Denník N

Zázrak na jednej základnej škole

Cestujem z Trnavy do Popradu. Chcem na vlastné oči vidieť základnú školu, v ktorej sa riaditeľka a jej učitelia spoločne odhodlali pre radikálnu zmenu prístupu k výchove a vzdelávaniu. Táto zmena nie je len o novej metóde či organizácii práce. Je postavená na obrate od strachu a plnenia formálnych kritérií k zdravým ambíciám, otvorenej komunikácii všetkých zložiek (vedenie, učitelia, deti, rodičia), obetavej práci, zvnútorneným hodnotám a profesionalite. Spojená škola Letná v Poprade.

Zdravé ambície nie sú egoistickými kariérnymi ambíciami riaditeľky či niektorých učiteľov. Zdravé ambície majú jediné kritérium – celkový rozvoj každého jedného dieťaťa navštevujúceho školu. Znie to ako klišé až dovtedy, kým sa takáto paradigma nestane reálnym  merítkom akejkoľvek aktivity na škole. V tom momente prestáva byť podstatným vymenovávať rôzne projekty, do ktorých sa škola zapojila, olympiádne úspechy žiakov či porovnávacie testové merania. V tomto uhle pohľadu sú rebríčky podľa metodiky INEKO či na základe výsledkov Monitora (Testovanie 9) bezduchými a v istom zmysle až zavádzajúcimi. Napokon sami autori si uvedomujú limity takéhoto rebríčkovania. Jednak, školy sa líšia nerovnakými vstupnými podmienkami. Ale najmä: celkový rozvoj, to zďaleka nie sú len merateľné výsledky dvoch testov, ide v ňom o prežívanú kvalitu života dieťaťa a spokojnosť so svojim miestom v živote, vitalitu, preberanie zodpovednosti za vlastný rozvoj a prosociálne nasadenie. Až takýto komplex vlastností a postojov zabezpečí význam konkrétneho nadobudnutého vzdelania, pretože ho absolvent proaktívne využíva pre tvorbu vlastného životného projektu, vrátane pracovnej samostatnosti. Popradskej škole sa podarilo vypestovať kultúru, v ktorej sa deti radostne učia, pracujú s veľkým nasadením, chápu význam pravidiel a nemajú potrebu zápasiť s autoritami, pretože tie pre ne nie sú ohrozujúce, ale plne podporujúce v napĺňaní základných potrieb. Výskumne sa to odráža napr. vo výsledkoch meraní podľa Barretovho modelu organizačného rozvoja školy: na najvyššiu priečku u detí sa na tejto škole dostalo vyjadrenie „Dôverujem svojmu učiteľovi“.

Otvorená komunikácia je fenoménom tejto školy. Riaditeľka vie jasne pomenovať, akú má víziu, vie prepojiť vlastné didaktické skúsenosti s riadením a prípravou učiteľov. Učitelia bez náznakov obáv priamo komunikujú svoje videnie, vrátane kritických poznámok smerom k riaditeľke. Tá má dostatočné zdravé sebavedomie, aby schopných učiteľov nevnímala ako súperov, ale teší sa ich iniciatíve. A opäť, je to možné len na základe prvotného kritéria, ktorým je najlepší záujem dieťaťa. Učitelia veľa komunikujú spolu, v škole je funkčne zavedené integrované tematické vyučovanie (ITV). Pripravujú, overujú, pretvárajú v neutíchajúcej vzájomnosti  materiály pre žiakov, často učia v dvojici spolu. Kultúra otvorenej a charakternej komunikácie ide naprieč celým kolektívom. To spôsobuje pozitívnu revolúciu v celej škole, deti ochotne vyhovejú tejto kultúre, pretože sa v nej jednoducho cítia veľmi dobre. Podotýkam, že ide o veľkú školu: má cca 400 žiakov na ZŠ, ešte viac na ZUŠ, v jej organizácii figuruje tiež MŠ, ŠKD a CVČ.

Nie je to možné bez istej charakterovej zrelosti pedagógov – ustáť a obhájiť zmysluplnosť toho, čo robím, zoči-voči formalizmu a administratívnej zaťaženosti. Nemať strach a zároveň byť proaktívny, riadiť sa interiorizovanými zásadami bez ohľadu na nepriaznivé podmienky. Oceniť úlohy ako výzvu a prejav dôvery, nie ako ďalšie zaťažovanie. Jasne tu rozpoznať inšpiráciu Coveyho pohľadu na charakter človeka. Pre tento kolektív je škola miestom rastu, „aby každý objavil v sebe svoje dary, zodpovednosť za rozvoj ktorých prevezme a chopí sa príležitosti nájsť si svoje miesto v živote  a stane pre rozvoj spoločnosti (sveta) prínosom“ a živou komunitou, „ktorá si tvorí (dizajnuje) sama optimálne podmienky svojho rozvoja, vnáša do života školy vlastné hodnoty a je miestom, v ktorom sa učíme žiť v komunite a učíme sa hľadať spoločné dobro, lebo ľudstvo má spoločný osud ako aj ťažkosti“ (riaditeľka).

Napokon zdôrazním profesionalitu. To, čo sa na tejto škole deje, funguje a škola dosahuje pekné výsledky v širokom poli činností. Nebolo by to možné, ak by v jej premene išlo o naivné pseudohumanistické ťaženie, v ktorom učiteľ stráca svoju identitu a vzdáva sa autority v prospech voľne a nevyspytateľne sa meniacich požiadaviek detí a rodičov. Toto nie je ten prípad. Vedenie a učitelia vedia, čo chcú, rozumejú svojej práci a dôsledne sa na hodiny pripravujú: „Pri koncepcii kurikula sme uplatnili dôsledné plánovanie a projektovanie (rámcové obsahové charakteristiky ročníkov, učebné zdroje), do centra ktorých sme zasadili hľadanie zmyslu a účelu (využili sme text ako komunikačné médium a univerzálny nástroj vzdelávania a poznávania) – čím sme zabezpečili prepojenie so životom“. Ako som mal možnosť vidieť, už tretiaci vedeli dobre identifikovať kľúčové slová v texte a dotvárať k nim ďalšie významy a prepojenia.

Pozn. na okraj: Ako tak čítam, čo som doposiaľ napísal, text vyznieva ako platený PR chorál v štýle „papier znesie všetko“. My – zástupcovia pedagogickej fakulty, cca 40 riaditeľov základných škôl, štátna tajomníčka a riaditeľka ŠPÚ – sme sa však reality tej školy mohli dotknúť , vidieť ukážkové hodiny naprieč všetkými ročníkmi, diskutovať detaily počas prezentácií a môžem prehlásiť, že dojem, ktorý tu popisujem, zdieľala celá tá masa.

 

Kam dopadne zrno?

Škola, ako ju opisujem, vyzerá naozaj ako z ríše snov. A predsa existuje, jednoducho dá sa to aj v našich podmienkach. Aby sa stali jej predstavy realitou, musela riaditeľka preukázať vysoké manažérske zručnosti, vedieť naakumulovať silný personálny potenciál v učiteľskom zbore, uhradiť zvyšujúce sa náklady na prevádzku a personálne náklady a pod. Do akej miery, dokedy, príp. za akých podmienok je takýto prístup dlhodobo udržateľný?

Odpoveď je práve na pretrase vo verejnej diskusii, koľko a akým spôsobom pridať školstvu. Podľa súčasnej vlády nemáme na to, aby sme hneď nárazovo zvýšili plat učiteľom o 140 EUR tak, ako to (oprávnene) požadujú. Ak teda chceme zainvestovať do financovania, no nie celoplošne, tak potom to robme s ohľadom na mieru prevedenej vnútornej zmeny v škole. Za takýchto podmienok, som si istý, by celá spoločnosť súhlasila s významným navýšením zdrojov do školstva predovšetkým v prospech samotných odmien pre učiteľov.

Je teda potrebné precízne definovať kvalitu školy v celej komplexnosti, kde samotné porovnávacie testy budú mať nie primárnu, ale primeranú váhu. Len tak dokážeme identifikovať tie školy, ktoré nastúpili na cestu efektívnej premeny zvnútra a ďalej ich v tom podporovať.

Problém je, že školstvo  je natoľko nasiaknuté a prekorenené úradníckou mentalitou vykazovania činnosti bez reálnych dopadov na kvalitu výchovy a vzdelania (od základných škôl až po vysoké, viď tzv. akreditačný proces), že nám skutočné odhodlanie malej bunky v systéme javí ako nepravdepodobné alebo ťažko udržateľné. Niektorí už ani nemajú mentálnu výbavu pochopiť, že je možné pracovať aj inak. Aj dobre myslené projekty, viď napr. projekt Štátnej školskej inšpekcie „Externé hodnotenie kvality školy podporujúce sebahodnotiace procesy a rozvoj školy“ (2009-2013) napokon skončia v zabudnutí, pretože sú vnímané len ako ďalšie administratívne zaťažovanie škôl. Školstvu popri zjavných chorobách (presadzovanie individuálnych záujmov tých, ktorí sú práve pri moci; finančné vyciciavanie cez zbytočné projekty) aj pri dobrých úmysloch hrozí zajatie v spomenutej úradníckej mentalite vykazovania činnosti. Ministerské organizácie z pozície moci budú znovu a znovu „reformovať“, no v skutočnosti sa nič neudeje, pretože riaditelia / dekani  / rektori sa len šikovne prispôsobia merateľným kritériám a vykážu, čo je potrebné vykázať. Ak sa im to nepodarí, dostanú rok na nápravu.

S vykazovaním súvisí ešte ďalší veľký problém – finančné náklady sa ľahšie obhajujú (vykazujú) pri nákupe tovaru než pri platení kvalitných ľudí, pretože preukázať, že bol zaplatený naozaj kvalitný človek, je veľmi náročné (na VŠ sa opäť kvalita meria vykazovaním publikačnej činnosti, pričom to, čo je niekto schopný nazvať monografiou, je na zúfanie). A tak sa pri tzv. reforme míňajú peniaze vo veľkých sumách na IKT a iné infraštruktúrne projekty, namiesto toho, čo skutočne školy potrebujú – motivovaných ľudí.

Reformovať teda dokážu len ľudia v teréne na základe internalizovanej motivácie k zmene k lepšiemu: riaditelia a učitelia. Pričom najťažší je úvod – reforma samého seba. Ak sa pre toto v súčasných podmienkach riaditelia a učitelia odhodlajú, ide o hrdinský počin. Zo strany štátu potom má ísť už len precíznu identifikáciu a výberovú podporu tých, ktorí preukázali skutočnú vôľu k vnútornej zmene. A nielen to, takéto školy musia dostať podporu v tom, aby svoje úspechy šírili ďalej. Ministerský úradník či zriaďovateľ NIKDY nepresvedčí riaditeľa k zmene mentality riadenia školy. To dokáže len jeho kolega, ktorý zvnútra pozná každý detail a problém riadenia školy.

Je jasné, že je to pravda, problém spočíva v tom, že sa to oveľa ľahšie povie, než zrealizuje. Nie každému v školstve ide primárne o záujem žiakov / študentov. Preto je náročné prístup reformy zdola zaviesť ako systémový. Iná cesta ale neexistuje.

Svoju špecifickú rolu tu musia zohrať aj pedagogické fakulty. O tom ale v nasledujúcom blogu.

Teraz najčítanejšie