Viera v spravodlovosť na Slovensku

Z publikácie Teória práva od G. Vincencovej z roku 2013, ktorú spolufinancovala i EÚ, citujem k téme spravodlivosť (je to I na internete):

„/ Právo a spravodlivosť
Právo býva vo všeobecnosti symbolom spravodlivosti. Bohyňou spravodlivosti v starovekom Ríme
bola Justitia (Justícia). Zobrazovaná je so zaviazanými očami, čo symbolizuje rovnaký prístup k ľuďom v rovnakých situáciách. Nevidí, kto pred ňou stojí. Nie je ovplyvňovaná sympatiou či antipatiou
ku konkrétnej osobe. V ľavej ruke drží váhy – spravodlivo váži dobro a zlo, vinu či nevinu. Meč v jej
pravej ruke symbolizuje trestanie, ale súčasne aj ochranu jednotlivcov a spoločnosti pred tými, ktorí
porušili ich práva.
Pojem spravodlivosť nie je možné presne a jednoznačne definovať. Je podmienená potrebami danej
spoločnosti, ktoré určujú správnu mieru ich uspokojovania. Preto je možné pojem spravodlivosť vymedziť len v najvšeobecnejšej rovine.
Žiadna spoločnosť ešte nevytvorila také penzum bohatstva, toľko nevyčerpateľných hodnôt (dobra),
aby mohla v plnej miere uspokojiť potreby každého jednotlivca. Pri ich rozdeľovaní nie je možné a ani
by nebolo správne chcieť uspokojiť všetkých len preto, že každý z členov spoločnosti po týchto hodnotách túži a je spôsobilý ich užívať. Hodnoty (dobro) je spravodlivé rozdeliť práve podľa zásluhy každého člena spoločnosti primerane kvalite a kvantite hodnôt (dobra), ktoré každý jednotlivec odovzdáva
spoločnosti (Prusák, 1997). Preto je na mieste podmieniť to, čo človek od spoločnosti získa, tým, čo
jej sám poskytne. Spravodlivosť je v spoločenskom vedomí ideálom spravodlivého, vyváženého a zdôvodneného rozdelenia spoločenských hodnôt a bremien, práv a povinností, dobra a zla. (Ottová, 2006)
„Štáty bez spravodlivosti nie sú nič iné než rozsiahle bandy.“
Lucius Annaeus Seneca
„Spravodlivosť nedokáže na svete spôsobiť toľko dobra, koľko zla spôsobuje zdanie
spravodlivosti.“
Rochefouclad“

(Koniec citátu).

Keď sa minulý týždeň na prednáške v Hoteli Devín pýtal jeden z hostí v diskusii  prednášajúceho (S. Kolev), čo rozhodlo, že po zjednotení Nemecka to tam v rámci modelu sociálnej trhovej ekonomiky fungovalo (na rozdiel od krajín ako povedzme Bulharsko či Slovensko), tak pán, pôvodom z Bulharska, žijúci dlhodobo v Nemecku, povedal (parafráza), že rozdiel je asi v tom, že spoločnosť, ľudia tej danej krajiny jednoducho uverili v to, že spravodlivosť tam u nich môže fungovať.

Jednoducho povedané, rozdiel je v tom, akú „pamäťovú stopu“ má daná krajina v rámci fungovania spraovdlivosti (dobra, práva…). V Bulharsku, ku ktorému sa trochu vyjadril (lebo situáciu na Slovensku tak podľa jeho slov nepozná), tá „história pôsobenia spravodlivosti“, „šnúra pozitívneho vývoja“ (zdroj národnej hrdosti), bola relatívne krátka.

V Nemecku prišli zo západu kvalifikovaní sudcovia, právnici a pôsobil tu zrazu jednotný právny systém, o ktorý sa mohli ľudia oprieť.

Podobne, faktor, ktorý rozhodol o úspechu Anglicka v porovnaní s inými krajinami na konci „stredoveku“ za vlády populárnej kráľovny Alžbety bola práve vymožiteľnosť spravodlivosti, rozhodovania v relatívne krátkej dobe. To umožnilo vznik skúsenosti medzi bežnými ľuďmi, že zmena je možná.

Na Slovensku je „duch spravodlivosti“ veľká záhada. Ako pôsobí… Môžem si teraz spoemnúť skôr na legendu o zbojníkovi Jánošíkovi. Ten sa postaral v nespravodlivej spoločnosti, v porobe ľudu v stave nevoľníctva o určitú nápravu.

A vlastne ten stav nevoľníctva, to je asi to, čo i dnes nás „mentálne“, v podvedomí, sprevádza (hypotéza).

Teda v niektorých svojich textoch som sa vracal k bodu, keď skončila prvá svetová vojna a ľud veril v zmenu systému, veril v spravodlivejšiu spoločnosť. Veril v nový systém.

Bol to u nás skok. Demokratické princípy. Dvadsaťročný vývoj hodný pozornosti, skúmania.

Zároveň, v rámci vývoja, ľudia uverili v moc vedy a  techniky (na úkor viery v „ducha“, v „dušu“, svedomie) a v rámci pôsobenia moderny to prerástlo v totalitné spoločnosti (fašizmus, komunizmus, národný socializmus (nacizmus v Nemecku). Strata viery v ľudskosť, v dušu, viera v pokrok, progres, či vedu a techniku, priviedla ľudstvo k priepasti, v hlbinu hrôz… Oslobodenie po druhej svetovej vojne je tiež hodnúé pozornosti a skúmania. Do akej miery to prinieslo ľuďom pozitívnu skúsenosť s osobnou slobodou? Je možné, že určitý hmotný blahobyt, rovnosť maloroľníkov dlhodobo pôsobiacich v nerovných podmienkach trhu i pôsobenia prírody,  to „znárodnenie“, spájanie sa do roľníckych družstiev, prinieslo i viac slobody, vzdelania, možnosti. Povedzme si rovno, že ten kapitalizmus a bieda, nedostatok investícií na Slovensku, priniesol veľa utrpenia i nespravodlivosti. A teda vieme, ako pôsobila „spravodlivosť“ po vojne na Slovensku. Totalita ZSSR tu spôsobila prenasledovanie, náboženskú neslobodu, kňazi utekali za hranice, boli väznení, pracovali v uránových baniach na hranici života a smrti. Štátna bezpečnosť, zneužitie moci, teror, to všetko nebolo vidieť, ale pôsobilo. A mám dojem, že pôsobilo to stále v určitej miere, kde bolo „treba“ (kde o niečo išlo (o moc a peniaze (o kapitál)) i v rámci „transformácie spoločnsoti“.

Teda je jasné, že pri malej viere občanov, ktorí mali krásne napísanú ústavu a ktorým v reálnom živote vybuchovali autá na ulici, či ktorým niekto rozdelil republiku bez toho, aby sa ich na to spýtal, teda pri malej viere v spravodlivosť, sa „právo ohýbalo naďalej“. Zákony akoby neboli pre bežných ľudí. Mýtus, že to trvá dlho a preto súdiť  (či bojovať za právo, spravodlivosť, majetok, prácu, rodinu…) nemá cenu sa stal akousi skutočnou „kultúrnou“ normou. Bo kultúra nepôsobí len v SND, či v SNG…že si dáme oblek a posadáme si slušne medzi „snobov“, ktorí kontrolujú, či k ich „protekčným“ lístkom si nesadla nejaká „nižšia“ vrstva, ktorá ich pocit „kultúrnosti“ spochybní, ktorá im pokazí skutočný zážitok s pobytu na krásnom mieste plnom mramoru a chladných sôch a umelých fontánok…

Teda, žiaľ, roky sa tu „nedarilo“ v spravodlivom boji za charakter demokratického štátu nikoho usvedčiť z korupcie, z podvodu, zo zneužitia právomoci verejného činitelia. A pritom, kto pôsobí v štátnom sektore, ten asi vie, ako to chodí. Sú mocní a mocnejší, tí, ktorí si to užívajú. Sú veci a veci, neskutočné veci,…ako sa hovorí…

Teda podľa mňa všetko začalo tým, že „malovernému“ národu, občanom, niekto ukradol štát. Rozdelil ho na dve nerovné polovičky. Oslabil i národnú hrdosť i identitu, povedomie. Potom im zobrali všetko, čo prišlo pod ruku. Všetko zdôvodnili mocní. Vyšlo to v médiách a ľud NIČ. Ohol chrbát, pokrčil ramenami. Možno uveril, možno mu to bolo jedno, nerozlišoval, nemal vzdelanie… Aby som to skrátil, zobrali ľuďom právo na referendum. Vysvetlili im, že v demokracii je právo o tom, že zastupca skutočnej moci, ktorá je od občana, nemôže sa zbaviť práva byť týmto zástupcom, a ak ich je dostatočne veľa, ak sa vzájomne nezruší ich dohoda, vôľa vládnuť, ak si nechajú moc, ak ju prípadne i zneužijú na úkor občanov, nič sa nedeje, majú na to – údajne podľa Ústavy – právo. LEBO VšETKO JE I O TOM, AKO SA POSTAVí OTÁZKA. Ak je dostatočne „úzka“, tak nemusí ten, kto interpretuje právo, ten, kto skúma „ducha zákona“, teda možnosť dosiahnúť spravodlivosť, jej pôsobenie, TEN NEMUSí VIDIET I OSTATNé PRÁVA , PRÁVA OSTATNýCH ZÚĆASTNENýCH V TEJTO HRE…

A potom, ako vieme, na to si možno spomíname, niekto, kto už nemal ani legitimitu, dostatočnú dôveru verejnosti (ale stále mal väčšinu v parlamente) rozhodol o tom, čo potrebuje ľuď. Mal dojem, že skutočnosť, že niekto je v rámci medzinárodného práva s nami „priateľ“ znamená i to, že mu musíme vo všetkom vyhovieť. Morálna norma je teda asi tá, že ako „priateľ“ skočí do priepasti, tak my, keďže sme priatelia, ho máme chrániť, a skočíme tam s ním…A tak právi jedného priateľa zvíťazilo nad právom ostatných priateľov (členov NATO) a podpísali sme s ním takú „obrannú“ zmluvu, že vlastne to NATO už je otázne. Ak nebude súhlasiť NATO, najsilnejší priateľ v NATO má dosť „pák“ na to, aby si presadil s nami, s priateľom, to, čo potrebuje. ČO je jeho záujem. Potom to pokračovalo tým, že sme sa postavili za záujmy „priateľa“ v medzinárodnom konflikte na našej východnej hranici. NAša vládna a zákonodárna moc sa zas nikoho nepýtala na to, čo si myslí, neskúmala ústavu, čo hovorí o smerovaní štátu, o povinnosti riešiť spory a vývoj mierovo, a začala strániť jednej strane (nekriticky kopírovať záujem „priateľa“). Potom sme boli svedkami toho, že táto istá skupina občanov, ktorých iná skupina občanov poverila ich zastupovaním v presadzovaní spravodlivosti, dobra, bezpečnosti, blahobytu…len tak sa zbavila zbraní, ktoré reálne zabezpečovali bezpečnosť, ochranu našich hraníc, ochranu suverenity…(to ako keby sme neikomu požičali našu štátnu vlajku a dali im i našu hymnu..znaky zvrchovanosti, suverenity…). Darmo sú pochybnosti o zákonnosti tohto procesu, nič sa nedeje. Teraz tu ide tá istá skupina občanov, parlament, rozhodnúť o tom, či zavrú iného občana len tak ôdo basy“, lebo by sa im to hodilo (či sa to hodí povedzme tretine iných občanov – prípaden v ukotvení v ich viere v možnosť spravodlivosti, v pôsobenia časového úseku, to ich možno netrápi, či nezaujíma…). A teda uvidíme, ako sa zachová súdna moc, ako sa podarí uskutočniť právo občana na zákonný súd, ako zapôsobí ochrana prokuratúry v rámci skúmania činov inštitúcií..a ako sa zachovajú občania, či v ich „malej dušičke“ „demokrata“, niečo sa osvieti, zasvieti, prebudí…ha ha…ha.

Teda vrátim sa k úvodu, ak niekto ide inde – v cudzích štátoch – dodávať revolúciu, právo, súdy..tak vieme z praxe, že to nefunguje. Presne pre ten faktor, že neverí ľud v tú kultúru…cudziu. Preto je nie jeden jediný dobrý demokratický systém. Je tu nejaký vývoj, duch národa…inde je „Anglicko“ inde je Sýria, inde Rusko a inde Slovensko..Kde je Slovensko? A ak porovnáme vôľu ľudu i iných postsocialistických štátov (napr. v krajinách bývalého ZSSR) s nami, je skutočne tak veľký rozdiel v tom, čo by sme „namerali“? Nepôsobí náhodou stále ten istý stav, aký tu bol povedzme pred rokom 1914? Alebo približne ten istý, keďže skúsenosť s pôsobením spravodlivosti za celé desaťročia bola pomerne „nízka“???

A ako sa darilo našim vládam a našim školám, školstvu, za posledných tridsaťrokov v tom, aby sa aspoň u detí niečo pozitívne „podarilo zasiať“? Boli teda motívom konania skôr i pre nich peniaze a nie záujem spoločnosti? Je tu hlavné hodnota v spoločnsoti: peniaze? Nie je náhodou stále Slovensko nedostatočne pokryté kapitálom, investíciami, dostatočným bezpečným a právnym prostredím, aby s tie „zdroje“ sem podarilo prilákať a udržať? Nie je toto dôvod neustálych konfliktov, nedôvery, „blbej nálady“ (boj o nedostatočné zdroje)? Samozrejme mentalitu „sluhu“ netreba podceňovať. schopnosť ohnúť chrbát a vypýtať si palicou na dereši i z druhej strany…úslužne, s úsmevom…aký príklad pre deti…