Zopár vysvetliviek k problematike termobarických zbraní
Väčšina novinových informácií o tomto type zbraní obsahuje približný princíp ich fungovania. Avšak ten na jeho úplné pochopenie nestačí. To stavia čitateľa aj pred otázku, či sú ich devastujúce účinky spôsobené tlakovou vlnou alebo vytvorením podtlaku (implóziou). Deficit týchto informácií je pritom nahradzovaný tak trochu mätúcimi rebríčkami o účinnosti zbraní, ktoré sa niekedy redukujú na dosť pochybné tvrdenie, že ide o najničivejšie konvenčné zbrane. Často sú však správy o termobarických zbraniach zaťažené aj rôznymi nepresnými alebo až nepravdivými tvrdeniami.
Na to, aby sme chápali ich princíp, je dobré si pripomenúť princíp tradičných zbraní. Je jednoduchý. Je to veľmi rýchla premena tuhej látky na látku (resp. látky) plynné, ktorá je sprevádzaná prudkým nárastom teploty. Spôsobuje obrovský nárast objemu, ktorý je príčinou vzniku tlakovej vlny. To je presne to, o čo vojaci tak stoja a je už na nich, ako s ňou naložia v rôznych typoch zbraní. Môžu ju využiť napríklad na jednosmerné zrýchlenie pohybu náboja, delostreleckého granátu alebo na rozptyl kovových črepín granátov. Možností je mnoho.
Veľmi rýchlu premenu tuhých látok na látky plynné sa dá v podmienkach vojenského konfliktu realizovať iba chemickou reakciou. Látky, ktoré sa na to využívajú, sa označujú ako výbušniny. Ich dôležitou vlastnosťou je to, že k svojej premene na plyny nepotrebujú kyslík. V bombách, nábojniciach a delostreleckých nábojoch ho totiž nie je na explozívnu reakciu dosť.
Termobarické zbrane
Ako bolo už v súvislosti s konfliktom na Ukrajine viackrát povedané, termobarické zbrane obsahujú jednak tradičnú explozívnu náplň, a zároveň aj kontajner s iným výbušným obsahom. Funkciou prvej nálože je rozptýliť na určitú optimálnu vzdialenosť obsah druhej výbušniny. Asi najväčšie nedorozumenia sa týkajú práve druhej nálože. Môžeme to ilustrovať na texte, ktorý uvádza, že tá „vytvorí vybuchujúci aerosólový oblak, ktorý spôsobuje veľkú tlakovú vlnu. Tým, že spáli všetok kyslík vo svojom okolí, vytvorí veľkú odozvu vlny a preto nastane prudký pokles tlaku“ (skrátené).x Tieto informácie je potrebné korigovať. Obsah sekundárnej nálože totiž môže byť rôzny. Tvoria ho napríklad tieto látky: etylénoxid, propylénoxid, dusičnan amónny, pentrit (pentaerythrittetranitrát) alebo práškový hliník, prípadne iný kov v tejto podobe.
Uveďme o nich zopár informácií. Etylénoxid je jedovatá horľavá látka s teplotou varu približne 11 °C. V spomenutej munícii je vo forme kvapaliny, ktorá sa po explózii primárnej nálože okamžite vyparí. Propylénoxid je taktiež jedovaná horľavá látka s vyššou teplotou varu (34 °C), dusičnan amónny je biela kryštalická látka využívaná najmä ako syntetické poľnohospodárske hnojivo. Neslávnu popularitu si získala v roku 2020, keď v libanonskom Bejrúte vybuchlo takmer 3 000 ton tejto látky. Pentrit je veľmi citlivá biela kryštalická výbušnina. Hliník, prípadne iný kov sú vo forme jemného prášku. Uvedená nezáživná charakteristika týchto látok má za cieľ poukázať na ich veľkú rôznorodosť. Z nej vyplýva, že z nich vytvorený oblak nemožno charakterizovať nejakým jednotným názvom. V prípade prvých dvoch látok ide o pary vznikajúce veľmi rýchlym odparovaním kvapôčok aerosólu. V prípade ďalších látok je to obyčajný prachový oblak malých častíc. V prípade použitia viacerých látok ide o oblak prachových častíc v parách prchavých organických látok. Vo všetkých prípadoch je to však vysoko explozívny oblak. Zvláštnu pozornosť si zaslúžia prvé dve jedovaté látky. Dôvod je ten, že aj v prípade zlyhania explózie primárnej nálože sú tieto pri dopade projektilu uvoľnené do bezprostredného okolia vo forme pár. Takže z takejto zlyhanej termobarickej zbrane sa tak nechtiac stáva zbraň chemická.
Odlišnosti
Hlavnou vlastnosťou „tradičných“ explózií je to, že silná tlaková vlna sa šíri do okolia z veľmi úzko vymedzeného priestoru (napríklad bomby alebo delostreleckého granátu). So zväčšujúcou sa vzdialenosťou v otvorenom priestore však veľmi rýchlo zaniká s exponenciálnym poklesom tlaku. Inými slovami, stáva sa neškodnou v relatívne malej vzdialenosti od centra výbuchu. Zároveň, vysoká teplota, ktorá je spôsobená explozívnou chemickou reakciou, je tiež lokalizovaná v relatívne malom priestore a taktiež rýchlo klesá so zväčšujúcou sa vzdialenosťou.
Oboje dokumentujú mnohé stopy po výbuchoch v ukrajinských mestách. Na rozdiel od toho, je výbuch termobarických zbraní lokalizovaný na celý priestor výbušného oblaku. Ten je mnohonásobne väčší a v podstate sa kryje s dosahom tlakovej vlny primárnej explozívnej nálože. Tu však záleží na tom, kde termobarická nálož exploduje. Vo voľnom priestore zasahuje tlaková vlna veľké pozemné plochy. Explózia výbušného oblaku vytvára tlakovú vlnu, ktorá však zďaleka nedosahuje hodnoty, ktoré sú v malom priestore explodujúcich granátov tradičných zbraní. Pretože však prebieha v omnoho väčšom objeme, ničí veľkú postihnutú oblasť. Tlaková vlna predstavuje lokálne časovo obmedzené zvýšenie hustoty vzduchu pohybujúce sa smerom od výbuchu. Je zákonite spojená so znížením hustoty vzduchu za jej predným okrajom. To platí bez ohľadu na to, či ide o tradičný alebo termobarický výbuch. Rozdiel je však v tom, že kým v prvom prípade je priestor so zníženým tlakom veľmi malý a tak je vyrovnanie tlaku po výbuchu takmer okamžité, v druhom prípade je to opačne. V oboch prípadoch ide o veľmi krátke časy v rozsahu zlomkov sekundy. Práve tento malý rozdiel sa podpisuje na rozdieloch v devastačných účinkoch oboch výbuchov a vyslúžil si v druhom prípade označenie ich zdrojových zbraní ako „vákuové“. Samozrejme, žiadne vákuum nevytvárajú.
Šírenie tlakovej vlny termobarických zbraní vo vnútorných priestoroch je prirodzene úplne iné ako vo voľnom priestore. Je ovplyvňované ich objemom, tvarom, pevnosťou stien a mnohými inými charakteristikami. Takže jej šírenie sa výrazne odlišuje napríklad v priestoroch jaskýň, vojenských bunkrov alebo civilných obytných budov. Tlaková vlna primárnej nálože týchto zbraní nie je síce veľká, avšak postačuje na to, aby pretlačila výbušné látky druhej nálože aj cez malé otvory v stenách budov, takže ich devastačný účinok je veľký. Takéto explózie v jaskyniach a bunkroch s masívnymi stenami spôsobujú rôzne odrazy tlakovej vlny, ktoré sú obyčajne tiež smrteľné.
Termobarické výbuchy majú aj svoju mierovú civilnú alternatívu. Sú to napríklad nechcené výbuchy suchého uhoľného prachu, prachových častíc v sýpkach obilnín a skladoch sypkých jemnozrnných potravín. Ich odpálenie je spravidla spôsobené elektrickými skratmi alebo elektrostatickými výbojmi vznikajúcimi pri ich transporte.
Aký je dôvod zaradenia súboru písmen „termo“ v označeniach týchto zbraní? Súvisí s vysokými teplotami celého priestoru zasiahnutého výbuchom.
Ako je to s tým kyslíkom
Veľmi populárne tvrdenie „o spálení všetkého kyslíka“ je trochu mätúce, i keď je jasné, čo tým chcel jeho autor povedať. (Väčšinou sa totiž horením označuje určitý typ oxidačnej reakcie, pri ktorej sa uvoľňuje značná časť tepla. Horia teda uhlie, koks, zemný plyn alebo smrekové drevo a nie kyslík.) Pri termobarických výbuchoch síce môže, ale aj nemusí dôjsť k spotrebe kyslíka z okolitého vzduchu. Väčšinou to tak je. Práve takmer všetky už vyššie spomenuté výbušniny tradičných zbraní kyslík k výbuchu vôbec nepotrebujú. Spomenuté organické látky a kovové prášky však áno.
Tvrdenie o „najničivejšej konvenčnej zbrani“
Ničivosť alebo účinnosť zbraní sú všeobecné pojmy, ktoré môžu mať konkrétny a „merateľný“ obsah iba v rámci určitej konkrétnej kategórie. Takže môžeme navzájom porovnávať napríklad rôzne protitankové strely. Tie však porovnávať napríklad s bombami určenými na ničenie betónových bunkrov alebo termobarickými protipechotnými zbraňami jednoducho nemožno. To, čo však urobiť možno, je vzájomné porovnávanie ničivých účinkov jednotlivých výbušných látok. Vieme dobre porovnať napríklad čierny pušný prach s nitroglycerínom, semtexom, nitrocelulózou alebo trinitrotoluénom. Aj keď takéto porovnávania sa robia na základe nejakých štandardných explozívnych skúšok, pri čistých výbušných látkach možno toto porovnanie urobiť bez toho, aby sme sa pohli zo svojej stoličky. Totiž ničivé účinky týchto látok sú v úzkom vzťahu k energii, ktorá sa uvoľňuje pri chemických reakciách prebiehajúcich pri explózii. A tie sú ľahko dostupné v rôznych chemických databázach. Z nich by sme sa dozvedeli, že explozívne náplne termobarických zbraní nie sú v ničom zvlášť výnimočné.
Pravdepodobne ich neslávna popularita ako najničivejších konvenčných zbraní súvisí s tým, že ich explózie sú viditeľné na veľké vzdialenosti. Súvisí to jednak s tým, že oblasť výbuchu je omnoho väčšia, výbuch trvá o niečo dlhšie a vizuálny efekt je omnoho väčší. Je to dané tým, že pri výbuchu dochádza ku skutočnému horeniu (oxidácii) ich hlavných zložiek. To má za následok veľký svetelný efekt (plamene a dym). Dlhšie trvanie explózie zasa spôsobuje to, že v prvých fázach explózie sa v epicentre výbuchu kyslík vyčerpá a oxidačné reakcie môžu pokračovať až následne. Výbuch termobarickej munície je teda veľmi „efektný“ a podobá sa výbuchom pyrotechniky používanej vo filmových scénach. Podstatný rozdiel je v ich devastačných účinkoch. Kým tie prvé ich majú veľký, u tých druhých je snaha o ich maximálne potlačenie. Tu stojí za zmienku, že explózie dnešných výbušnín sú v podstate neviditeľné a pre filmový priemysel neatraktívne. Totiž tlaková vlna, ktorá je ich hlavným „pracovným nástrojom“, je voľným okom neidentifikovateľná. Vidíme ju jedine vďaka jej devastačným účinkom, teda napríklad zvírenému prachu, zeme a letiacim kusom stavebných materiálov a bojovej techniky.
Veľký vizuálny efekt termobarických výbuchov však znamená, že možno ich potvrdiť fotodokumentáciou alebo videodokumentáciou. Problémom je, že ich použitie je v bojových podmienkach dosť zriedkavé a nepredvídateľné. Je to však možné urobiť dodatočne na základe charakteru ich devastačných účinkov a identifikácie splodín výbuchu a ich rozptyle. To je však možné iba v prípade, ak miesta ich výbuchu sú v rukách tej bojujúcej strany, ktorá má na tom záujem. Takže to, či použili naši „drahí bratia“ termobarické zbrane pri „oslobodzovaní“ podzemných chodieb pod železiarňami v Mariupole, sa s najväčšou pravdepodobnosťou dozvieme iba ak sa toto mesto dostane späť do rúk Ukrajincom. Prajme si, aby tieto zbrane použité neboli a aby Ukrajinci poslali tú odpornú hordu na čele so svojim Džingischánom do horúcich pekiel (už bez ohľadu na to, čím tam vlastne kúria).
Nakoniec spomeňme ešte, že termobarické explózie majú aj rozumné využitie napríklad pri odmínovaní veľkých zamínovaných plôch, kde veľký plošný výbuch je veľkou výhodou v porovnaní s inými metódami odmínovania.
Odkaz:
