Denník N

Čierni pasažieri vo vlakoch

Vlak bol obľúbený dopravný prostriedok ľudí, čo sa chceli dostať za Železnú oponu. Je veľký, je tam veľa možností úkrytu a nedal sa kontrolovať príliš dôkladne, aby nemeškal. Ale pohraničníci vedeli, kam sa dívať. A tak boli v skutočnosti vlaky jedna z najmenej úspešných možností ako sa ilegálne dostať z Československa.

Pokračujeme v ilustrovaní útekov cez Železnú oponu rôznymi spôsobmi. Teraz sú na rade vlaky a čierni pasažieri v nich. Vybral som niekoľko zaujímavých prípadov, ku ktorým som sa snažil zistiť aj ďalšie informácie, prípadne nájsť ich aktérov. Žiaľ, nepodarilo sa. Ale sú natoľko zaujímavé, že vám ich chcem predstaviť aj s tým málom, čo je o nich k dispozícii v knihách. Dnes to budú spravidla tie úspešné. Bolo ich ale poskromne. Odhalených čiernych pasažierov vo vlakoch bolo oveľa viac než tých, ktorým sa útek podaril.

Prípad prvý: Mladík, čo utiekol za rodičmi

Manželia Rösnerovci emigrovali z Československa v auguste 1968. Nechali tu svoje deti: dcéru Jarmilu a syna Richarda. Ako mnohí iní v tej dobe asi počítali s tým, že komunisti za nimi ich deti pustia. Možnosti vycestovania boli v tom období najpriaznivejšie, odkedy komunisti prevzali moc. Plynul už ale tretí rok a československé úrady bránili deťom vysťahovať sa za rodičmi. Začiatkom roka 1971 sa Jarmila pokúsila o útek spolu so svojím snúbencom. V južných Čechách ich ale chytili a dostala sedem mesiacov za pokus o opustenie republiky a ďalšie štyri za hanobenie vojsk spriatelenej armády. Podrobnosti nie sú známe, ale pravdepodobne išlo o nejaký slovný či iný prejav na adresu sovietskych okupantov. Jej snúbenec dostal 7 rokov. Nevieme za čo presne.

Pol roka po neúspešnom pokuse Jarmily sa jej brat Richard rozhodol, že utečie za rodičmi. Mal len 17 rokov. Niet sa mu čo diviť. Rodičia za Železnou oponu a sestra vo väzení. Tak sa jeden deň schoval za koľajiskom železničnej stanice Mariánske Lázně a 6. októbra 1971 o tretej nadránom sa dočkal príchodu medzinárodného rýchlika z Prahy do Norimbergu. Prebehol prikrčený cez koľaje a vsunul sa pod podvozok vagóna. Buď si našiel veľmi praktické miesto, kde ho nebolo vidieť, alebo mal proste šťastie na lajdácku kontrolu podvozku pohraničníkmi. Vlak sa totiž vydal do Chebu a tam pol hodiny stál na stanici, kým ho celý neskontrolovali. Pre Richarda to asi bola tá najdlhšia polhodina v živote. A potom sa súprava pohla smerom do nemeckého Schirndingu.

Západný expres„Západný expres“ na trati Praha-Norimberg (zdroj: kirow)

Tam, na prvej západonemeckej stanici vlak zastavil. Richard precestoval na podvozku rýchlika asi 40 kilometrov. Nevedel presne, kde je, ale asi začul nemčinu a spod vlaku vyliezol. Bol neskutočne špinavý. Miestni železničiari ho nechali umyť sa, uvarili mu kávu a dali pár mariek na teplé jedlo. Potom sa prihlásil bavorským policajtom, ktorí hneď zavolali jeho rodičom. Bývali v neďalekom meste Marktredwitz a po syna si hneď prišli.

Prípad druhý: Týždeň v nákladnom vagóne

Jan bol moravský kováč. V roku 1956 ho pohraničníci chytili niekde na južnej Morave na železničnej stanici. Ešte dosť ďaleko od hraníc, ale už v hraničnom pásme. Nemal priepustku a tak dostal za pokus o opustenie republiky dva roky. Po amnestii v roku 1957 ho pustili na slobodu a ponúkli mu prácu v jeho fachu, ale s jednou podmienkou. Musel podpísať spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou. Zatlačili na neho jeho stykmi s ľuďmi, ktorí boli odsúdení na dlhé roky väzenia za tzv. protištátnu činnosť. A tak sa Jan rozhodol utiecť.

Na útek si vybral nákladný vagón so zásielkou cukru vo vreciach, ktorý smeroval do Hamburgu. Podarilo sa mu dostať sa do vagóna ešte pred tým, než ho zaplombovali. Nikto nepredpokladal, že sa niekto pokúsi utiecť z Moravy cez celé východné Nemecko. Jan tipoval, že cesta potrvá dva dni. Bolo chladno. So sebou mal údajne len fľašu s vodou a kus chleba s maslom, ale bez soli, aby nemal zbytočne smäd. O dva dni však vlak stál ešte len hraniciach s východným Nemeckom a Janovi došla aj voda.  Mal hlad a bola mu zima.

Ilustračná snímkaIlustračná snímka dobového nákladného vagónu (zdroj: KŽC)

Na štvrtý deň sa vlak konečne pohol. Už sa chcel vzdať, ale keď z vagónu uvidel na stanici sovietskych vojakov a východonemeckých policajtov, zvalil sa medzi vrecia a omdlel. Keď sa znova prebral a pozrel von, zistil, že posunovači vyzerajú akosi inak a všade okolo svietili neóny. Bol v Hamburgu. V nákladnom vagóne vydržal 8 dní v zime, o hlade a smäde.

Prípad tretí: Cesta cez Železnú oponu opačným smerom

Poliak Stanislav Wrobel pochádzal z Ľvova. Počas vojny ho poslali na prácu do Ríše. Na konci vojny ho transportovali na nemecko-francúzske hranice kopať zákopy. Tam ho zastihlo oslobodenie Američanmi. Po vojne sa živil pašovaním medzi Francúzskom a Belgickom, ale chytili ho a skončil vo väzení. Vo väzení sa vyučil za mechanika a v Lille pracoval v jednej firme až do roku 1951. Tam však zamestnávateľovi z hnevu zdemoloval stroj a utiekol ku kamarátovi do Paríža. 5. mája 1951 sa mu podľa jeho neskoršej výpovede tak zacnelo po domovine, že sa rozhodol vrátiť sa do Poľska. Nemohol si vybaviť všetky formality a tak sa rozhodol skryť sa vo vlaku.

Z Paríža odcestoval normálne do Štrasburgu. Ďalší priebeh je známy len z jeho slov a nie je vôbec jasné, či sa mu dá veriť. To, čo dokázal, je natoľko neuveriteľné, že sú pochybnosti oprávnené. Keď totiž vystúpil v Štrasburgu z vlaku, ukryl sa zavesený na podvozku vlaku a tam vraj vydržal celú cestu až do Československa. 16 hodín na podvozku rýchlika.

Keď vlak zastavil v Chebe, železničiar kontrolujúci podvozok ho zbadal a zavolal príslušníka ZNB. Poliaka držali vo väzbe 4 mesiace. Do cely mu dali informátora, pretože sa Štátna bezpečnosť domnievala, že bol agent nejakej západnej spravodajskej služby. Potom ho vydali do Poľska a jeho ďalší osud je neznámy. V každom prípade sa dostal tam, kam chcel. Tento príbeh asi treba brať s veľkou rezervou.

Prípad štvrtý: Falošný železničiar

Vo februári 1975 sa na železničnej stanici v Břeclavi objavil občan NDR, ktorý sa vydával za východonemeckého železničiara. Mal preukaz a hovoril, že je redaktor berlínskeho železničiarskeho časopisu. Vystupoval sebaisto, robil dojem kontrolóra. Pohyboval sa v akejsi železničiarskej uniforme a československí železničiari si o ňom mysleli, že ide na nejakú služobnú cestu, ale nikto poriadne nevedel kam. Drzo sa pripojil k posádke nákladného vlaku, ktorý smeroval do Viedne. Ani pri kontrole pohraničníkmi pred hranicou ho neodhalili. Bol v lokomotíve, mal na sebe uniformu (pohraničníci neskôr dokonca hovorili, že bola rakúska) a nikto si ho vlastne nevšímal.

Ilustračná snímka PSIlustračná snímka (zdroj: Pohraničník bloguje)

Hanba nastala, až keď sa o dva dni neskôr objavil v rakúskej tlači humorný príbeh o úteku východonemeckého novinára Klausa Dietera Böhma (1942) na československej lokomotíve.


„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“

(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)

Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť.


Ilustračný prezentačný obrázok: iDnes

Zdroje:

Jožka Pejskar: Útěky železnou oponou (str. 45-46, 77-78)

Ivo Pejčoch: Přechody přes železnou oponu (str. 108-109)

Ivo Pejčoch: Odvaha na železné oponě (str. 134-135)

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie