Denník N

O pravde

Existuje objektívna pravda a s ňou zmysel života či skutočná morálka? Človeka neraz napadne táto myšlienka pri pohľade na frázu „všetci máme svoju pravdu.“ Táto fráza býva použitá príliš často v momentoch, keď sa snažíme vysvetliť svoje konanie, pričom sa nám ťažko hľadajú racionálne odôvodnenia našich činov či postojov. V dnešnej dobe relativizmu v podobe „nesúď a užívaj“ je na mieste si znovu položiť otázku, či objektívna pravda existuje, alebo nie.

„Pravda nie je iba jedna“

V prvom rade, čo by to znamenalo, že pravda je subjektívna? Bola by asi ako sen či bolesť. Je to jednoducho to, čo je pravdivé pre toho daného človeka. Vychádzajme z toho, že objektívnej pravdy nieto, existuje iba tá subjektívna. Ako by asi vyzerala potom objektívna pravda? Aj keby neexistovala, vieme o nej aspoň niečo povedať (podobne ako vieme hovoriť o jednorožcoch, hoci sa im v skutočnosti najbližšie podobajú akurát tak nosorožce). Objektívna pravda by teda nezávisela odo mňa, teba či hocijakého človeka, bola by totižto ukotvená niekde mimo.

Prečo sa domnievať, že takáto objektívna pravda existuje? Pozrime sa na subjektivizmus – ten tvrdí, že každý ma svoju pravdu a tej objektívnej niet. Každý má názor vo svojej mysli, no nehovorí nič o tom, či je pravdivý, alebo nie. Takže tvrdí, že neexistuje objektívna pravda, všetko sú to len myšlienky. Ale subjektivizmus v tomto momente začína popierať sám seba – tvrdí, že je aspoň jedna objektívna pravda a to tá, že objektívnej pravdy niet. Požiera sa podobne ako Uroboros.

Subjektivizmus ale ešte môže vzdorovať – zmena tvrdenia na to, že nie je možné vedieť, či existuje objektívna pravda. Teda skepticizmus. Tvrdenie, že vieme, že nevieme, že existuje objektívna pravda. Ak si čitateľ po prečítaní tejto krkolomnej vety všimol, že si subjektivizmus nepomohol a stále si protirečí, tak je na správnej stope.

„Existuje iba hmota“

Čo ak je pravda iba to, čo odpovedá hmote – stavy a udalosti hmoty, keďže, predpokladajme, nič mimo hmotu neexistuje. Potom sú myšlienky a pravdy len mozgovou chémiou. Zoberme si dve myšlienky – jedna tvrdí, že existujú aj nehmotné veci a druhá, že existuje iba hmota. Materialista by tvrdil, že iba druhá je pravdivá a prvá je nepravdivá. Predpokladajme ďalej, že máme dva stromy – jeden s veľkými a jeden s malými listami. Je jeden strom „pravdivý“ a druhý „klamný“? Nie. Čo menší a väčší kameň, ktorý z nich je viac „pravdivý“? Pri hmotných veciach teda nerozlišujeme o ich „pravdivosti“ podobne, ako nie je viac „pravdivý“ väčší kameň od toho menšieho. Ale vieme povedať, či je pravda to, že strom s veľkými listami má naozaj veľké listy. Vieme rozhodovať o pravdivosti myšlienok, čo sme nedokázali pri čisto hmotných veciach, čím sa dostávame k záveru, že myšlienky nebudú iba hmotou.

Zhody a nezhody

To, že subjektivizmus je sám seba ničiaci systém ešte nedokazuje, že objektívna pravda naozaj existuje. Ako by sme pravdu našli? V bežnom živote narazíme na rôzne veci, hmotné, ako padajúce listy, a nehmotné, ako 2+2=4. Prichádzame do styku s týmito vecami bez toho, aby sme na nich predtým mysleli a vytvárali si ich v hlave ako myšlienky. Vieme, že 2+2=4 je pravda bez ohľadu na to, či sa jedná o ceruzky, autá alebo žirafy. Vedeli by sme takto nájsť aj ďalšie objektívne pravdy?

Predsa, ľudia sa zhodujú, že 2+2=4 či na tom, čo sú stromy, no ťažko nájsť konsenzus napr. pri tom, čo je zmysel života, priam naopak. Ľudia sa nezhodnú buď preto, že žiaden neexistuje, alebo je na neho prísť omnoho ťažšie, ako na iné nehmotné pravdy – napr. ako tie matematické.

Je možno ťažšie nájsť väčší strom ako ten malý, no to nerobí malý strom o to menej „pravdivým.“ Podobne je ľahšie porozumieť jednoduchej algebre ako analýze časových rádov pomocou multifraktálov. To ale túto analýzu nerobí o nič menej objektívnu. Teda to, že „niečo“ sa objavuje ťažšie či ľahšie ešte nie je dôkazom, že to „niečo“ neexistuje.

A čo nezhody? Zhodujú sa ľudia na tom, koľko je listov na strome? O tom, kedy sa narodí dieťa, kedy začal svet? A čo o zmysle života? No zdá sa, že sa jedná o objektívne pravdy – dieťa sa narodí buď o týždeň alebo nie, svet buď začal 6 miliárd rokov pred nami alebo nie, život buď má zmysel alebo nie.

No možno sú tieto „pravdy“ len ľudské pocity, ako napr. zmysel života. Avšak kedy sme videli nezhody o tom, či mám teraz hlad, či som smädný, či ma bolí noha? Prečo ich nevidíme? Lebo sú čisto subjektívne. A o čom sú teda nezhody? O veciach objektívnych – je zem guľatá alebo nie, existujú mimozemšťania alebo nie a podobne. Zdá sa teda, že nezhoda je indikátorom hľadania objektívnej pravdy, nie tej subjektívnej.

Doba relativizmu

Čo však s námietkou, že síce existujú objektívne pravdy, ale nie tie, ktoré rozhodujú o dobrote – o tom, čo je dobré a zlé. Existuje iba vôľa a túžba, nie je možné sa mýliť ohľadne dobra a zla. Veď ten, kto tvorí zákon je nad ním, nie pod ním. Či už je to indivíduum, alebo kolektívne myslenie – štát, spoločnosť; ten, kto má moc. Ak ale neexistuje vyšší zákon ako ten, ktorý nastolí štát či spoločnosť, tak potom nie je jedinec či skupina nikdy v práve na vzburu a zmenu zákona.

Čo ak je to demokracia, ktorá určuje, čo je dobré a čo zlé? Tak väčšina určuje, čo je dobré a čo zlé a teda nikdy sa nie je „správne“ vzbúriť vôle väčšiny. Všetky revolúcie, vzbury či zmeny naprieč spoločnosťou a históriou ľudstva by teda nikdy neboli „správne“ či dobré.

Ale čo morálka? Keby morálka proste existovala, tak by sme ju nevytvárali, ale my tak činíme. Takisto by sme ju nemohli meniť, no my ju meníme. Z toho, ako sa zdá, vyplýva, že morálka „tu“ nie je ako objektívna pravda. Takže morálka je skôr podobná umeniu než vede, lebo sa tvorí, nie objavuje. Je tomu ale naozaj tak? Keď vyslobodíme obeť zo spárov únoscu, urobili sme dobre preto, lebo únos odsudzujeme, alebo preto, že únos je zlý? Ak prvé, teda preto, že únos odsudzujeme, urobili by sme únos dobrým tým, že by sme ho schvaľovali a túžili po ňom? Ak nie, tak sa zdá, že morálku predsa objavujeme a nie vymýšľame.

Vieme meniť morálne pravidlá? Predpokladajme, že únos, znásilnenie, vražda a mučenie sú odteraz dobré a charita, spravodlivosť, vernosť sú odteraz zlé. Môžeme to urobiť? Možno tak učinili niektorí tyrani v histórii, no oni neprepísali morálku, oni len vytvorili peklo na zemi. Zdá sa teda, že objektívna morálka existuje.

Zmysel života

Hľadajme teda ďalšiu, na teraz poslednú, objektívnu pravdu – zmysel života. Vieme ale na to dať, mimo vyvrátenia subjektivizmu a ostatných odnoží, nejaký pozitívny dôkaz? Povedzme, že nie – nevieme momentálne dokázať, že zmysel života existuje. Aké sú závery? Že by sme mali byť cynický, dokiaľ nemáme dôkaz?

Mali by sme teda pochybovať o všetkom, na čo nemáme dôkazy. Máme ale na toto tvrdenie nejaký dôkaz? Dôkaz, že máme pochybovať a byť cynický voči niečomu, ak pre to neexistuje dôkaz? Začíname sa točiť v kruhu – takýto dôkaz nemáme. Nemali by sme pochybovať o tom, že život má zmysel len preto, že to nevieme momentálne dokázať či nebodaj nevieme, ako ho presne nájdeme. To, ako sa ukazuje, ešte vôbec neznamená, že objektívny zmysel života neexistuje.

Teraz najčítanejšie