SCI FI VI
Pokračovania predchádzajúcich dielov krátkych sci fi príbehov. Možno i trochu reakcia na absurdnosť stavu, aký žijeme, ako ho opisuje a vysvetľuje naša elita štátu. Teda zoberme si zdôvodnenie toho, prečo poslanec nemôže prísť o právo občana SR v rámci volieb – má právo podľa najnovších názorov a súdov byť zvolený na štyri roky, Nemôže údajne podľa sudcov predčasne stratiť svoje „poslanie“, či právo byť zvolený. Tak si pamätáme to, čo sa tu dialo ohľadom referenda. Teraz, náhodou, som zachytil argumenty I. Matoviča o tom, že poslanec je občan ako každý iný a nemá výhody z toho, že je poslanec, z toho, že „sedí“ v parlamente a plní vôľu občana. Tak asi rozpor…. Či z kolíznej väzby bude plniť poslanec mandát, ktorý má od voličom, keďže ich zastupuje?? Alebo, ak . teoreticky – 150 poslancov v NR SR je v stave „zločinec“, a povedzme 2 milióny občanov podpíše petíciu za predčasné voľby, tak sa následne občan cez média dozvie, že demokracia v SR je o tom, že hoc zločinci, hoc 150 zločincov, právo na zastupovanie a poslanecký mandát je „najvác“??? Teda pokračujem po krátkom zdôvodnení….Náš hrdina známy z predchádzajúcich dielov, ako si pomyslel, tak si nakoniec i naplánoval a presťahoval sa niekam do bližšie nešpecifikovanej krajiny rovníkovej Afriky. Našiel si, tak ako si vysníval, ženu tohto kraja. S ňou i pár detí a celkový spôsob života v neľahkých pomeroch. Tým, že investoval svoje biedne celoživotné úspory, ktoré dokázal našetriť na Slovensku, pred odchodom v čase ohrozenia nesolidarity, populizmu a celkovej vlny nenávisti, mal sa vcelku fajn. Slnko svietilo a bol i mier.
Ako tak hľadel na šíre diaľavy, zapadajúce veľké až červené slnko, ako tak počúval spokojné bučanie pasúceho stáda kráv a kozičiek, ako tak po hlávke hľadil kučery svojho najmladšieho „vyženeného“ potomka, prišla mu na um myšlienka. Priam spomienka na ďaleké divoké Slovensko:
Vari nepripomína tá čudná hra na hľadanie vinníka ohrozenia miestneho ľudu, tam v tom kraji pod hrdými štítmi hôr, to, čo sa zdalo racionálne, vedecké a normálne, a pritom to bol začiatok besnenia, šialenosti, davovej psychózy, sociálnej patológie, niekde v Mníchove, či inde v tridsiatych rokoch minulého storočia?
Tam zrazu vinníkom bol „parazit“. Nerobil, ohrozoval zdravie, vývoj silného národa, vyvolenej „plavej“ rasy. Boli tu menšiny v podobe chorých, psychicky či mentálne. Boli tu tiež tí „kučeraví“, trochu tmavší, trochu „iní“, teda „vinní“ za ich biedu, štýl života, ktorí si zvolili. Jedni neprispôsobiví, pútali pozornosť biedou a hlukom, ktorí tvorili, keď ich bolo veľa pohromade. A tí druhí, pútali pozornosť, kultivovanosťou, schopnosťou uspieť, pomáhať si, ctiť tradície, schopnosťou analyticky myslieť, zvedavosťou a húževnatosťou v komunikácií a vytváraní dôvery, pokiaľ išlo napríklad o obchod. Ukázal vodca „šialenej“ „psychózou“ zasiahnutej väčšine, ktorá si užívala pocit spokojnosti v nočných pochodoch s fakľami a spievaním národných ľudových piesni, že kto je vinný. A nadšenie posunúť národ k progresu, k útopickému riešeniu budúcnosti, blahobytu, šťastia, sa prenieslo i na tých trochu viac váhavých.
A či vari na tom Slovensku sú všetci nevinní za to všetko, čo sa tam od roku 1989 dialo? Vždy za to môže ten jeden vodca, ktorý na seba prenesie všetky tie znaky, ktoré v dave národa evokujú najsilnejieho samca, razantného, múdreho, vzdelaného a štátotvorného, s tým správnym humorom a s miernou oplzlosťou, ktorá i ženám ešte vyhovuje? No skôr ako národ v strede Európy to veru pripomína klasické príbehy národov z Afriky. Kde si radi do čela vojen zvolili toho najslabšieho, chromého, či slepého, aby ho ako kráľa skôr či neskôr obetovali…
Čo sa to tam deje? AKo je možné, že vzdelaní ľudia, „mienkotvorní“, „osobnosti“, „odborníci“ obľúbení v médiách akosi prestali vnímať argumenty, logiku a terminológiu jazyka, ktorá pomáha rozdeľovať podstatné od nepodstatného, ktorá oddeľuje zrno od pliev?
Obvinia v tom zvláštnom štáte, bývalého premiéra. Obvinia ho potom, čo roky či koľko upozorňoval v opozícií na iné obvinenia nepohodlných, nepodložené dôkazmi, ktorých zatvori systém do kolúznej väzby, aby akože nemohli ovplyvňovať svet. Izolovali ich hoc na rok a niektorí i za záhadných okolností v tejto „base“ ako nevinní, teda bez spravodlivého súdneho procesu, bez odsúdenia, že obžaloby a dokázaní viny, bez určenia trestu a času, ktorý v mene republiky majú stráviť vo výkone trestu, teda niektorí, ako je známe, a ako si to i história budovania demokracie v procese transformácie bude pamätať, tam i umreli.
A nič sa nedialo. Národ nešiel do ulíc. Necítil svoje ohrozenie ničím iným ako celosvetovo sa záhadne šíriacou virózou, ktorá sa každý deň v štatistikách šírila médiami v krátkych správach, v hlavných správach. V správach pred športom, pred počasím, stále, od rána do večera. Počet infikovaných, počet evidovaných, počet hospitalizovaných a potom i mŕtvych. Nič iné nebolo. Smrť sa dostala po rokoch do denného života a ľud akosi nevedel nájsť zdôvodnenie, vysvetlenie, zmysel…Bolo plno zmätku, slov a nedôvery. A kto za to mohol? No ten, ktorého spomínali celé dva roky a potom, keď bolo treba použiť tú správnu zbraň na ovládnutie pozornosti verejnosti, keď bolo treba tvoriť a ovplyvňovať verejnú mienku, s veľkou „slávou“, šokujúc verejnosť ho obvinili. Hrozí mu podobný osud ako tým pred ním? Aké sú argumenty? Podľa čoho sa môže rozumný človek, vzdelaný, rozhodovať? To je zdá sa jedno. Ako sa zdá, rozhodovať sa bude podľa toho, čo si myslí a čo povie „osobnosť“, „odborník“, „celebrita“ v médiách, aby skôr teda podľa emócie ako podľa rozumu, nevybočil z davu.
Teda zas hra na vinníka, hra na pravdu a hrozbu, zas deštruktívne vedenie konfliktov, zas národ niekto tlačí do šialenej „skutočnosti“ žitia, do „psychózy“, ktorá ako vieme z histórie „potrebuje ventil“. Tlak z hrnca chce ísť časom von, a musí von…
Ušiel náš hrdina do Afriky, nechcel počúvať o tom, čo chce náš veľký brat, priateľ, nechcel sledovať to, ako sa postupne všetko to, čo sa tvorilo v rámci základných znakov štátu, v rámci suverenity, ako sa postupne rozpadá, predáva, ako sa toho zbavujú tí, ktorí sa nejak dostali k moci. Niektorí i nevolení, voličom neznámi. Nikdy by si niektorých z nich nezvolili, keby im včas povedali, že oni budú niečo riadiť, napríklad štát….čudné…
Beží k nášmu hrdinovi jedno z jeho „vyženených“ detí a vraví mu:
„Apa, apa, niečo sa deje! Náš kráľ Mbotu lulu Zú sa vyjadril na verejnom zhormaždení, že to bubnujú tamtami do celej krajiny – od východu na západ! Niečo s deje! Sme v ohrození! Svet ohrozuje zločinecký režim a my sa musíme ešte pevnejšie stmeliť. Náš systém obrany, zväzok štátov, ktorý nám pomáha, už nestačí. Je vraj treba podpísať priateľskú zmluvu o obrane s našim najsilnejším priateľským štátom, ktorý je skoro ako náš brat, ktorý nám dáva kultúru, oblečenie, tovar, služby, hodnoty!“
„A koho tým myslíš, synu?!“
Spýtal sa ešte náš hrdina na záver tohto dielu sci fi príbehu. Vedel, že sa zas schody nezametú, aj keby boli z mramora, nikdy zdola nahor. Že múdro, múdro…je „ísť“ vo vetre ako steblo…aj keby časom v letnom požiari malo všetko zhorieť, bo všetko je len hra, márnosť nad márnosť, a nás dobrých a spravodlivých čaká to večné kráľovstvo…
