Brazília. Ľudia v nej po celé generácie obrábali pôdu. Vlády ich však vyhnali a ich pôdu darovali či predali veľkým medzinárodným investorom. Tie v súčasnosti vlastnia stovky tisíc hektárov pôdy, ktorá kedysi patrila pôvodným obyvateľom. Aby pôdu obrábali čo najefektívnejšie, tieto skupiny investovali do moderných strojov, čím takmer úplne vylúčili ľudskú prácu. Okrem technológií často využívajú aj ekologicky škodlivé pesticídy a herbicídy. „Zisky podnikov, ktoré investovali, závratne stúpajú, brazílska ekonomika prudko rastie. Ale čo z toho, keď 40 miliónov Brazílčanov trpí podvýživou?,pýta sa dokumentarista Vincent Bruno vo filme Jem, teda som.

A  tu nejde len o Brazíliu.

Otázka „Kto nasýti svet?“ sa v rôznych podobách objavuje hneď v úvode filmu. Táto jednoduchá veta zahŕňa celosvetový problém, ktorý trvá odnepamäti. Pritom, potravín je dosť. Stačí sa pozrieť na správu Organizácie Spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo z októbra 2014, podľa ktorej produkcia pšenice v roku 2014 dosiahla rekordné číslo. Dôvodom klesaujúcich cien niektorých komodít sú práve hojné úrody a prebytočné, rezervy. Druhým okom ale zároveň nezabudnime pozrieť na chudobné krajiny subsaharskej Afriky, kde porcia výživného jedla každý deň je snom, ktorý sa nemusí nikdy splniť.

Ako to už býva, príčin je mnoho a odpovede a riešenia nie sú jednoznačné a jednoduché. Keď je dostatok pôdy, vody a ľudí schopných a ochotných pracovať, prečo nemajú čo do úst? Film sa tejto otázke venuje podrobne, preto sa pozrieme bližšie iba na jednu z odpovedí.

Starší pán sedí pred kamerou a v horúcom slnku povie: „Treba to urobiť tak, aby svetový obchod neničil alebo nenarúšal národné právo riadiť potravinovú politiku.“ V podstate jednoduchá veta skrýva celý koncept jedného z riešení, ako sa postaviť svetovej potravinovej kríze.

Potravinová bezpečnosť nie je potravinová suverenita

V roku 2007 sa v Mali konala konferencia, ktorej sa zúčastnilo asi 500 delegátov z viac ako 80 krajín sveta. Prijali Deklaráciu z Nyéléni, podľa ktorej sa potravinová suverenita definuje ako „… právo ľudí na zdravé a plnohodnotné potraviny, ktoré sú vyprodukované ekologickými a udržateľnými postupmi, rovnako ako právo definovať svoje vlastné potravinové a poľnohospodárske systémy. Takto sa v srdci potravinového systému nachádzajú všetci výrobcovia, distribútori a konzumenti potravín, a nie dopyt na trhu či korporácie.“

Prvýkrát pojem potravinovej suverenity použili členovia tzv. Via Campesina, čo je medzinárodné hnutie združujúce malých a stredných poľnohospodárskych výrobcov po celom svete.

V praxi potravinová suverenita znamená, že si ľudia môžu vybrať, u koho budú nakupovať svoje jedlo. Zároveň však musia mať producenti možnosť tieto potraviny vyrábať bez toho, že by boli v ohrození zo strany veľkých zahraničných korporácií. Vlády by mali v tomto smere podporovať rozvoj domácich výrobcov, či už prostredníctvom legislatívy, prenajímaním alebo predajom pôdy vlastným poľnohospodárom alebo ďalšími formami pomoci.

Od potravinovej suverenity je dôležité odlíšiť potravinovú bezpečnosť, ktorá si dáva za cieľ zabezpečiť prístup k takému množstvu výživných potravín, aby každý jedinec mohol viesť plnohodnotný, aktívny a zdravý život.

Premiéra v Ekvádore

Ekvádor ako jedna z prvých krajín na svete sa otázkou potravinovej suverenity začala zaoberať na legislatívnej úrovni. Už v roku 2008 zapracovala tento koncept do svojej ústavy, v ktorej sa hovorí o tom, že štát má právo aj povinnosť zabezpečiť sebestačnosť všetkých občanov v oblasti zdravých a kultúrne vhodných potravín. Zároveň musí vláda dbať o to, aby ekvádorská pôda bola správne využívaná, a tak sa zabránila koncentrovaniu pôdy v rukách jednotlivcov alebo veľkých spoločností. V posledných mesiacoch sa práve rokuje o novom pôdnom zákone, ktorý by mal brať do úvahy aj princípy potravinovej suverenity. Do jeho prípravy sa zapojili mnohé občiansko-spoločenské organizácie, medzi ktorými boli aj zástupcovia rybárov či odbory. Po vzore Ekvádoru sa postupne začali pridávať aj ďalšie krajiny ako napríklad Venezuela, Senegal či Nepál.

Je potravinová suverenita riešením?

Potravinová suverenita predstavuje jednu z najväčších výziev súčasnosti. Je výzvou tak pre moderné krajiny, ako aj pre tie, ktoré si nesú ťažké bremeno budovania demokratickej, slobodnej a ekonomicky rozvinutej krajiny. Voči tomuto konceptu existuje mnoho výhrad, viacerí ekonómovia či demokratickí aktivisti by povedali, že ide o bránenie slobodnému trhu a dusenie konkurencie. Voľnému trhu nikto nebráni, no nie všetky jeho pravidlá vychádzajúce najmä zo „západnej“ civilizácie sú správne, najmä ak skorumpované vlády niektorých menej rozvinutých krajín situáciu zneužívajú. To spôsobuje, že voľným trhom trpia tí najzraniteľnejší. Je teda nutné hľadať iné riešenie. Nikto z nás totiž nemôže ignorovať otázku napísanú na Damoklovom meči nad našimi hlavami: „Prečo ľudia hladujú, keď máme prostriedky na ich nasýtenie?“

Dokumentárny film Vincenta Bruna Jem, teda som, uvidíte v sekcii Férovejší svet na festivale Jeden svet v Bratislave od 26. 11. – 1. 12. 2015.

Michal Tomek