejak postaviť aby bolo.
Keby tak bola skutočnosť ako lego, že každý si postaví čo chce alebo ako prázdne plátno, každý si namaľuje čo chce. Keď sa dejú vážne veci, s veľkým rozsahom a dopadom, svedkov je príliš veľa, aby sme vedeli zavrieť oči, umlčali ich, či šli proti logike. A predsa obrovská lavína pýchy valcuje realitu.
Dôležitá otázka je, nie aký je vstup do sveta pýchy, ale aký je únik zo sveta pýchy. Neviem, možno mať pre niečo dôvod znova tomu čeliť, mať hodnoty pre ktoré je ochotný tomu znova čeliť. Snažiť sa o niekoho, snažiť sa o poznanie pravdy a pripúšťať, že to nemusí vyjsť. Ísť do toho úprimne, nie sa na niečo hrať. Je to ako opustiť sektu. Znamená to priznať si chybu, priznať svoju nedokonalosť, lebo doteraz bol nedokonalý vždy iba ten celý ostatný svet.
Zahrať sa dá pokora, aj sypanie popola na hlavu, veď pýcha bola hrou na sebavedomie. Ale nie je nič proti ničomu byť sebavedomý. Sebavedomá kráľovná by sa totiž nepýtala „zrkadielko, zrkadielko, povedz, mi kto je najkrásnejší na svete“ a neostala by zdevastovaná keby pri všetkej svojej kráse ju niečo predbehlo. Úbohá bola rovnako hra, kde videnie nejakej skutočnosti muselo byť najviac. Keď niektoré skutočnosti sa stali akýmsi druhom toho najviac krásneho, ktoré viedli k pýche človeka. A to čo by tomu odporovalo muselo zhynúť v lese, často nevyhovujúca skutočnosť, teda to čo mohlo viesť k pravde ako takej.
Sebavedomie nie je zadarmo, tí ktorí sa nevzdajú svojej pýchy sa k nemu nedostanú. Budú bojovať svoj boj tak ako ho bojovala zlá kráľovná, ktorá šla po Snehulienke. Ako macochina dcéra z Popolušky sa silou mocou budú snažiť natískať svoju nohu do črievičky, ktorá im nepatrí. Tak ako v rozprávkach tak aj v reálnom svete, znásilňovanie skutočností, znásilňovanie pravdy je zlo, pýcha je zlá.
Budeš tomu čeliť a prijmeš skutočnosti v celom ich rozsahu?
Alebo ostaneš pri pýche a pokúsiš sa toho zbaviť?
