Denník N

Medzinárodný deň pamiatok a historických sídiel

Kúria v Jasenovej na Orave. Foto: Miloš Dudáš
Kúria v Jasenovej na Orave. Foto: Miloš Dudáš

Už štyri desaťročia, od roku 1982, si vždy 18. apríla pripomíname medzinárodný deň pamiatok a historických sídiel. Deň, keď sa po celom svete zdôrazňuje a propaguje význam ochrany kultúrneho dedičstva.

Pamiatky nie sú len nemým dokladom o našej bohatej histórii a tradícii, ukážkou veľkoleposti architektúry a krásy umenia alebo dôkazom technického umu, stavebných i remeselných zručností tvorcov…, ale predovšetkým svedectvom o živote našich predkov. Práve ony hovoria o tom, ako ho viedli v priebehu storočí, čím sa živili, aké predmety ich obklopovali, čo im robilo radosť, ako vnímali krásu a funkčnosť, ako chápali pokrok i nové technické riešenia a ako sa vyrovnávali s mnohými dramatickými udalosťami, ktoré každá doba prinášala. Prostredníctvom pamiatok k nám naši predkovia prehovárajú, komunikujú s nami, a tak zostávajú živí v pamäti.

Odkrývať a poznávať životný príbeh našich predkov však môžeme len vtedy, keď k pamiatkam nebudeme ľahostajní, keď ich nebudeme ľahkovážne a ochotne ničiť. Keď si vlastníci, správcovia a predstavitelia samosprávy i štátnej správy uvedomia, že to nie je zbytočné a bezcenné bremeno. Keď ich spoločnosť bude s citom rešpektovať a vnímať ako vzácnu súčasť nášho života, ktorú je potrebné chrániť a zveľaďovať. Zničiť starý objekt alebo dobový dokument či predmet trvá niekoľko hodín, minút či sekúnd, no aby sa historickým stal a získal svoju jedinečnú patinu, na to muselo uplynúť veľa času a mnoho generácií.

Čo dnes našim predkom odkazujeme, keď vidia zničený, zanedbaný a opustený starý objekt a špinavé a burinou zarastené centrá historických miest? Čo si myslia, keď vidia súčasným stavebným počinom znehodnotenú budovu či celé pamiatkové územie? Keď sa neprimeraným spôsobom prestavujú objekty, kde absentuje základný cit pre architektúru a detail, materiál, farbu, mierku i proporciu. Čo cítia, keď sú nemými svedkami búrania celých historických štruktúr a keď ich nekompromisne nahrádzajú rôzne novostavby sterilného a katalógového architektonického výrazu? Čo zmýšľajú o necitlivých úpravách interiérov mnohých sakrálnych stavieb a o bezduchom odstraňovaní ich historického mobiliáru?

Na druhej strane, aký majú asi dojem a pocit, keď vidia starostlivo obnovený dom, kostol, kúriu, kaštieľ, hrad, park, mlyn, most…, keď sa po reštaurovaní alebo prostom umelecko-remeselnom zásahu opäť zaskvie v plnej kráse obraz, socha, oltár, kazateľnica, štuková výzdoba fasády, okenná rímsa, či predmet dennej potreby? Ale najmä, ako vnímajú, keď nimi vybudované a vytvorené dielo opäť slúži svojmu účelu a prináša radosť i úžitok?

Napriek tomu, že sa fyzická podstata našich otcov už dávno a nenávratne stratila v priestore nekonečného vesmíru, ich duša, ktorá možno niekde medzi nami prebýva – v korunách stromov, pri prameni riek a potokov alebo hore na nebesiach – určite cíti úprimnú radosť a zadosťučinenie, veď úsilie nevyšlo nazmar a oni aj naďalej žijú v diele svojich rúk.

Neberme pamiatky ako náš súkromný majetok, s ktorým môžeme bezstarostne nakladať a robiť, čo momentálne uznáme za vhodné a ekonomicky prospešné. Necíťme sa ich neobmedzenými vlastníkmi, ale len dočasnými užívateľmi a správcami. Starostlivo ich chráňme, starajme sa o ne  a zveľadené odovzdávajme budúcim generáciám. Určite sa nám to vráti. Ako vzácna a atraktívna súčasť nášho životného prostredia a ako prostriedok, ktorý prirodzene kultivuje spoločnosť a vychováva našich potomkov.

Miloš Dudáš, riaditeľ Krajského pamiatkového úradu Žilina

 

Teraz najčítanejšie