Denník N

Prečo by sa Slovensko malo v marci 2016 vydať radšej kanadskou než poľskou cestou

Ilustračné foto. Zdroj – Pixabay
Ilustračné foto. Zdroj – Pixabay

Čaká aj Slovensko volebné prekvapenie?

V Kanade aj Poľsku sa skončili októbrové parlamentné voľby veľkým prekvapením. V Kanade zvíťazili liberáli, v Poľsku konzervatívci, pričom v oboch krajinách sú víťazné strany schopné zostaviť vládu jednej strany.

Liberálna strana Kanady získala vo federálnych voľbách 39,5-percentný podiel hlasov, ktorý jej zaručil nadpolovičnú väčšinu v kanadskom parlamente. 43-ročný predseda strany Justin Trudeau sa stane druhým najmladším kanadským premiérom v histórii.

Kanadskí liberáli sú centristi, stojaci naľavo od tamojších konzervatívcov a napravo od socialistov. Na rozdiel od Slovenska v Kanade ešte delenie na pravicu a ľavicu má zmysel, pretože strany sa tam svojho ideologického presvedčenia držia stáročia, nielen jedno volebné obdobie ako u nás. Kanadské strany tiež medzi sebou nestierajú rozdiely populizmom a neuváženým prispôsobovaním sa aj tým najmenším zmenám vo verejnej mienke.

Straším, strašíš, strašíme

Najčerstvejším dôkazom narastajúceho populizmu slovenských „tradičných“ strán je ich postoj k utečeneckej kríze. Všetci, od takzvaných sociálnych demokratov (SMER-SD) cez takzvaných liberálov (SaS) až po takzvaných kresťanských demokratov (KDH) a ich klony (Sieť, OĽaNO-NOVA), naskočili na vlnu vyvolávania strachu z utečencov a odmietania solidarity s Európou. Na vrchole tejto vlny surfuje so Širokým úsmevom premiér Fico, ktorý sa za 23 rokov v politike naučil, aké jednoduché je z pozície autority zadávať témy a tempo verejnej debaty a ovládať tak konanie iných politických strán.

Podobnú úlohu zohral v predvolebnom Poľsku Jaroslaw Kaczynski, predseda konzervatívnej strany Právo a Spravodlivosť, ktorá s výsledkom 37,6% môže tiež zostaviť jednofarebnú vládu. Tomáš Vasilko zanalyzoval Kaczynského profil veľmi trefne a dá sa zhrnúť do jednej vety: Z niekdajšieho protinemeckého politika sa Kaczynski vypracoval na euroskeptika, obdivovateľa orbánovského štýlu vládnutia a šíriteľa fóbie z utečencov, sekularizmu a multikulturalizmu.

Blízkosť poľských konzervatívcov a slovenských sociálnych demokratov

Právo a Spravodlivosť predstavuje akýsi nacionalisticko-sociálno-konzervatívny mišmaš, čím sa dosť nápadne podobá strane SMER-SD. Prieniky medzi nimi nájdeme v mnohých oblastiach, či už ide o všeobecný pohľad na svet, postoj k určitým témam alebo predvolebné sľuby. Podobne ako SMER-SD aj Právo a Spravodlivosť sa zasadzuje za vyššie verejné výdavky, väčšiu úlohu štátu v ekonomike či vyššie zdanenie bánk.

Strana svoj politický program prispôsobuje tej časti elektorátu, ktorá až tak výrazne neprofitovala z ekonomickej liberalizácie a európskej integrácie Poľska, teda skôr staršej generácii. Je odporcom prijatia eura a ďalšej politickej integrácie Európskej únie. Zastáva takzvané tradičné hodnoty, teda zákaz interrupcií, odpor voči akémukoľvek právnemu uznaniu párov rovnakého pohlavia či absolútne odmietanie eutanázie. Právo a Spravodlivosť má dobré vzťahy s katolíckou cirkvou a svoju volebnú kampaň postavila na odpore k utečencom.

Od SMERu sa Právo a Spravodlivosť odlišuje najmä v troch bodoch: poľskí konzervatívci sú tvrdým zástancom dekomunizácie a lustrácie, podporujú účasť Poľska v zahraničných vojenských misiách pod velením NATO alebo USA, a priestor v strane prenechávajú aj ženám, a to dokonca na najvyšších miestach. Veď napokon, novou poľskou premiérkou sa stane žena – Beata Szydlová, pričom Kaczynski bude zohrávať úlohu akejsi šedej eminencie v úzadí.

Kanada na Slovensku v nedohľadne

Zato rozdielov medzi stranou SMER-SD a kanadskými liberálmi je neúrekom. Liberálna strana Kanady je napríklad zástancom multilateralizmu, teda intenzívnej medzinárodnej spolupráce, koordinácie národných politík a vlády medzinárodného spoločenstva, napríklad prostredníctvom OSN. Súčasná slovenská vláda naproti tomu vníma fungovanie medzinárodnej politiky skôr ako drsnú hru jednotlivých štátov.

Na Ukrajine sa podľa premiéra Fica odohráva geopolitický súboj medzi Ruskom a Spojenými štátmi, ktoré by tiež mali rozhodnúť o budúcnosti Ukrajiny a riešení tamojšej krízy. Čo tam po nejakom milióne protestujúcich jednotlivcov na Majdane či záujmoch Európskej únie. Fico tiež živí myšlienku, že „malému“ Slovensku chce stále niekto zvonka robiť zle: raz je to Maďarsko, inokedy „veľké“ štáty a takmer vždy Brusel. Do tretice, za vlády Fica hlasuje Slovensko na európskych summitoch podľa toho, ako ďaleko je do volieb. Inými slovami, zodpovedná zahraničná politika siahajúca za horizont najbližších volieb je tejto vláde cudzia.

Kanadskí liberáli sa môžu pochváliť aj tým, že z Kanady spravili oficiálne dvojjazyčnú a multikultúrnu krajinu, čo je v kontraste s Ficovým opakovaným zneužívaním maďarskej karty, ku ktorej občas pridá kartu rómsku a najnovšie už aj kartu utečeneckú. Slovensko si tak efektívne buduje obraz malomeštiackej a provinčnej krajiny.

Medzi svoje úspechy si môže Liberálna strana Kanady zapísať aj uzákonenie manželstiev párov rovnakého pohlavia z roku 2005, čím sa Kanada stala prvou mimoeurópskou krajinou povoľujúcou takéto manželstvá. To je tiež v príkrom rozpore s politikou Ficovej vlády, ktorá práva inak orientovaných ľudí zapredala za mlčanie katolíckej cirkvi v otázke výhrady vo svedomí.

Vo volebnej kampani 2015 kanadskí liberáli sľúbili znížiť dane z príjmu pre strednú triedu, prijať volebnú reformu, znížiť emisie skleníkových plynov, investovať 20 miliárd dolárov do zelenej infraštruktúry, prichýliť 25-tisíc sýrskych utečencov, zvýšiť humanitárnu pomoc pre Sýriu, trénovať ukrajinskú armádu, rozšíriť sankcie proti Rusku, či založiť parlamentný výbor na zosúladenie legislatívy v otázke asistovanej samovraždy, ktorú kanadský Najvyšší súd vo februári 2015 povolil v prípadoch neutíšiteľnej a neznesiteľnej bolesti. Liberáli však tiež sľúbili ukončiť nálety proti samozvanému Islamskému štátu a zvýšiť verejné výdavky na infraštruktúrne projekty – dve témy, ktorých pozitívny dopad je nateraz otázny.

Stále však platí, že väčšina týchto sľubov bude na prospech Kanaďanov aj sveta a iste by si zaslúžili väčšiu pozornosť aj na Slovensku. Ide však o témy, ktorých sa strana SMER-SD  bojí ako čert kríža a preto nikdy nebudú súčasťou jej volebného programu.

Slovensko na predvolebnej križovatke

Kanadské a poľské voľby môžeme vnímať ako predzvesť toho, čo môže Slovensko čakať v marci 2016. Nateraz sa ako pravdepodobnejší javí ten scenár, že Slovensko sa pod tlakom utečeneckej krízy vyberie poľskou cestou. Vlastne, na túto cestu sme nastúpili už v roku 2012 a ono to platí skôr naopak – Poľsko sa len oneskorene pridalo do klubu stredoeurópskych vyvolávačov strachu Orbán, Fico a Zeman.

Opustenie tohto klubu by však Slovensku a jeho občanom bolo zaiste na prospech. Nefunguje u nás až príliš veľa vecí, aby sme si mohli dovoliť zaspať na mieste a nechať sa na ďalšie štyri roky obalamutiť heslami typu „Chránime Slovensko“. Slovensko treba chrániť predovšetkým pred rozkrádaním zo strany niektorých pár vyvolených.

Preto je pre nás lepšou voľbou vybrať sa skôr kanadskou než poľskou cestou. Slovensko má šancu odmietnuť fóbie a strachy, ktoré zvíťazili v Poľsku, a priblížiť sa tak krajinám ako je Kanada, ktorá je deviatym najlepším miestom pre život na svete. Ako raz povedal Nelson Mandela, „nemožné je niečo vždy len dovtedy, kým sa to nezrealizuje“.

Slováci ma milo prekvapili najprv v prezidentských voľbách, potom v referende, a preto neverím, že v roku 2016 budú voliť v rozpore s tým, čomu dali prednosť už vtedy. V roku 2014 uprednostnili srdce a rozum pred ohováraním a klamstvom, v roku 2015 zas toleranciu pred nenávisťou. Neverím, že v marci 2016 bude Slovensko nasledovať poľský trend a že v nedeľu po voľbách sa začne písať volebné obdobie Fico III. Verím, že dôjde k zmene ako v Kanade, a že aj do tretice zažijeme milé prekvapenie z výsledkov hlasovania občanov. Čo myslíte vy?

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie