Denník N

Veselé paničky a pánkovia v SND alebo ako som nezanevrel na divadlo

Recenzia

V druhej scéne tretieho dejstva Hamleta vraví Hamlet (v preklade Pavla Országha-Hviezdoslava) divadelným hercom:

„…vlastný rozsudok váš nech je vám učiteľom. Prispôsobujte výkon slovu, slovo výkonu, zvlášte pozorujúc na to, aby ste neprestúpili skromnosti prírody. Lebo hocičo tak prehnané je oproti účelu hry… Ó, opravte to voskrz! A naložte tým, čo predstavujú vašich bláznov, aby nehovorili viacej, než je pre nich vyznačené, lebo nájdu sa medzi nimi, ktorí sami rehocú sa radi, len aby nejaký ten kŕdeľ pošetilých divákov tiež rozchichotali, čo hneď medzitým istý nevyhnuteľný obrat hry mal by byť práve do povahy vzatý. To je po hlupácky a dosvedčuje najmizernejšiu osobovačnosť u onoho šialenca, ktorý to praktikuje.“

Že Hamlet, a teda vlastne Shakespeare nehovoril len tak do vetra mi bolo úplne jasné minulý štvrtok na predstavení Shakespearovej komédie Veselé paničky windsorské v činohre Slovenského národného divadla.

Neviem, či to bolo spôsobené dvojročnou prestávkou v hraní na javisku, alebo omnoho dlhším účinkovaním v ledabolých seriáloch, ale tí herci tam robili všetko to, pred čím Hamlet vystríhal. „Vykračovali a ryčali, že som myslel – nejakí šichníci prírody narobili ľudkov, a nezrobili ich rúče: človečenstvo tak ohyzdne napodobnili,“ aby som zasa citoval Hamleta.

Mešťan Ford, ktorý mal predstavovať žiarlivca, nevedno prečo obchytkával pani Pageovú. Doktor Cajus bez ustania robil strečing a pritom si odhadzoval z čela ofinu, až chudák zabudol, v čom vlastne hrá. Dezorientovaný farár Ewans si plietol repliky a chichotal sa, pani Fordová akoby sa silou mocou chcela vyrovnať Lady Gage, pán Page a pani Quickly sa neustále natriasali.

Vedľajšie postavy hrali tak, ako keby každá jedna z nich bola hlavná, vyskakovali, krúžili, vykrikovali jeden cez druhého a pointy opakovali ako zmyslov zbavení. Slovami Hamleta – „preherodesovali by aj samého Herodesa.“

A zjavne sa pritom na javisku dobre bavili. Asi ako moderátori rannej show v rádiu, či novinári v nejakom super vtipnom podcaste.

A v týchto nepretržitých tralalačkách a kopŕcačkách načisto zanikol chlípny rytier Falstaff, mimochodom hlavná postava, ktorý pôsobil dojmom zľaknutého škopca.

Najprv som pranič nechápal. Ubehlo niekoľko scén, kým mi napadlo, že je to celé poňaté ako cirkus. To bolo vtedy, keď sluha Rugby robil stojku na hlave. Lenže jedna stojka na hlave na poriadny cirkus nestačí. Potom som nadobudol dojem, že som sa omylom dostal na nejakú travesty show a nakoniec som sa cítil ako na konkurze do muzikálu s pesničkami a tancami.

Tancami!

V tej chvíli mi to došlo: Let’s dance!

Nejakou zvláštnou súhrou okolností som sa ocitol na natáčaní ďalšieho dielu tohto televízneho formátu. Muselo to byť takto. Hurónske zvukové prejavy od smiechu sa dusiaceho kŕdľa divákov sediaceho okolo mňa bolo pre mňa jasným dôkazom, že som tam omylom.

Zavrel som oči a predstavoval si televíznu inscenáciu tej istej hry s Dušanom Blaškovičom v role Falstaffa. Táto taktika mi vydržala do prestávky. Viac som nevládal. Cez prestávku som po prvý raz vo svojom živote zo SND odišiel. Som si však istý, že herci ani diváci si to prázdne sedadlo v hľadisku nevšimli a že standing ovations na konci predstavenia nemali konca kraja.

Z tejto vskutku nepohodlnej príhody, zavinenej, priznávam, mojou roztržitosťou, som si zobral také ponaučenie, že si pri kúpe lístka do divadla musím dávať väčší pozor.

Perfektne mi to vyšlo napríklad s obnovenou premiérou hry Kontrabas s Martinom Hubom v Štúdiu L+S a mám už kúpený lístok na inscenáciu Shirley Valentine so Zdenou Studenkovou v tom istom divadle. Tí totiž poznajú Hamleta.

A tak som nezanevrel na divadlo.

Teraz najčítanejšie