Denník N

Príbehy z Dúbravky (2): Amerikáni

Sprostredkovane vám prinášam príbehy z úst pamätníka. Pán Jaroslav Matrka z Dúbravky toho zažil v živote viac než dosť. Dnes vám rozpoviem príbeh druhý: o chlapcoch, ktorí si naplánovali útek do Ameriky.

Jaroslav Matrka (nar. 1. decembra 1936) je z Dúbravky pri Bratislave. Celý život sa venoval sklárstvu, robil laboratórne sklo. Na dôchodku sa venoval úžitkovému sklu a výrobe ozdôb.

Jaroslav Matrka v súčasnosti

Pán Jaroslav sa podujal prostredníctvom svojej dcéry porozprávať nám tieto príbehy. Ako dospievajúci mladík zažil v Dúbravke ťažkú dobu začiatkom 50. rokov, kedy už boli komunisti pri moci a patrične s touto mocou aj zaobchádzali. Bez ohľadu na osudy obyčajných ľudí.

August 1944Jaroslav Matrka 7-ročný so svojím psom Harym. V pozadí je kopec Malý húšť, kde chlapci pásli kozy a dohodli sa na úteku. Dnes je táto oblasť zastavaná, je tam Plachého ulica.

Prenesme sa teraz späť do roku 1952. Uplynul rok od veľkej dúbravskej aféry, kedy dvaja chlapci ukradli guľomet a utiekli do americkej okupačnej zóny v Rakúsku. Na ročné výročie úteku svojich kamarátov Richarda Piknu a Dominika Granca sa partia ďalších dúbravských chlapcov dohodla na úteku do Ameriky: Jaroslav Matrka (1936), Milan Darovec (1937), Milan Granec (1937, brat Dominika Granca z prvého príbehu), František Podrazil (1937) a Jaroslav Ducháček (1937, v prvom príbehu ten, čo strieľal po Dúbravke z guľometu). Svoj útek si plánovali počas letných prázdnin. Ich porady prebiehali v miestnej časti nazvanej Malý húšť, kde pásli počas prázdnin kozy. Pri plánovaní úteku do Ameriky hrala nemalú úlohu obľúbená literatúra vtedajšej mládeže tzv. rodokapsy.

RodokapsRodokaps (zdroj: Staré dětské časopisy)

Po prázdninách, v dohodnutý deň D, si chlapci ráno zobrali z domu niečo na desiatu, ušetrené malé množstvo peňazí a vybrali sa do školy. Škola bola vzdialená od Dúbravky asi 7 km. Takmer všetci zo skupiny boli spolužiaci, chodili na Hroboňovú ulicu, ktorá sa nachádza v blízkosti hlavnej železničnej stanice v Bratislave, preto ich odchod nebol nikomu podozrivý. Otec Milana Darovca bol železničiar, takže mal preukaz na cestovný lístok na vlak zadarmo. Ten neskôr pri ich úteku zohral určitú úlohu. Ostatní chlapci si kúpili lístky do Prahy.

V návale slobody a vidiny sladkého života v Amerike chlapci za Brnom vyhádzali z vlaku učebnice. Ako veci, ktoré v novom živote už nebudú nikdy potrebovať. Malo to však jeden háčik: učebnice boli podpísané ich menami a aj adresou školy. Nejaký poctivý železničiar ich pri trati pozbieral a balík poslal tam, kam patrí – do školy na Hroboňovej ulici.

Chlapci docestovali až do Prahy, odkiaľ sa za pomoci mapy chceli dostať do Aše, pohraničného mesta, ktoré susedilo s americkou zónou v Nemecku. Lenže v Prahe zistili, že nemajú dostatok peňazí, aby sa dostali na hranice. Prehodnotili svoj plán a rozhodli sa, že predsa len prekročia hranice v bratislavskej Petržalke a cez sovietsku zónu v Rakúsku sa dostanú do americkej, tak ako sa to pred rokom podarilo ich kamarátom. Lenže peňazí bolo málo aj na návrat, a tak si postupne na preukaz Milana Darovca pokupovali lístky naspäť. Jednoducho počkali, kým si lístky kúpi pár cestujúcich, a použili ten istý preukaz. Pani v pokladni si nič nevšimla. Problém nastal až pri Pardubiciach, kde ich kontroloval revízor, ktorý zistil, že v skutočnosti má platný preukaz len Milan Darovec. Ten mohol pokračovať domov a ostatných chlapcov vyviedli z vlaku. Keďže boli neplnoletí a ďaleko od domova, tak ich umiestnili v akomsi domove mládeže.

Repro fotoIlustračná snímka (zdroj: SPŽ)

Medzitým doma v Dúbravke komunisti vyvíjali na Milana Darovca nátlak a ten sa k úteku do Ameriky priznal. Ostatní chlapci zatĺkali. K úteku sa nikdy oficiálne nepriznali. Tvrdili, že si len chceli pozrieť Prahu. Zvyšok skupiny bol poslaný v sprievode mladej ženy do Bratislavy na policajnú stanicu na Šancovej ulici. Slúžiaci policajt Juraj Filo bol rodinne spriaznený s Dúbravkou (ako sa hovorí „bol za zaťa“) a dal telefonicky vedieť do dediny, že „Amerikáni sú už tu…“.

Jaroslav Matrka (medzi chlapcami prezývaný Jastrab) v tomto okamihu nepreukázal žiadnu odvahu, o akej čítal u hlavných hrdinov v rodokapsoch. Modlil sa, aby po neho prišiel radšej otec, ktorý bol miernejšej povahy ako jeho mama. Bál sa, že dopadne ako kamarát Ducháček, ktorého mama tak začala biť, že ho museli policajti ochrániť. Mal šťastie, prišiel jeho otec Šimon Matrka, ale dohra doma bola tvrdá. Babka sa bála, v Dúbravke sa už hovorilo o vysťahovaní, rodina nemala dobrý kádrový posudok. Jaroslavov strýko Ján Matrka bol zavretý len za to, že si zabil vlastné prasa na svadbu svojej dcéry a neohlásil to. Dostal 7 mesiacov v Ilave. Bratranec otca Jaroslava Matrku, Valentín Matrka (bývalý poslanec Národného zhromaždenia za Demokratickú stranu) bol už v tom čase tiež vo väzení, kde si celkovo odsedel 9 rokov. V okolí bolo veľa takých prípadov, kedy boli ľudia zatváraní v podstate za nič na mesiace, roky… A do toho všetkého útek do Ameriky. V podstate sa ale útek chlapcov obišiel bez nejakého vážnejšieho postihu (okrem dohry v rodinách). Chlapci naďalej tvrdili, že ich cieľom bola len Praha a že išli na výlet.

Na Jaroslava Matrku to však malo dopad v budúcnosti. Od roku 1953 študoval na sklárskej priemyslovke v Železnom Brode, kde vylepil plagát označujúci komunizmus za otroctvo. Nasledovalo exemplárne vyhodenie zo školy a zase cesta domov. Dúbravskí komunisti mu útek do Ameriky (aj keď nedokázaný) nezabudli. Dostal zlý kádrový posudok, ktorý mu priťažil na súde. Odsúdili ho, ale mal šťastie, že nebol plnoletý. Za poburovanie proti republike dostal 3 mesiace s podmienečným odkladom na 2 roky. S týmto biľagom ho nechcel nikto zobrať do školy a ani do práce. Nakoniec sa mohol zamestnať v devínskom kameňolome, kam každé ráno cez les utekal na šiestu do roboty.

Máj 1955Jaroslav Matrka v roku 1955, druhý zľava. Podľa slov jeho dcéry Evy mu práca v kameňolome prospela.

O niekoľko rokov, keď sa situácia trocha upokojila, sa zamestnal v sklárni v Bratislave. Školu si dokončil externe až po rokoch. Sklu sa venoval skoro celý svoj život. 17. marca 1992 bol rehabilitovaný. Pán Matrka to považuje za morálnu satisfakciu, a keď rozpráva o 50. rokoch minulého storočia, nikdy nezabudne podotknúť: „Boli to krásne časy.

RehabilitáciaRozhodnutie o rehabilitácii z roku 1992

Predchádzajúce: Príbehy z Dúbravky (1): Ako chlapci guľomet ukradli


„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“

(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)

Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť.


Zvláštne poďakovanie patrí pani Eve, dcére Jaroslava Matrku, za jej trpezlivosť pri zapisovaní otcových spomienok a úsilie vynaložené pri zhromažďovaní podkladov k blogu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie