Piková dáma v Baden-Badene sa odohráva v nevestinci. Slovenský filharmonický zbor v produkcii exceloval

Piková dáma Piotra Iljiča Čajkovského bola pôvodne premiérovaná v Mariinskom divadle v Petrohrade v roku 1890. V našich končinách bola prvý raz uvedená už v roku 1892 v Prahe, pričom premiéry sa zúčastnil Čajkovskij osobne (spolu so svojim bratom Modestom, ktorý je autorom libreta) a bol údajne veľmi spokojný.

Po jej následnom uvedení v Brne bol spokojný aj Leoš Janáček, ktorý napísal 21. januára 1896 do Lidových novín nasledovné slová: “Zase pravá umělecká práce zazářila, genius původnosti, rázovitosti a pravdy v hudbě zas nám vyrostl”. 

Neviem, čo by uvedení páni povedali na najnovšiu verziu tejto opery uvedenú v týchto dňoch v Baden-Badene za účasti Slovenského filharmonického zboru. Jej aktuálna produkcia názorne ukazuje, ako veľmi sa doba medzičasom zmenila a ako výrazne sa zmenili aj inscenačné postupy pri klasických operných dielach.

Režisérska dvojica Moshe Leiser a Patrice Caurier zasadila aktuálnu produkciu Pikovej dámy v Baden-Badene do prostredia verejného domu. Hlavná hrdinka Líza tak nie je šlachtičnou, ktorá sa rozhoduje medzi láskou k aristokratickému snúbencovi a láskou ku gamblerovi z nižšej vrstvy, ale je prostitútkou, ktorú môžu mať obidvaja. Jej stará mama, ústredná hrdinka príbehu, nie je v tejto verzii grófkou, ale je z nej bordelmamá. Je už síce stará, senilná a infantilná, avšak ostatné prostitútky ju medzi sebou aj naďalej tolerujú, pretože sa v minulosti o ne dobre starala.

Keď bola mladá, vyhrala v kartovej hre veľký obnos peňazí. Poznala totiž tajomstvo troch kariet, na ktoré bolo potrebné v konkrétne určenom poradí vsadiť peniaze. Toto tajomstvo chce od nej teraz vymámiť gambler Herman. V originálnej verzii starú pani počas nátlakovej akcie nechtiac vystraší na smrť a tá zomrie skôr, než mu stihne tajomstvo prezradiť. V aktuálnej produkcii Herman bordelmamu zabije vlastnými rukami, keď sa kartové tajomstvo od nej nedozvie.

Posadnutý hráčskou vášňou v amoku zabije aj svoju lásku Lízu. A keď sa spamätá a zistí, čo práve vykonal, namiesto ľútosti ju ešte aj okradne o peniaze, aby mal za čo hrať ďalej.

Tento moment v Čajkovského pôvodnej opere vôbec nie je, v nej Líza spácha samovraždu. Tým, že režiséri dej zmenili takýmto spôsobom, ho nakoniec urobili oveľa drsnejším, než je samotná predloha. Takéto vypointovanie však dopomohlo k veľmi vierohodnému vykresleniu stavu mysle, do ktorého vie človeka dohnať závislosť.

Nie som veľkým priaznivcom moderných réžií prenášajúcich pôvodný príbeh do iných reálií, nového kontextu, alebo iného časového obdobia, v porovnaní s tým, ako to plánoval autor hudby. Nie že by mi vadili obsahové posuny – práve naopak – som presvedčený, že môžu byť užitočné, pretože je obtiažne stále dokola inscenovať rovnaký príbeh a zároveň očakávať, že bude pre divákov znovu a znovu rovnako príťažlivý. Snaha dať mu po rokoch iný, nový výklad, je teda vždy vítaná.

Problem s modernými réžiami však vidím v tom, že pri dejových posunoch sa len veľmi málokedy podarí vypointovať a naaranžovať novo vzniknuté situácie tak, aby sedeli s pôvodným textom, ktorý postavy v danej chvíli aj tak spievajú. A ak to úplne presne nesedí (čo je bohužiaľ v rozhodujúcej väčšine prípadov), tak sa automaticky stráca aj logika nového výkladu.

V tejto produkcii však treba uznať, že sa réžia s dejovými posunmi vyhrala naozaj až do úplne najmenších detailov a s textom opery sa na veľké prekvapenie nikde nedostáva do konfliktu. Nový výklad nikde nešiel proti hudbe a dramatické situácie odohrávajúce sa na scéne rešpektovali emócie, ktoré mala hudba v danej chvíli doprevádzať. A tak tam, kde v hudbe znie strach, bol na javisku naozaj inscenovaný strach a tam kde hudobne znelo napätie, bolo na scéne stvárňované napätie.

Ak však namiesto bálu dobovej šľachty vidíme na javisku prostitútky zabávajúce svojich klientov, zaujímalo ma, ako si réžia poradí s momentom, kedy podľa pôvodného libreta mala bál navštíviť cárovna. Je predsa logické, že zatiaľ čo na ples miestnej smotánky cárovna prísť môže, ak dej prenesiete do bordelu, asi ťažko budete potom inscenovať, ako jej veličenstvo zavíta do verejného domu.

Odignorovať návštevu kráľovnej taktiež nie je možné, lebo v spievanom texte budú diváci počuť, ako ju ľudia vítajú. To sú presne tie miesta, kde priaznivci modernej réžie so svojimi dejovými posunmi väčšinou narazia.

Tvorcovia sa však v tomto prípade celkom vynašli. Senilná bordelmamá, ktorá už z dôvodu svojho veľmi vysokého veku aj tak nie je celkom príčetná, sa počas bujarej nočnej zábavy stáva terčom posmechu osadenstva nevestinca. Baviaci sa kolektív na ňu navlieka kus látky symbolizujúci kráľovské šaty s cieľom vyrobiť z nej kráľovnú večierka.

A dohrajú to až dokonca, keď vzápätí svoju “kráľovnú” predstavujú aj ostatným účastníkom večierka so slovami, že práve prichádza jej veličenstvo. Smejú sa a tancujú okolo nej a ona nechápajúc posmešný podtón celej akcie, aktívne na nej participuje.

Hoci ide o zásadne inú situáciu, než mal na mysli Čajkovskij, ukazuje sa, že so spievaným pôvodným textom nakoniec nebola v žiadnom konflikte.

„Korunovácia“ kráľovnej večierka v nevestinci. Foto: Monika Rittershaus

Podobným spôsobom sa tvorcom podarilo prepašovať do predlohy aj lesbické a homosexuálne scény.

A tak Lízina kamarátka Polina svojim správaním naznačuje, že obe sú viac než len kamarátky. Predtým, než sa Líza uloží spať, sa ich prebiehajúci dialóg skončí vášnivým bozkávaním. Keď bozky ustanú, libreto prináša ako na zavolanie text, v ktorom sa Polina pýta, či môže Líze pomôcť aj s vyzliekaním.

Keď sa však zahľadíme do pôvodného libreta pozornejšie, vidíme, že na tomto mieste si tvorcovia inscenácie tak trochu dopomohli – hoci uznávam, že sa vynašli v rámci pravidiel hry. Polina totiž mala scénu opustiť hneď po skončení dialógu s Lízou a otázku ohľadom pomoci pri vyzliekaní šiat už mala klásť Líze jej slúžka Máša. Tá samozrejme otázku myslela v úplne inom kontexte. Máša sa však v tejto scéne vôbec neobjaví a jej vetu tak zaspieva Polina.

Podobné je to v prípade neskôr inscenovanej sadomasochistickej scény, kedy knieža Jeleckij navštevuje nevestinec, aby strávil noc s Lízou. Divák vidí ako ju postupne pripevňuje putami k posteľnému rámu – každú ruku na opačnú stranu, tak aby sa vôbec nemohla pohnúť. A keď je už spútaná, začne ju rezať nožom. Pritom spieva text o tom, že vie, ako Líza trpí, avšak jej utrpenie s ňou chce zdieľať.

Tieto slová taktiež v pôvodnej verzii naozaj presne takto zaznejú, ibaže ich kontext je opäť iný. Jeleckij mal na mysli zdieľanie duševného utrpenia Lízy a nie telesného. Opäť však nemožno povedať, že by to tvorcom (doslovne) nesedelo s tým čo práve v danej chvíli spieva postava.

Námietka, že k textu libreta nie je možné pristupovať doslovne, ale len v jeho širšom kontexte, v tomto prípade neobstojí, nakoľko práve tento širší kontext sa presunom deja do verejného domu úplne zmenil. Preto aktuálny režisérsky výklad práveže ustojí situáciu nielen pri doslovnom chápaní jednotlivých fráz.

Spievaný pôvodný text dokonca na viacerých miestach priam podčiarkuje to, čo divák vidí v aktualizovanej verzii na scéne, ako keď napríklad Líza v nevestinci narieka, že v dôsledku jej spoločenského postavenia nie je hodná toho, aby si ju vzal za manželku jej aristokratický nápadník.

Piková dáma v Baden-Badene. Foto: Monika Rittershaus

Snaha réžie o provokáciu diváka však bola zjavná a všadeprítomná, nesie sa ako leitmotív celou inscenáciou (napríklad na inom mieste naznačuje erotické hrátky dvoch mužov). Novovytvorené situácie sú však v podstate v súlade s očakávaným dianím vo verejnom dome.

Keby išlo o iný inscenačný posun, tak by som bez zaváhania ocenil precíznosť, s akou sa autori pohrali s jednotlivými situáciami a ako ich dokonale dokázali previazať na spievaný pôvodný text.

Keďže však ide o dejový posun z ktorého doslova trčí snaha zaujať diváka priehrštím naznačovanej erotiky a sexu, teda atribútmi, ktoré majú schopnosť “predať” úplne čokoľvek, začala mi v hlave blikať kontrolka, či to všetko nie je príliš lacné a samoúčelné. Či nie je v pozadí len snaha tvorcov zaujať za každú cenu.

Lenže réžia je remeselne tak kvalitne urobená, že po chvíli moja pomyselná kontrolka blikať prestala. Všetky obrazy boli totiž dokonale prepracované. Počnúc vierohodným vykreslením charakterov jednotlivých postáv, motivácie ich konania, vypointovaním jednotlivých situácií a najmä záveru každého jedného dejstva, dokonalej práce so svetlami a tieňmi, prácou s farbami – jednoducho úplne všetko ukazovalo na vysoko profesionálnu prácu inscenačného tímu, aká sa vidí naozaj len málokedy.

V inscenácii napríklad padá skutočný dážď. Nejde o vizuálnu náhradu, ktorá z diaľky môže divákom dážď imitovať, tu naozaj prší. Vďaka výbornému technickému riešeniu je v priebehu pár sekúnd napadaná voda odstránená a scéna je opäť suchá.

Tvorcovia produkcie taktiež veľmi efektne vyriešili otázku, ako dostať zbor na scénu a potom zo scény preč v priebehu menej než sekundy. Nechali postaviť dvojposchodovú scénu, pričom počas úvodnej časti inscenácie divák o existencii horného poschodia vôbec netuší, je dokonale skryté za tmavým závesom.

Dej sa tak spočiatku odohráva len v spodnej časti, kde je postavená veľká miestnosť (uzatvorená stropom aj zhora). Vzhľadom na úctyhodnú šírku javiska (Festspielhaus v Baden-Badene je svojimi rozmermi najväčším operným domom v Nemecku) scéna pôsobila dojmom, akoby ste pozorovali širokouhlý film.

Keď však bolo potrebné, aby do deja náhle vstúpil zbor, rozsvietila sa horná časť scény s davom ľudí v kostýmoch z predminulého storočia, ktorí začali hudobne komentovať dianie v miestnosti pod nimi.

Neviem presne, ako to bolo technicky zrealizované, ale predpokladám, že medzi zborom a divákmi bola nejaká špeciálna polopriepustná clona, ktorá bola dokonale priehľadná len vo chvíli, keď na ňu dopadalo svetlo (a teda bola v tej chvíli pre diváka neviditeľná) avšak keď svetlo zhaslo, stala sa znovu nepriehľadou čiernou stenou. Zbor tak zmizol zo scény fakticky momentom zhasnutia svetla v hornej časti scény.

Navyše, predpokladaná clona výsledný obraz ešte aj farebne menila takým spôsobom, že bol akoby „zrnitý“ a zboristi vyzerali ako na starých fotografiách, ktoré sú dodatočne kolorované. Farby na nich bývajú vyblednuté, pastelové, miestami akoby nejasné. Tu bol efekt rovnaký.

Divák preto podvedome musel nadobudnúť dojem, že sa pozerá práve na takúto zrnitú a kolorovanú fotografiu z predminulého storočia, ibaže postavy sa aj hýbu a spievajú. Ilúzia patiny dávnych čias v tomto obraze bola dokonalá.

Neskôr réžia pracovala síce podobným spôsobom, ale už s inými konkrétnymi technickými riešeniami, avšak naďalej tak, aby sa jednotlivé scény vzájomne striedali v zlomkoch sekundy. Divák tak získal ilúziu filmového spracovania, hoci sedel v divadle.

To čo ma zaujalo, bola práca nielen so svetlom ale aj s tieňmi. Ako už bolo spomenuté, bordelmamá je v aktuálnej produkcii zavraždená priamo rukami Hermana, ktorý z nej chce vypáčiť tajomstvo troch kariet. Keď sa k tejto vražde ešte len schyľuje, znie dramatická hudba, v ktorej už možno počuť predtuchu smrti. Herman sa počas jej tónov k svojej obeti pomaly blíži tak, aby ho nezbadala.

Dlho ho nevidia ani diváci, ale vidia jeho zakrádajúci sa tieň. Trvá nejakú chvíľu, kým zbadáme aj jeho samotného. Dvojposchodová scéna s niekoľkými menšími miestnosťami, veľkým schodiskom nevestinca uprostred a mnohými menšími zákutiami, je priam ideálnym inscenačným priestorom v ktorom sa blížiaca postava má kde skryť pred divákom, jej tieň však (pri vhodnom svietení) skrytý nie je. V konečnom dôsledku išlo o dobre premyslenú, fascinujúcu impresiu.

Zaujímavosťou je, že prostitútky mali oblečené kostýmy vyrobené podľa skutočných odevov používaných vo verených domoch na konci 19. storočia, kam je zasadený dej aktualizovanej inscenácie.

Účinkujúce mali všetky vrstvy šiat autentické, teda aj tie časti oblečenia, ktoré divák nemá možnosť vôbec vidieť, čo je pomerne netradičný inscenačný prístup.

Za zmienku stojí aj skutočnosť, že v tejto verzii prebieha prestávka upostred druhého dejstva, po skončení jeho prvého obrazu. Rozdeliť dejstvo v polovici je síce pomerne neobvyklé, ale z hľadiska réžie sa nakoniec toto riešenie ukázalo ako vysoko funkčné a optimálne.

Hudobné spracovanie opery bolo najsilnejšou časťou skladačky. Berlínski filharmonici sú jedným z najlepších orchestrov na svete (ťažko samozrejme robiť nejaký poradovník) a dirigent Kirill Petrenko je momentálne jednou z najväčších dirigentských osobností.

 Kirill Petrenko

Akustika v baden-badenskom Festspielhause (kde je Berínska filharmónia zatiaľ do roku 2025 potvrdeným rezidenčným orchestrom) je fenomenálna a kombinácia všetkých vyššievymenovaných prvkov spôsobila, že hudobný zážitok z recenzovaného predstavenia nie je vyjadriteľný slovami.

Zatiaľ čo v iných recenziách sa snažím vždy podrobne popísať hudobnú stránku, koncepciu dirigenta či výkon orchestra, v tomto prípade prichádzam k presvedčeniu, že tento konkrétny hudobný zážitok nie je sprostredkovateľný slovami, je neuchopiteľný a netransformovateľný do výrazových prostriedkov publicistu.

Zvuk sláčikovej časti orchestra je v porovnaní s bežnými špičkovými orchestrami (napríklad s Viedenskými filharmonikmi, ktorých zvuk mám dobre v uchu) oveľa šťavnatejší, sýtejší a najmä výrazne farebnejší.

Na začiatku druhej scény druhého dejstva, kedy sa schyľuje k zavraždeniu bordelmamy, zneli sláčikové nástroje tak silno a intezívne a v takých farebných odtieňoch, ako som asi nikdy nemal možnosť počuť. A to poznám ako znejú špičkové orchestre od Salzburgu až po Bayreuth. Nič z toho sa nevyrovnako zvuku, ktorý zaznieval v sále Festspielhausu (samozrejme prípúšťam, že v inej sále a za iných akustických podmienok už nemusí byť výsledný efekt natoľko dokonalý ani v prípade Berlínskych filharmonikov).

Petrenko menil dynamické odtiene nielen medzi frázami, ale aj vo vnútri týchto fráz a vytváral vrámci dynamických oblúkov ešte minioblúky. Dýchal spolu so spevákmi a snažil sa im vytvoriť ideálne podmienky. Napriek pomerne mohutnému zvuku telesa, orchester nikdy sólistov neprekrýval.

Petrenko, ktorý je známy svojou nesmiernou pracovitosťou a snahou neustále vylepšovať už aj dokonalé, pracoval s predlohou prakticky neustále. Zatiaľ čo vo svete je zvykom, že študijný proces skončí odpremiérovaním diela, kedy sa hudobné naštudovanie považuje za hotové, v jeho prípade to neplatí. Každé svoje ďalšie predstavenie považuje za výzvu, ako nachádzať ešte nejaké ďalšie miesta, kde by sa dalo niečo vylepšiť.

To vo svojom dôsledku znamená, že s partitúrou pracuje a pohráva sa s ňou aj dávno po premiére a proces večného zdokonaľovania pre neho nikdy nekončí.

V tomto konkrétnom prípade mal takýto prístup aj vyslovene praktický význam, keďže po odohraných štyroch predstaveniach v Baden-Badene sa Piková dáma v tom istom obsadení presúva do Berlína, kde odznie (hoci iba v koncertnom prevedení) priamo v domovskej sále Berlínskej filharmónie. Predstavenie dňa 24. 04. 2022 bude vysielané do celého sveta v priamom prenose prostredníctvom Digitálnej koncertnej siene Berlínskych filharmonikov (u nás bude možné prenos zhliadnuť v Goetheho inštitúte v rámci spolupráce inštitútu s festivalom Konvergencie).

Taktiež sólisti boli viac ako vynikajúci.

Ako Herman sa predstavil arménsky tenorista Arsen Soghomonyan, ktorý ešte pred niekoľkými rokmi spieval barytónové roly. Spevákov hlas má síce tenorový rozsah avšak jeho farba je naozaj tmavá. Práve to však jeho prejav robilo nesmierne zaujímavým. Jeho výšky boli kovovo pevné a mali správny lesk. Hlas nikdy neforsíroval a pritom ponúkal naozaj objemný tón. Herecky stvárnil veľmi presvedčivo rolu gamblera, ktorý je natoľko posadnutý túžbou vyhrať, že si prestal uvedomovať realitu okolo seba.

Lízou bola vynikajúca Jelena Stichina (Elena Stikhina) ktorá napriek tomu, že má len 26 rokov, už stihla debutovať v Metropolitnej opere, v La scale či v Covent Garden. V roku 2016 získala cenu publika v Domingovej Operalii. Jej Líza bola spevácky dokonalá, spievala vrúcne, mäkko, výšky nikdy neboli príliš ostré a pritom boli žiarivé a pevné. Jej hlboké tóny boli dobre počuteľné a taktiež príjemne mäkké. Herecky taktiež vytvorila veľmi presvedčivú kreáciu svojej postavy.

Jelena Stichina ako Líza (vpravo) a Doris Soffel ako bordelmamá. Foto: Monika Rittershaus

Ako Polina sa predstavila ruská, presnejšie povedané baškirská mezzosopranistka Aigul Akhmetshina, ktorá v roku 2017 začínala ako najmladšia členka programu mladých umelcov v Royal opera House v Londýne (Jette Parker Young Artist Programme). Polina je kontraaltová rola, čo znamená, že mezzosoprán tejto speváčky sa musel vysporiadať aj s tónmi položenými o niečo nižšie, než je pre jej fach obvyklé. Zvládla to však na výbornú. Jej hlas dokonca veľmi pekne ladil s hlasom Jeleny Stichiny, čo sa nádherne prejavilo v ich vzájomnom duete.

Doris Soffel, ktorej bordelmamá bola ústrednou postavou opery, vystupovala svojho času pod dirigentskou taktovkou Georga Soltiho či Herberta von Karajana, čo môže dnes povedať už len ozaj málokto z aktívne činných umelcov. S Berlínskou filharmóniou debutovala ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. V repertoári má viac ako 100 úloh. Je neuveriteľné, že vo svojich 73 rokoch ešte stále spieva. Bola jednoznačne miláčikom publika, aj keď jej spevácky výkon už bol poznačený vekom. Napriek tomu, herecky jej kreácia starej panej patrila medzi veľmi vydarené.

Zbor má v opere veľmi významný zástoj, scény za jeho účasti patria medzi najzaujímavejšie. Predovšetkým to platí najmä pre záverečný obraz, v ktorom dráma postupne graduje k svojmu tragickému vyústeniu. Celá scéna doslova stojí a padá na strhujúcom výkone mužskej časti Slovenského filharmonického zboru.

Herman v domnení, že konečne spoznal tajomstvo troch kariet, postupne vsádza všetky svoje peniaze. Zbor najskôr mohutným zvukom vo forte komentuje neustále navyšovanie jeho stávok. Keď Herman pochopí, že nakoniec vytiahol tú nesprávnu kartu a všetko prehral, siahne si na život. Zbor v tom momente zlomovo prechádza do úplného pianissima.

Prudký hudobný kontrast je fascinujúci. Zboristi v tej chvíli znejú na samej hranici počuteľnosti a keby som nebol na predstavení, ani by som neveril, že až také pianissimo je vôbec možné zaspievať. V sále je hrobové ticho a divákom naskakuje husia koža. Dráma vyvrcholila.

Slovenský filharmonický zbor a sólisti v poslednom obraze. Foto: Monika Rittershaus

Slovenský filharmonický zbor podal špičkový výkon, znel kompaktne, sýto, farebne a bol presný. Pre SFZ je prestížnou záležitosťou účinkovať v takto unikátnej zostave na prominentom festivale spolu s jedným z najšpičkovejších orchestrov sveta a pod vedením dirigenta takejto váhy. A ako bonus mať následne možnosť svoje teleso odprezentovať prostredníctvom vysielania Digitálnej siene Berlínskej filharmónie. (Predstavenie v Baden-Badene bolo taktiež zanamenávané kamerami nemeckej televízie).

SFZ túto príležitosť využil úplne na maximum a so svojim speváckym výkonom exceloval. Zodpovedal tomu aj potlesk divákov v sále, aj keď treba povedať, že ten najväčší potlesk patril práve Kirillovi Petrenkovi. Miestne publikum je poučené a vie, koho ako oceniť.

Mojou jedinou výhradou k scénam so zborom bolo, že pri úplne prvom výstupe “bábušiek”, v ktorom účinkovala iba menej početná časť zboristiek, som mal dojem, že by sýtosti zvuku prospelo, keby ich v tej chvíli na javisku stálo o niečo viac. Ale to je len taká drobnosť.

Kasíno Baden-Baden

Ústredným motívom opery je hráčska vášeň. Je symbolické, že táto opera bola teraz premiérovaná práve v Baden-Badene, kde sa nachádza jedno z najluxusnejších a asi aj najviac opulentných kasín na svete inšpirované architektúrou paláca vo Versailles. Veľké peniaze v ňom svojho času prehral aj Dostojevskij, ktorý sa tak sa zadĺžil, že nemohol z mesta odísť. Keď sa mu konečne podarilo sa z dlhov dostať a Baden-Baden opustiť, okamžite napísal Bratov Kramazovovcov, kde sa zaoberal analyzovaním hriechu (hoci z inej perspektívy). Napísal aj hru z gamblerského prostredia Hráč, ktorá bola zhudobnená Sergejom Prokofievom v rovnomennej opere.

Máloktorá opera sa tak vlastne hodí do Baden-Badenu viac, ako Piková dáma.

Kasíno Baden-Baden

Slávne kasíno v mestečku funguje dodnes a môže si v ňom zahrať úplne ktokoľvek, vstupné je len 5 eur. Pre tých, ktorí by chceli skúsiť šťastie, tak ako Herman, iba pripomínam, že víťazná kombinácia kariet, ktorú mu nechcela grófka/bordelmamá prezradiť, je trojka, sedmička a eso. Treba na ne údajne vsadiť presne v tomto poradí.

Peter Bleha

 

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix 

Titulná fotografia: Festspielahaus v Baden Badene