Vyvolený národ – Anglicko

Kráľ navonok ocenil názor súpera.

A v skutočnosti podľa informácií sa snažil o iné, ako o plnenie tejto vôle, role…chcel sa spojiť s katolíkmi z nepriateľského Írska a to považoval „ľud“ za zradu – za vlastizradu – a ešte predtým to považoval za zradu či vlastizradu i kráľov pobočník, či radca.

Udal ho silám parlamentu.

Bol súd a na nevôľu väčšiny sa rozhodlo, že kráľovi zotnú hlavu.

A zoťali…

Toľko k príbehu.

Mňa zaujala podľa mňa podstatná otázka, ktorá sa tam riešila:

Do akej miery parlament ako taký (zložený z rôznych ľudí…), bez kráľa, (teda bez legitimity výkonu moci „od samého Boha“), môže správne rozhodnúť?

Ľudský svet je predsa plný nedokonalosti, omylov….

A i kniha „Malý katechizmus pre dospelých“ vlastne medzi osobné prekážky viery uvádza hlavne pýchu, zmyselnosť, egoizmus, prehnaný aktivizmus a strach. Náhodou som na to tiež dnes „narazil“.

(Vlastne tie osobné prekážky viery, ako na to pozerámk je asi všetko to, čo sa nám tu za posledné roky rozmohlo…ako „nešvár“)

(pozn. autora).

A tak to i bolo.

Nevedeli ľudia, ako „rozriešiť“ tento dejinný krok.

Oliver Cromwell bol rozhorčený a sklamaný, keď za ním prišli predstavitelia parlamentu s tým, aby sa stal ich kráľom.

Vraví, že predsa on, celý život bojoval za svoje presvedčenie, že moc má mať ľud a to cez predstaviteľov, zaststupiteľov, cez parlament…

Potom sa tiež ukázalo i to, že palament vie veľmi rýchlo „zmanipulovať“ väčšinu, teda tých, ktorí sedia v parlamente a majú rozhodovať ako osobnosti, cez rozum…

Nezastupovalo uznesenie, rozhodnutie vôbec ľud, nik na prostý ľud nepomyslel, nechali sa zmanipulovať do riešenia podľa záujmov tých najbohatších…

Teda nešlo o záujmy ľudu ale o ich záujmy…

Mňa zaujalo to presvedčenie, viera v národ, v akýsi ten dejinný vývoj, „Ducha Národa“, v samotné Anglicko…ako  ho formuloval O. Cromwell vo filme (možno prejav „historicizmu“ – dodatočná interpretácia dejov  s prihliadnutím na dnešné poznanie od interpréta (možno scénaristu, či autora námetu, či literárnej predlohy…).

Vravím, že tu sa ukázalo niečo ako „formulovanie“ pojmu „národ“.

To ma tak zaujalo, že som sa rozhodol pozrieť do knižnice s motiváciou nájsť u autora P. Johnson v jeho knihe Dejiny anglického národa niečo viac o tejto osobnosti. O tomto období…

A na moje prekvapenie som to tu našiel celé podčiarknuté.

Zaujalo ma to už dávnejšie…

Autor P. Johnson, známy autor, uznávaný, sa na to pozrel naozaj „zoširoka“.

Poukazuje na fakt, že vývoj Anglicka je ovplyvnený tým, že je miestom vývoja izolovaný .ostrov.

Moc z Ríma v rámci cirkvi sa tu teda dostávala trochu v menšej miere. Vždy tu ľudia cítili určitú nezávislosť, jedinečnosť… nechceli sa podriadiť úplne poslušne tejto „centralizovanej moci“. Trdícia kresťanstva tu bola vlastne ešte od Keltov, Pelagius…viera viac optimistická voči životu…dynamická, s hodnotou slobodnej vôle… optimistická viera voči človeku a jeho úlohe vo svete…

A tak, keď autor P. Johnson popísal nedostatky civilizácie postavenej na moci Ríma, kde na úkor kreativity či slobody vedeli Rimania popísať právo, poriadok, zákony, systém moci…a keď popísal všetky tie obdobia, ktoré sa podarilo zvládnuť s tým, že sa nešírilo „nič nové“, tak prišiel do obdobia reformácie, ku kritike M. Luthera. A popísal ako fakt práve to, že práve na ostorve sa mohlo rozvinúť to „nové“. A to nové bolo vlastne popísané v tom filme. Rok 1688…revolúcia sto rokov pred Veľkou francúzskou revolúciou…Pokladá sa za menej krvavú… základ liberalizmu…i konzervativizmu, ktorý sa formoval v opozícií k tomu novému učeniu…

A teda autor popisuje podmienky a faktory vývoja „ducha Anglicka“. Je tu určité „intuitívne“ presvedčenie v jedinečnosť, v nadradenosť, vyvolenosť. Kapitola, ktorá začína na strane 133, sa nazýva:

„Vyvolená rasa (1603 -1780)“

Na strane 135 (kniha z vydaveteľstva Rozmluvy) sa pýta, ako dospeli Angličania k tomu trúfalému záveru, že Boh prestal považovať Židov za vhodných pre uskutočnenie Jeho veľkých zámerov, a preto jedinečnú úlohu: dokončiť Jeho kráľovstov na zemi – zveril ostrovnej rase?

Hovorí, že neboli ani veľmi zbožní, že krásne kostoly, ktoré vybudovali, navštevovali skôr zo spoločenskej konvencie  a nie z náboženskej potreby…

Hovorí, že ich pozícia „ostrovanov“ z nich spravila prirodzených rasistov, namysleným a agresívnych ľudí (voši cudzincom) a svoju nadradenosť nad ostatným svetom pokladali za samozrejmosť.

Zdôvodňovali svoj „étos“ cez úctu ku kráľovne (Alžbeta – dcéra Henricha VIII), k národnej cirkvi, opierajúcej sa o istú dávku tolerancie, o štátnu zahraničnú politiku, rozvoj tlače, o rozvoj vzdelania a užívania materinského jazyka ako jazyka vedy a kultúry.

Celkovo práve rozvoj jazyka, ktorý mal podobné schopnosti „popísať svet“ ako latinčina, bola podľa autora veľmi dôležitý faktor tohto „fenoménu“ rozvoja.

A teda na záver strany 137 ma zaujala veta, že vydavateľ obľúbených kníh, „fabulátor dejín“, Foxe, a iní tiež, vyzdvihovali Alžbetu ako osobu, ktorá dokázala ochrániť pravé náboženstvo a priviedla Angličanov k víťazstvu nad Jeho nepriateľmi.

Tento súboj (podľa Foxe), nevedú len samotní vladári, ale vedú ho všetky spoločenské vrstvy vyvolenej rasy.

Na anglických dejinách dokazoval, že zásadnú skúšku vernosti národa Bohu a „je jeho ochota vzbúroť sa vtedy, keď skorumpovaní poradcovia zvedú panovníka mimo „správnu cestu““.

Teda ľud má tú schopnosť rozlíšiť to podstatné a vie zaujať i „obranný postoj“, vie sa chopiť moci, zbrane…

Náboženstvo stieralo rozdiely medzi triedami – všetci by sa mali zjednotiť v Božom národnom diele. Foxe vyzdvihol dôležitosť anglickej svornosti.

A teda, tu pri slove „svornosť“ si spomínam, ako som pred časom na „svornosť“ a jej hodnotu upozorňoval i v našom „kontexte“ pri význame a odkaze osobnosti našich dejín – Svätopluk…

Pochopil, obrátil sa, stál pri národe…vrátil sa k Bohu…bojoval za národ…dielo J. Hollý…náš pevec…

Teda asi je jasné, na čo  som chcel poukázať.

Ide i o vnímanie rozdielu medzi našim národom, občanmi SR, a medzi týmto národom.

Môžeme si tiež spomenúť na esej M. Webera, slávneho sociológa, ktorý popisuje podobnosť kapitalizmu a protestantizmu (vplyv reformácie, odchod „otcov pútnikov“ so svojou vierou za more…). Výrok:

„Čas sú peniaze“.

Tvrdo pracovať, prejaviť tak svoju osobnosť, slobodu a povinnosť správne investovať, znásobiť svoje právo, slobodu…zhromažďovať kapitál…ten zas investovať, ovplyvňovať trhy, hľadať bezpečné a „vhodné“ prostredie na „rast“…

Ako uvádza doc. Pinc v prednáškah na kanáli Oikumena, kde popisuje vznik kultúry ako takej, na otázku v určitej „anekdote“ ohľadom významu Veľkej francúzskej revolúcie jeden učenec, vedec, odborník (človek v bielom plášti (teda ten dobrý)), hovorí, že ešte je veľmi skoro na to, aby vedel zhodnotiť význam tejto dejinnej udalosti.

Osobne som tomu rozumel tak, že nie je jasné, či to bolo naozaj pozitívne…revolúcia má predsa určité „úskalia“. A samozrejme i P. Jahnson napísal knihu – síce výbornú – ale zo svojho uhla…

Kto sa trochu zaoberá dejinami, pri slove „revolúcia“, hlavne koncom XX. storočia či v prvých desaťročiach XI storočia môže mať naozaj pri „študovaní“ príčin a prejavu „vôle ľudu“ v danej krajine, ktorá chce ísť cestou demokratizácie, určité rozpaky…

Zdá sa, že ak hľadáme „bod“ dejín, kde to všetko začalo, neprídeme k tomu, čo tvrdil v knihe Timothy Leary, že ten „bod“ bol v rámci o priemyselnej revolúce po vojne „Sever proti juhu“ (Yankee)…ale ide o toto. O určitý prejav „pýchy“, nadradenosti, „práva expandovať do sveta“…zaujalo i to, že Paul Johnson tu používa i slovo „rasizmus“.

Charakterizovať celý ten zložitý prejav, ako sa ukázal posledné storočia, to presahuje rámec tejto mojej state…presahuje to i moje schopnosti ,vedomosti…nie som historik…išlo mi len o to, o otázku, ako bola formulovaná v tom filme o Oliverovi Cromwellovi, do akej miery je vôbec chcopný nejaký národ zodovedne, a naozaj slobodne si vládnuť, rozlišovať…či nepotrebujeme i my nejakú morálnu autoritu, …alebo – čo si myslím i ja – je tu prirodzená schopnosť väčšiny v tom ,že si vyberie väčšinovo to normálne, mierové, …to, čo prispieva k udržateľnosti života, spoločnosti, k jej zdravému rozvoju…zdá sa, že je dôležité proipomenúť si v tomto kontexte fakt, že náš ľud, občania SR, nemohli v referende prejaviť svoj demokratický hlas a nemohli sa zbaviť vlády, moci, ktorá je z hľadiska hodnôt, ochrany života, vnímania tradícií, Ústavy SR…zjavne v menšinovej pozícií, …napriek tomu, že nejakým „zvláštnym“ spôsobom, „prejavom vôle k moci“ sa stoj čo stoj drží pri moci a zachováva si väčšinu v NR SR…pripomína to v niečom stav aký bol v parlamente v Nemecku pár rokov pred druhou svetovou vojnou…nie veľmi dobrá vizitka… ostatné dôsledky toho, že vôľa ľudu s „potlačila“ vidíme i dnes…klamstvo, obchádzanie zákonov, nakladanie s majetkom občanov v rámci výkonu moci v štáte, otázka bezpečnosti štátu, občanov, otázka schopnosti obrániť si svoje územie vlastnýi silami, otázka používania štátnych znakov, symbolov, …keď vidíme skôr štátne znaky a farmy vlajok „cudzích“ štátov…zvláštna „rétorika“, zvláštne názory a interpretácie skutočnosti, reality…snaha o „gumovanie“…snaha použiť „gumu“… A otázka: Kto mal použiť gumu? A kto ju zjavne včas nepoužil, tú nechám otvorenú, ..na fantáziu čitateľa..ak sa dočítal až sem…vďaka…

Myslím, že film o Oliverovi Cromwellovi možno nájsť i v zlatom fonde filmovej kultúry i na DVD, ..i inde…odporúčam, tie bojové scény stoja tiež za to…

A myšlienka úcty k vlastnéu jazyku, to je niečo, čo by som si mal zobrať i ja k srcu, viac po sebe čítať, zdokonaľovať sa v používaní, v láske k tomuto nášmu jazyku, je to predsa prejav ducha…kultúry…a mrzí ma, že skôr je realita to, že s cudzím si skôr chceme porozumieť…

A NIE S VLASTNýM „BRATOM“, SESTROU, V RáMCI SNAHY O POROZUMENIE SI V RáMCI CHáPANIA TOHO, čO V RODNOM JAZYKU NáM DRUHý HOVORí….

(…A to mi napadlo, v rámci tejto ilustračnej fotky, ktorú som dal teraz na záver…)