Denník N

Okolo Islandu na vlastnú päsť (1. časť)

Na každej zo svojich ciest si po večeroch píšem poznámky z toho, čo sa behom dňa udialo. Nikdy som nerozmýšľal aké budú mať využitie. Napadlo ma, že napíšem blog. A tak píšem.

Je to už viac ako dva roky, kedy som absolvoval svoj prvý dlhší výlet do zahraničia, kde nebol hlavným cieľom oddych pri mori. Pri putovaní na najsevernejšie miesto Európy ma cestovanie dostalo natoľko, že už počas neho som rozmýšľal, kde sa vyberiem najbližšie. Nasledujúce leto ma vietor odvial až na Kaukaz, do nádherného Gruzínska. Tento výlet bol oproti Škandinávii podstatne divokejší, keďže len minimum vecí sme mali naštudovaných a pripravených dopredu. A presne takýto spôsob cestovania sa mi zapáčil najviac. Opäť som počas celého roka premýšľal, akú krajinu by som navštívil v lete. Po pár dňoch strávených v Moskve, pri teplotách hlboko pod -20°C, som si sľúbil, že to musí byť hlavne lacná a podnebím teplá krajina. Celkovo ma zaujímajú najmä bývalé sovietske republiky a už dlhšie ma láka Stredná Ázia. Keďže Janči, môj verný parťák na cesty, má podobný vkus, začali sme už počas zimy sledovať ceny leteniek do tejto oblasti. Čo sa týka termínu, boli sme obmedzení našimi štátnicami. Dlho sme nevedeli ich presný termín a tak sme nákup leteniek nejako nesúrili. Letenky sa aj tak pohybovali stále na rovnakej úrovni.

Začiatkom jari sa začali po internete šíriť články ohľadom možností ako sa dostať za skvelú cenu na Island. Spočiatku som tomu vôbec nevenoval pozornosť, nakoľko to na rozdiel od množstva mojich známych, nebola moja vysnívaná destinácia. Avšak Janči mi o Islande stále rozprával, až som si nakoniec začal o tejto akcii zisťovať podrobnosti. Po prečítaní pár cestopisov som sa nakoniec nechal presvedčiť. V duchu som si povedal, že to vlastne aj spĺňa sľub, ktorý som si dal. Teplo si užijem v termálnych prameňoch a kvôli vysokým cenám si nič nedovolíme, čiže to nakoniec bude aj lacné. Z tohto dôvodu ma napríklad mesiac v Škandinávii vyšiel menej ako dva týždne v Gruzínku. Akciové letenky boli z ostrovov, a tým pádom by sme mohli pár dní stráviť v Londýne u Jančiho sestry. Aj to pomohlo k môjmu prehováraniu, keďže v tejto metropole som ešte nebol a láka ma všetko nepoznané. Ani neviem ako, v podstate bez rozmýšľania, sme asi do troch dní mali kúpené letenky Londýn Luton – Keflavik na druhú polovicu júna. Vtedy by mal byť už so školou pokoj.

Z článkov na internete som zistil, že pre nás ako chudobných študentov, pripadá na Islande jediná forma prepravy – stopovanie. Kvôli tejto skutočnosti sme sa rozhodli pred známymi tento výlet zatajiť. Boli sme si totiž istí, že veľa ľudí by sa k nám s radosťou pridalo, a tým pádom by bol tento spôsob premiestňovania sa oveľa náročnejší. Niektoré skutočnosti nám začali dochádzať až postupne, ako napríklad to, že angličtina nás oboch je na úrovni absolventov základnej školy. Aj to nie zrovna tých šikovnejších. Keď som si predstavil tie niekoľkohodinové presuny autom s domácimi, už vtedy mi začínalo byť veselo. Nádej mi dávali aspoň slová mojej lektorky po absolvovaní jazykového kurzu: „Rasťo, ty sa dohovoríš, aj keby si vedel len dve slovíčka“.

Pretože sme sa rozhodli naše diplomovky presunúť až na august, času na prípravy sme mali veľa. Ale ako sa už stáva pre nás zvykom, opäť sme sa nato vykašlali. Zistili sme si asi toľko, že Island je približne dvakrát tak veľký ako Slovensko, pričom na ňom nežije ani pol milióna ľudí. Aj z nich drvivá väčšina prebýva v hlavnom meste Reykjavík a jeho blízkom okolí. Teploty na prelome jari a leta by už mali byť celkom príjemné, aj keď počasie je tam celkovo nevyspytateľné. Pri listovaní v atlasoch som zistil, že okolo ostrova vedie len jedna okružná cesta na ktorej by bolo možné niečo stopnúť. Nakoľko k dispozícii máme len dvanásť dní a okruh je dlhý cez 1 300 kilometrov, možnosť obísť ostrov kvôli veľkému riziku ihneď zamietame. Rozhodujeme sa v pokoji si vychutnať juhozápadnú časť ostrova, kde by sa malo nachádzať aj najviac atraktívnych miest. Robiť si však nejaký časový harmonogram nie je kvôli spôsobu prepravy možné a budeme sa musieť prispôsobiť konkrétnym situáciám. Postupne dokupujeme letenky do Londýna a späť. Termín odletu sa pomaly približoval, ale nakoľko nás čakali ešte diplomové štátnice, nejako sme nemali čas nad tým premýšľať. Ako sme očakávali, záverečné skúšky boli len formalitou a už nám nič nebránilo vyraziť naproti nášmu dobrodružstvu.

[14.6.2014 – Bratislava, Brno, Londýn]

Balenie na výlet je trochu problematické, nakoľko sa zároveň musím odsťahovať aj z internátu, na ktorom som strávil päť rokov života. To by sám o sebe nebol až taký problém, keby som si tam aspoň mohol nechať nejaké veci. Prípadne tam ešte jednu noc prespať, keďže kľúče od nového bytu ešte nemám. Ale nakoniec sa mi tieto logistické problémy podarí nejako zvládnuť a už večer pred odletom odchádzam vlakom ku priateľke na Záhorie. Tento víkend žije dedinka motoristickým podujatím, ktoré sa tu koná, čiže na rozmýšľanie nad Islandom sa ani nenájde čas. Spať sa mi kvôli nadšeniu z výletu veľmi nedá, a tak som aj celkom rád keď konečne zazvoní budík. Všetko mám prichystané, len nahádžeme veci do auta a Silvia ma už vezie na stanicu do Kútov. Rýchlo sa lúčime, keďže cesta v dedine sa onedlho uzavrie z dôvodu spomínaných pretekov.

Pri vychutnávaní si automatovej kávy ma už môj spolucestovateľ cez telefón informuje, že je všetko v poriadku a čaká ma v treťom vagóne. Vlak prichádza načas a zvítavame sa v prázdnom kupé. Vlastne prázdny je celý vlak. Hneď ma rozosmeje Jančiho smutný pohľad na pokazený zips na jedinom vonkajšom vrecku na jeho batohu. Ešte sa to nejakú chvíľu snaží nemotorne opravovať, ale nakoniec rezignuje a otvárame si pivo. Známy slovenský cestovateľ Hirax tvrdí, že každá takáto cesta musí začínať v slovenskom rýchliku. A uznávam, že tá atmosféra má niečo do seba. Zvyšok cesty venujeme debate o tom, čo všetko sme zabudli. Našťastie na nič životne dôležité neprichádzame. Avšak už teraz mi dochádza, že zobrať si do šialeného islandského počasia len jedny topánky, aj to len také trekové tenisky, asi nebude najlepšie rozhodnutie. Ani sa nenazdáme a vchádzame na vlakové nádražie v Brne.

Do presunu na letisko máme dostatok času a chceme ho vyplniť raňajkami, keďže ja som si so sebou klasicky nezabalil nič. Človek by povedal, že keď sa mi to stalo už nespočetne veľa krát, mohol by som sa poučiť. Ale darmo. Dlho nevieme nájsť niečo jedlé a tak sa nakoniec uspokojíme s hot-dogmi od Číňanov. Letisko Tuřany som už v minulosti využil a tak transfer na neho poznám. Prvý krát prebaľujeme batohy, keďže máme kvôli minimalizácii finančných nákladov zaplatenú len jednu batožinu. A navyše obe letecké spoločnosti majú ohľadom veľkosti a váhy podstatne rozdielne pravidlá, čiže máme o zábavu postarané. Našťastie sme na túto procedúru som už zvyknutý z predchádzajúcich výletov a čas, za ktorý to zvládame, sa neustále znižuje. Na londýnskom letisku máme stráviť takmer jeden deň, preto si pre istotu kupujeme fľašu becherovky. Treba povedať, že v podstate celý čas si vďaka pivu v sebe udržiavame určitú hladinu alkoholu, keďže na Islande nám finančné možnosti tento druh relaxu asi nedovolia.

IMG_3360

Hneď po pristátí v Londýne zisťujem, že som behom letu stratil mobil. Chvíľu ma to sere ale potom si poviem, že to aj tak neovplyvním a kašlem nato. Aspoň bude pokoj. Však taký výlet, z ktorého by som sa vrátil so všetkým čo som mal, by sa mi ani nepočítal. Snáď niekde na ostrove nájdem internet aby sa doma nezbláznili, že som sa zase neozval. Od najdrahšieho piva môjho života v miestnej putike by som očakával aj trochu viac. Neskôr objavujeme hracie automaty a keďže Janči má nejaké libry, tak máme na pár hodín vystarané. K dobrej nálade nám pomáha aj neustála degustácia českej bylinkovej pochúťky. Večerom sa už na letisku Luton cítim ako Tom Hanks vo filme Terminál. Poznáme všetky obchodíky, ich personál aj ostatných cestujúcich, ktorí tu budú s nami pravdepodobne tráviť noc. Pri sledovaní futbalových majstrovstiev cez okno jediného otvoreného podniku nás zmáha únava. Nájdeme si vhodné miesto na zriadenie našej spálne, rozkladáme karimatky a vypíname.

[15.6.2014 – Keflavík, Reykjavík]

Zo sna ma vytrhne zvonenie budíka a dlho nechápem scénu okolo seba. Ležím na karimatke uprostred obrovského davu ľudí, ktorí by sa dali počítať na stovky. Letisko sa prebralo k životu a absolútne neviem pochopiť ako som sa doteraz nemohol zobudiť. Všade navôkol je neskutočný ruch, spôsobujú ho vystresovaní cestujúci, ktorí si myslia, že kvôli dlhému radu nestihnú svoje lietadlá alebo zamestnanci letiska v reflexných vestách, ktorí na plné hrdlo vykrikujú názvy odletových destinácií.

Ešte v polospánku sa dostávame na palubu lietadla. Až tam si uvedomujeme, že sme počas kontrol v podstate nepustili svoje pasy z rúk. Je to zaujímavé, nakoľko sa všade rozoberá ako sú bezpečnostné kontroly na letiskách čoraz prísnejšie. A toto dokonca nie je moja prvá takáto skúsenosť. Na moje prekvapenie je drvivá väčšina našich spolucestujúcich ázijského pôvodu. Už len podľa oblečenia a tabletov v rukách bude ich spôsob cestovania asi podstatne odlišný od nášho. Rekord v najdrahšom pive aké sme v živote pili prekonávame po druhý krát behom výletu. A zároveň s tým aj rekord v najhoršom pive, teplý americký Budweiser, fuj. Po pár hodinách sa pod nami objavuje totálna pustatina. Len zelená a šedá farba, machy a skaly. Žiadne stromy ani budovy. Nalepení na okne pristávame na letisku v Keflavíku, samozrejme ako inak, v daždi.

Na letisku si rozkladáme základný tábor, kde najskôr raňajkujeme, potom plánujeme dnešný deň a niekoľkokrát prebaľujeme batohy. Proste stále si vymýšľame nejaké nové činnosti, len aby sme nemuseli opustiť bezpečie letiska. Začínam mať nepríjemný pocit a pomaly ľutujem, že sme sa trochu nepripravili. Trvá možno až niekoľko hodín kým sa odhodláme vyraziť.

letisko

Prvé islandské kroky vedú niekoľko kilometrov po ceste uprostred ničoho. Zrazu vyhodnotíme dané miesto ako vhodné na stopovanie, aj keď sa vôbec nelíši od tých predtým. Zisťujem, že moja obuv je na komplet premoknutá a ako sa pozerám na oblohu, začínam tušiť, že vysušiť sa mi ju podarí najskôr v Londýne za dvanásť dní. Dnešným cieľom je dostať sa do 50 kilometrov vzdialeného Reykjavíku. Už nie je načo čakať, Janči dvíha ruku a ja ceduľku s nápisom „RVK“. Premávka je veľmi biedna. Avšak po desiatich minútach zastavuje asi tretie auto. Pre Jančiho vôbec prvé stopnuté auto v živote. Zdvorilo sa natlačím na zadné sedadlá aby si konverzáciu so šoférom užil môj spoločník. Máme však šťastie a mladému Islanďanovi sa nezavrie huba celú cestu, vôbec mu nevadí, že len pritakávame. Väčšinu cesty sa venuje nadávaniu na fialovú inváznu rastlinu, ktorá ovládla lúky na celom Islande. Pri pohľade z lietadla som myslel, že je to voda. V hlavnom meste nás zavezie priamo do kempingu kde máme namierené, na čo nie som pri stopovaní zvyknutý.

Poobedie venujeme regeneračnej prechádzke po Reykjavíku. Mesto na mňa pôsobí veľmi pokojným, príjemným dojmom. Absolútne nič nepripomína, že by sa malo jednať o metropolu kde žije niekoľko sto tisíc obyvateľov. Neviem či som dobre videl, ale párkrát sa mi zdalo, že niektorí šoféri v autách majú odhadom pätnásť rokov. Inak aj tých áut tu jazdí minimum. Najznámejšie pamiatky ako kostol Hallgrímskirkja nad mestom, koncertnú sálu Harpa a oceľovú sochu pripomínajúcu vikingskú loď na nábreží, prejdeme snáď za hodinku.

kostol

Pre dnešok už kašleme na všetko, unavení a zničení sa niekoľko hodín vyhrievame na miestnom termálnom kúpalisku hneď vedľa nášho kempingu. Je to fantastický pocit po hodinách strávených v lietadlách alebo na podlahe letiskovej haly. Nachádza sa tu niekoľko sedacích bazénov s teplou vodou, plavecký bazén, tobogany, vírivky odstupňované až po teplotu vody 44°C, bazén so slanou morskou vodou a sauna. Spomínam to hlavne kvôli cene tejto zábavky, ktorá je najväčším paradoxom, či už v porovnaní so Slovenskom alebo  celkovými cenami na Islande. Celodenný vstup stál 4€, pričom ceny ostatných služieb sú pre Slováka nepredstaviteľné. Však k tomu sa ešte dostaneme. Zaspávame plní očakávaní, čím nás táto krajina prekvapí zajtra, keďže máme v pláne opustiť pohodlie mesta.

>> 2. časť >>

Teraz najčítanejšie