Dramatická situácia v SND – nevyhnutné reformy majú bolestivý dopad

Situáciou sa v utorok 3. mája 2022 zaoberal aj parlamentný výbor pre kultúru a médiá. Napriek takejto zvýšenej mediálnej aktivite sa sólistom a signatárom výzvy nepodarilo presvedčiť vedenie divadla o svojej pozícii. Jedným z dôvodov bude, že zvolili nesprávny typ argumentácie, ktorý nemôže fungovať. Prečo je tomu tak, podrobne vysvetlím o pár riadkov nižšie.

Podobný problém má však aj samotné divadlo, ktoré podcenilo potrebu zrozumiteľného vysvetľovania svojich krokov smerom k verejnosti. Operní priaznivci nerozumejú tomu, čo sa práve deje a nie je to ich chyba. Na komunikačné omyly učinené na obidvoch stranách barikády sa preto pozrime podrobnejšie v nasledujúcich riadkoch.

***

V spomínanom stanovisku k aktuálnemu dianiu prepustení sólisti píšu, že kroky nového vedenia SND považujú za “nekompetentné, netransparentné, neefektívne a nehospodárne”. Ako  dôvod neefektívnosti a nehospodárnosti uvádzajú, že “…Nové vedenie opery preferuje vo väčšine prípadov finančne náročné pozývanie hosťujúcich umelcov na úkor využívania interného sólistického ansámblu…”

Podobnú argumentáciu dlhodobo prezentujú aj divadelní odborári, je teda zrejmé, že práve pozývanie zahraničných sólistov je centrálnym kameňom úrazu. Podstata tohoto typu tvrdení pritom stojí a padá na predpoklade, že hosťovanie zahraničných sólistov v SND je neefektívne, pretože sú drahí. “Oni vám to zaspievajú, ale za veľa peňazí,” predniesol na zhromaždení signatárov bývalý sólista SND Peter Oswald.

Ako je to však v skutočnosti? Priemerná hrubá mzda člena sólistického ansámblu je 1613 eur bez rolovného. Rolovné môže podľa vyjadrení ekonomického riaditeľa divadla Mateja Bošňáka dosahovať  400 eur za predstavenie. Personálne náklady na sólistický súbor tak spolu s rolovným dosahujú 670 000 eur na mzdové a 360 000 eur na odvodové náklady – čo ročne dohromady činí 1 030 000 eur. Uvedená suma je bez ďalších nákladov, ako sú príspevok na stravovanie či rekreáciu a pod.

V súbore sú pritom aj sólisti, na ktorých pripadne za rok len 10 vystúpení, prípadne ešte menej. Predstava, že divadlo po celý čas platí účinkujúceho, ktorý vystúpi len 10 krát za rok, je ekonomicky neudržateľná. Platiť viac ako milión eur ročne na sólistický súbor môže byť za takýchto okolností naozaj problémom.

Zahraniční hostia sú síce za odspievané predstavenie honorovaní výrazne vyššie, než domáci speváci, avšak je im zaplatené vždy len za konkrétne účinkovanie. Na rozdiel od stálych členov súboru, hosťom nie je potrebné po celý rok vyplácať mzdu aj za obdobie (častokrát mnohých týždňov), kedy neúčinkujú.

V konečnom dôsledku sú tak nakoniec celkové náklady na financovanie rozsiahleho domáceho sólistického súboru až o niekoľko stotisíc eur vyššie, než keď bude časť súboru nahradená hosťami.

Samozrejme, uvedená matematika predpokladá, že sú pozývaní zahraniční umelci strednej kategórie. V prípade, ak by si divadlo ako hostí pozývalo hviezdy medzinárodného formátu, tak by to už neplatilo.

Mnohé zahraničné divadlá sú úspešne prevádzkované aj bez stáleho sólistického súboru. Na konkrétne predstavenia si pozývajú len hosťujúcich spevákov (napríklad Le Monnaie de Munt v Belgicku, Opera National de Lyon vo Francúzsku, Teatr Wielki Opera Narodowa v Poľsku, national Opera & Balet v Holandsku a mnohé iné).

Takýto model fungovania by však bol pre SND až príliš radikálnou zmenou, ktorá navyše ani nie je potrebná. Zahraničné skúsenosti totiž ukazujú, že je možné oba prístupy skĺbiť v kompromisnom riešení – divadlo si ponecháva štíhly domáci súbor a zároveň si na niektoré výkony bude volať aj hostí.

Prepustením časti domáceho súboru a nahradením jeho výkonov zahraničnými hosťami SND síce ušetrí, avšak výslednú sumu je ešte potrebné následne upraviť o honoráre, ktoré budú vyplácané tým bývalým členom súboru, ktorí budú chcieť v SND účinkovať aj naďalej, hoci teraz už ako externisti. Divadlo totiž viacerým prepusteným sólistom ponúklo, že môžu účinkovať ďalej, aj keď nebudú už internými členmi sólistického súboru.  Ale aj po započítaní ich honorárov sa ušetrená suma za rok naďalej bude pohybovať vo výške štvrťmilióna eur.

Argument prepustených sólistov a signatárov vyhlásenia, že pozývanie zahraničných hostí je neefektívne, teda stojí na vode. Ak by to tak naozaj bolo, prečo by potom práve na takýto model prechádzali aj divadlá v Brne a Ostrave? Nás nemusí až tak zaujímať, ako sú prevádzkované divadlá v Belgicku alebo Holandsku, lebo ide o krajiny s inou tradíciou, avšak situácia u našich českých susedov je pre nás v mnohých ohľadoch oveľa viac relevantná.

Národní divadlo moravskoslezské v Ostrave malo v roku 2010 sólistický súbor, v ktorom bolo pôvodne 20 stálych sólistov, neskôr bol súbor zredukovaný len na 12 ľudí. V súčasnosti je tam zamestnaných už len 6 stálych sólistov.

V Národním divadle Brno je dnes len 15 stálych členov súboru. Divadlo prináša 30 inscenácii ročne, pričom len 4 až 5 z nich je bez hostí, do všetkých ostatných sú prizvaní zahraniční účinkujúci. Niekedy je v predstavení len jeden hosť a inokedy sú naopak hosťami prípadne aj všetci účinkujúci. Celkový pomer je 30 percent ku 70 percent v prospech hostí – dá sa teda povedať, že hostia v Brne výrazne prevažujú.

Riaditeľ divadla Martin Glaser o takomto fungovaní divadla hovorí: “Tento model sa javí ako vysoko funkčný. Fungujeme v ňom už deväť rokov. Vieme v ňom realizovať všetko čo potrebujeme – veľké náročné produkcie, ako aj malé komorné projekty”.

Martin Glaser je vysoko rešpektovaný a uznávaný divadelný manažér. Národní divadlo Brno – jeho dramaturgia a taktiež kvalita jeho produkcií – je vysoko hodnotená aj medzi slovenskými recenzentami, takže brnenský model štíhleho sólistického súboru doplneného zahraničnými hosťami určite nie je na úkor kvality produkcií, ale práve naopak.

Najväčšie benefity sú však najmä v nefinančnej rovine. Zakonzervovanie doterajšieho stavu so sebou prináša absenciu konkurenčného prostredia. Ak má ktokoľvek zo spevákov svoje postavenie v divadle doživotne vyárendované, tak sa pochopiteľne aj musí snažiť oveľa menej, než keby sa o svoje účinkovanie uchádzal v oveľa širšej – teda medzinárodnej – speváckej konkurencii. A tú nepochybne prinášajú práve hostia.

Výsledok zakonzervovaného stavu nakoniec vidíme v súbore SND na vlastné oči. Je zrejmé, že počas mnohých rokov tam boli doslova zabetónovaní aj niektorí speváci, o kvalitách ktorých boli už dlhodobo veľmi vážne pochybnosti. Napriek tomu, žiadne predchádzajúce vedenie divadla s daným stavom nevedelo nijako pohnúť. V skutočne konkurenčnom prostredí by takýto sólisti už dávno nedokázali obstáť.

Títo členovia nášho súboru nielenže už nespievali kultivovane, ale zároveň blokovali miesto novým mladým nádejným spevákom, ktorí sa do SND celé roky nemohli dostať a presadiť sa tam. Veď si skúsme spomenúť, kedy naposledy prijalo SND do súboru nejaké mladé tváre? (Myslím tým mladé naozaj vekom a nie iba duchom). Pred koľkými rokmi to bolo naposledy?

Vidíme teda, že charakteristikou doterajšieho modelu je, že je veľmi uzatvoreným a platilo v ňom (minimálne vo vzťahu k mladým spevákom), že bol veľký problém dostať sa dnu.

A naopak pre toho, kto už bol vo vnútri platilo, že má takmer garantované, že nebude musieť odtiaľ odísť. Výsledok sa samozrejme prejavil na veľmi malom obmieňaní sólistov a dlhodobej stagnácii.

Položme si otázku, prečo mnohí naši vynikajúci speváci a speváčky v minulosti umelecky vyrástli v operných domoch v zahraničí a nie u nás? Práve z uvedených dôvodov.

Systém uzavretého sólistického ansámblu im nedal príležitosť sa u nás presadiť. V zahraničí pritom zažiarili a stali sa ozdobou operných domov na západ od našich hraníc, v našom sólistickom súbore pre nich nebolo miesto. Pre samotných mladých spevákov (a ich medzinárodnú kariéru) to nakoniec možno bolo aj dobré, pre našu erbovú inštitúciu to však bolo hanbou. Konkrétnych príkladov je viac ako dosť.

Z toho ale vidieť, že tento problém nie je vôbec nový, pretrváva mnoho desiatkov rokov. Za bývalého režimu ho nebolo možné riešiť vôbec a po jeho páde sa tiež nenašlo veľa ľudí, ktorí by mali vôľu pichať do osieho hniezda a riskovať tak politický lynč.

Súčasné vedenie divadla sa tiež snaží sa za každú cenu vyhnúť pomenovaniu skutočnosti, že mnohí členovia súboru sú už kvalitou svojho spevu dávno za zenitom a pri existujúcom modeli je len veľmi obtiažne sa ich zbaviť. Zrejme tomu bude tak aj preto, že oceňovanie speváckych kvalít má v sebe vždy silnú subjektívnu zložku (čo sa niekomu nepáči sa inému poslucháčovi ešte stále páčiť môže) a nie je teda objektívne stanoviteľné.

Možno by sa pri takomto spôsobe zdôvodnenia prepúšťania vedenie dostalo aj po právnej stránke na nie príliš pevnú pôdu, to neviem posúdiť.

Lenže subjektívny komponent v oceňovaní kvality spevu potom v konečnom dôsledku vedie k tomu, že rozsiahly súbor je vo svojej podstate nereformovateľný. (Keby téza z predchádzajúcej vety neplatila, už dávno by bol súbor zreformovaný a boli by v ňom iba kvalitní speváci).

Na druhej strane jeho zredukovaním na 12 členov automaticky zaniknú pracovné miesta nielen pre tých, ktorí mali odísť už dávno, ale aj viacerým spevákom, ktorí sú pre účinkovanie SND prínosom a divadlo by ich vedelo obsadiť. Tejto časti spevákov preto divadlo ponúklo možnosť účinkovať aj naďalej – na základe externých zmlúv. Či budú chcieť pokračovať, je teda už len na ich rozhodnutí.

Divadlo však potrebuje tieto svoje rozhodnutia rozumne vysvetľovať tak, aby im verejnosť aj porozumela.

Vedenie SND však podcenilo potrebnú komunikáciu a argumentáciu o dôvodoch pripravovanej zmeny a rovnako aj o tom, čo táto zmena prinesie divákovi.

Riaditeľ opery Lubor Cukr pôsobí dojmom, akoby sa médiám vyhýbal a ak už musí čeliť nejakým otázkam, tak na ne neodpovedá priamo, ale skôr vyhýbavo a opatrne.

Častokrát nehovorí k podstate veci, ale skôr omáčku okolo. To nepôsobí dobrým dojmom.

Pritom práve v situácii, ako je táto, divadlo viac ako kedykoľvek inokedy potrebuje zvládať krízovú komunikáciu, ktorá musí byť jasná, stručná a adresná, bez pokusov o vyhýbanie sa podstate problému.

Riaditeľ opery SND Lubor Cukr. Foto: Peter Paleček

A podstata problému tkvie podľa môjho názoru v nasledovnom: Pokiaľ by prepustení sólisti argumentovali tým, že v prípade našej erbovej inštitúcie nemá byť prioritou prílišné prihliadanie na ekonomickú efektivitu zvoleného modelu, ale je potrebné zohľadňovať aj mnohé iné aspekty takéhoto citlivého rozhodnutia, dala by sa viesť celkom zaujímavá a široká diskusia o tom, kde sú vlastne hranice tolerovania prípadnej ekonomickej neefektívnosti (a za akú cenu) a čo všetko je divadelná verejnosť, alebo spoločnosť ako celok, ochotná obetovať v mene zachovania tzv. “vyšších ideálov”.

Som však presvedčený, že by takáto diskusia doviedla jej účastníkov aj tak k záveru, že žiaden z domnelých vyšších ideálov sa nakoniec neoplatí vymeniť za ekonomickú neefektivitu fungovania divadla.

Argumentácia prepustených sólistov by tak zrejme smerovala k odprezentovaniu dôvodov, prečo si myslia, že je napriek ekonomickej neefektivite podľa nich potrebné udržianie doterajšieho stavu. Viem si predstaviť rozsiahle zdôvodňovania o tom, že v prípade erbovej inštitúcie je nesprávne nahliadať na umenie cez peniaze. Alebo niečo v podobnom duchu.

Lenže signatári namiesto toho celý problém posunuli do úplne absurdnej roviny. Oni totiž vo svojom dokumente tvrdia úplný opak – totiž, že neefektívne a nehospodárne je práve zrealizované prepúšťanie členov súboru a najímanie hostí! (Viď citovaná časť z ich prehlásenia v úvode).

A toto s úplne vážnou tvárou prezentujú v situácii, keď je zrejmé, že od modelu početného sólistického súboru divadlá vo svete upúšťajú predovšetkým preto, lebo týmto spôsobom chcú zracionalizovať svoje fungovanie.

Protestujúci si teda ako svoj hlavný bod zvolili tvrdenie, ktoré je vo svojej podstate neudržateľné a neobhájiteľné. Čo už sa dá debatovať o tom, či dva a dva je naozaj štyri?

Okrem toho ešte aj tvrdia, že: „S odôvodnením, že budova je v nevyhovujúcom technickom stave a nespĺňa bezpečnostné kritériá, nové vedenie uzavrelo historickú budovu SND kde sa odohrala storočná história SND. Napriek tomu sa budova v nevídanej miere začala prenajímať externým subjektom. Z toho vyplýva, že sa v danej veci buď zavádza alebo sa vedome porušujú bezpečnostné predpisy“ (citované z otvoreného listu ministerke kultúry, ktorý protestujúci prezentovali verejnosti).

Nuž historická budova bola zatvorená preto, lebo v nej nefungujú ťahy, točňa, nákladný výťah a mnohé ďalšie komponenty divadelnej techniky. Nie je preto použiteľná na divadelnú činnosť.

Avšak na nedivadelnú (napríklad koncertnú) činnosť použiteľná je.

Ak si niekto budovu prenajme, postaví si tam vlastnú scénu a vlastnú konštrukciu na ktorú si umiestni vlastné osvetlenie (to divadelné je nepoužiteľné) a aj všetku ďalšiu potrebnú techniku si prinesie svoju vlastnú – prečo to malo divadlo odmietať?

Podľa signatárov otvoreného listu sa historická budova „v nevídanej miere začala prenajímať externým subjektom“. 

Aká je skutočnosť?

Budova sa na rôzne podujatia prenajímala odjakživa (podobne ako Slovenská filharmónia pravidelne prenajíma budovu Reduty na rôzne podujatia). V roku 2017 bola historická budova SND prenajatá 9 krát, v roku 2018 to bolo 7 krát, v roku 2019 znovu 9 krát. Takto teda vyzerajú počty prenájmov za éry predchádzajúceho vedenia.

A aká je situácia dnes? Súčasné vedenie prenajalo SND v roku 2021 pre 6 podujatí a v roku 2022 ide o 5 podujatí. Počet prenájmov teda klesol.

Bolo by vhodné, keby sa protestujúci aspoň trochu snažili pridržiavať exaktných argumentov. Faktický pokles v počte prenájmov nazvať extrémnym nárastom je veľmi kreatívnym narábaním so skutočnosťou, ktoré by na pôde matematiky neobstálo.

Podľa niektorých ďalších týmto spôsobom potom dochádza v divadle k tunelovaniu, pretože generálny riaditeľ prenajal historickú budovu aj svojej vlastnej spoločnosti.

Nuž keby ju prenajal pod cenu, alebo za výrazne zvýhodnených podmienok, tak by mohol naozaj vzniknúť problém – avšak ceny prenájmov sú zverejnené (a dotazovali sa na ne aj na parlamentom výbore) takže tu teda problém zjavne nie je.

Potom si ale neviem predstaviť, ako sa dá tunelovať inštitúcia takým spôsobom, že do nej preniaze z vonka prichádzajú. Veď pri tunelovaní divadla by mal tiecť tok peňazí práve z verejnej inštitúcie do súkromnej firmy.

Tak buď si tunelári nestihli včas uvedomiť, že im tok peňazí tečie naopak, ako by mal, alebo ide o tzv. reverzné tunelovanie, ktorého sa dopúšťajú aj všetci sponzori, ktorí do divadelnej kasy tiež niečim prispejú.

Myslím však, že už dosť bolo irónie, vráťme sa naspäť k problematike aktuálnych reformných krokov vedenia divadla.

Ak sa pozrieme na problém optimálneho počtu sólistov z historického kontextu vidíme, že zatiaľ čo v roku 1990 mal sólistický súbor opery SND 55 členov, v roku 2000 ich bolo už len 43, v roku 2009 potom už len 39 a v roku 2013 už len 30. Začiatkom tohoto roku ich bolo 27.

Zmenšovanie sólistického súboru teda nie je nejakým aktuálnym vrtochom, ktorý priniesla súčasná doba, ale dlhodobým trendom nevyhnutného znižovania nákladov.

Opera aj tak skonzumuje najviac nákladov v rámci trojsúborového SND (napríklad z celkových nákladov divadla za rok 2019, ktoré boli vo výške takmer 21 miliónov eur, pripadlo na prevádzku opery takmer 8 miliónov eur). Pritom balet a činohra s menšou finančnou “spotrebou” fungujú oveľa efektívnejšie a majú aj väčšiu návštevnosť.

V tejto súvislosti je zaujímavé si pozrieť aj štatistické údaje o návštevnosti našej erbovej scény za posledných 10 rokov. Počet návštevníkov sa medzi rokmi 2009 až 2019 stabilne pohyboval v rozmedzi od 55 tisíc do 66 tisíc ročne a v podstate sa počas celého obdobia nevychýlil z tohoto intervalu.

Návštevnosť jednotlivého predstavenia spriemerovaná za každý rok sa v období medzi rokmi 2009 až 2019 stabilne pohybovala od 400 do 500 návštevníkov. (Ide spriemerovaný údaj návštevníkov opery, netýka sa baletu a činohry).

Tento údaj je dlhodobo stabilný, nemenný, v podstate desať rokov nestúpa a ani neklesá. Pokiaľ opera nič zásadné neurobí a nebude sa vylepšovať, tak návštevnosť zostane rovnaká aj naďalej a počet divákov stúpať nebude.

Je zrejmé, že bez hlbšej štrukturálnej zmeny sa dlhodobý trend nepodarí prekonať.

Takúto zmenu môže priniesť práve plánovaný prechod na model štíhleho sólistického súboru doplnený o pozývaných zahraničných hostí a spojený aj s prechodom na semiblokový systém hrania.

Už z podstaty uvádzania produkcií v blokoch vyplýva, že konkrétny blok predstavení je efektívne uvádzať vždy v jednom obsadení. A keď po uplynutí času daný blok divadlo opakuje, potrebuje ho už samozrejme obsadiť aj inými sólistami. Pozývanie hostí tak bude nakoniec aj tak nevyhnutné.

Skutočnosť, že ten istý titul si bude môcť divák (práve vďaka vždy iným hosťujúcim umelcom v rámci opakovania bloku) pozrieť v rôznych obsadeniach, je potom pre väčšinu milovníkov opery dôvodom na to, aby prišli aj na už videné predstavenie ešte raz.

Vo Viedenskej štátnej opere majú zistené, že diváci chodia na predstavenia buď kvôli tomu, že ide o titul, ktorý ešte nevideli, alebo kvôli tomu, že inscenáciu síce už videli, ale v danej chvíli v nej účinkuje hosť, ktorý je pre nich ťahákom (a nemusí to byť len spevák, ale napríklad aj dirigent).

Preto sa v ich semiblokovom systéme snažia obsadzovať jednotlivé predstavenia tak, aby v každom bloku bol vždy niekto, kto bude takýmto ťahákom obecenstva.

SND sa nemôže s Viedňou porovnávať vôbec v ničom, avšak uvedený princíp platí úplne vo všeobecnosti, bezohľadu na to, či sme vo Viedni, alebo v Bratislave.

Veď koľko divákov znovu príde na predstavenie, ktoré už raz videli, ak sa hrá v tom istom obsadení?

Z uvedeného potom vyplýva nasledovný záver: Ak SND nebude pozývať hostí, ale bude namiesto toho prezentovať tie isté inscenácie stále v tom istom obsadení domáceho sólistického súboru, prechod na semiblokový systém môže rovno zabaliť a nemusí sa ani pokúšať ho naštartovať.

Tu sa ale potom natíska otázka, či má byť prechod na semiblokový systém pre Slovenské národné divadlo vôbec cieľom? Veď skúsenosti s prechodom od repertoárového divadla k blokovému alebo semiblokovému nie sú vždy iba pozitívne, existujú príklady zo sveta, kedy to nezafungovalo…

Nechajme preto znovu prehovoriť riaditeľa Národního divadla Brno Martina Glasera:

“Pôvodne sme boli čisto repertoárovým divadlom. Od roku 2013 sme postupne skúšali prejsť na blokový a semiblokový systém a ukázalo sa, že to veľmi dobre funguje pri divácky najzaujímavejších produkciách, kedy publikum dokonca žiadalo, aby sme pridávali ešte ďalšie predstavenia. V prípade stredných produkcií to až tak dobre nezafungovalo a nepodarilo sa nám ich predať.

Dnes sme teda zvolili systém, kedy takéto produkcie sú naakumulované okolo premiér a len tie naozaj výnimočné inscenácie, ktoré sú produkčne najnáročnejšie, alebo také, kde máme výnimočný cast sú uvádzané v blokoch. Lebo ak dnes máte produkcie, kde kupujete celý cast a teda všetci účinkujúci sú časovo vyblokovaní pre konkrétny celý blok, tak potom všetci hostia prídu na 5-6 týždňov k nám na skúšobný proces a na dva až tri týždne na reprízy. V takom prípade v podstate ani nemáte možnosť uvádzať produkciu inak, než ako blok.

Operné domy v našom regióne sa budú musieť zmieriť s tým, že fungujeme v nejakom európskom kontexte a pokiaľ nechceme robiť nejaký vyložene regionálny program a chceme spolupracovať so zahraničním, tak je zrejmé, že budeme musieť prijať ten model, ktorý je v zahraničí.”

Martin Glaser. Foto: Anna Vavríková, MAFRA

K tomu už len dodávam, že prechod na systém hosťujúcich sólistov je potrebný nielen kvôli (semi)blokovému hraniu, ale rozväzuje ruky aj dramaturgii divadla, ktorá môže konečne vyberať také tituly, ktoré by naozaj uvádzať chcela, namiesto toho, aby vyberala len také, na ktoré má v domácom sólistickom súbore vhodných predstaviteľov.

Pri systéme hosťujúcich spevákov si môže divadlo kedykoľvek pozvať takého speváka, akého práve na danú rolu potrebuje.

Keď to všetko podčiarkneme a spočítame, tak vidíme, že úzky sólistický súbor dopĺňaný hosťami zo zahraničia má obrovské množstvo výhod a práve preto je zrejme vo svete až tak rozšírený.

Pritom najviac z neho budú profitovať práve diváci. Spolu so zahraničnými hosťami príde do nášho operného domu aj rôznorodosť. A verme tomu, že volaní hostia nebudú vždy len tí zo strednej kategórie, ale občas sa objaví aj niekto z úplnej špičky.

Nakoniec, niektoré zmeny v tomto smere vidno v SND už aj teraz, ale bohužiaľ nie v opere. Niekoľko baletných predstavení (Bratia Karamazovovci a Rukopisy majstrov) prišiel dirigovať Kevin Rhodes, ktorý je jedným z najžiadanejších baletných dirigentov na svete (milánskej La Scale zvykne pravidelne dirigovať balet, odletel tam aj krátko po jednom z predstavení v SND).

Nuž, ani sa napamätám, kedy naposledy na našej prvej scéne dirigoval aktívny dirigent La Scaly.

Taktiež len pred niekoľkými dňami bola (ako súčasť Rukopisov majstrov) premiérovaná baletná kompozícia Koncert, ktorú vytvoril priamo autor oskarových choreografií z muzikálu West Side Story. Do divadla ju prišiel naštudovať choreograf, ktorý s autorom mnoho rokov pracoval. Toto sú prvé lastovičky medzinárodných kontaktov umeleckej šéfky baletu Niny Polákovej, ktorá vedela osloviť tých správnych ľudí a vytiahnuť tie správne vizitky.

Bohužiaľ, operu takéto svetlé momenty zatiaľ vytrvalo obchádzajú, možno aj preto, že jej riaditeľ Lubor Cukr tie správne vizitky nemá. Respektíve tie jeho sú primárne z českého prostredia.

Plánované zmeny sú ale prvým krôčikom naznačujúcim, že by sa situácia mohla dať konečne do pohybu aj tam.

Ak je teda na stole toľko výhod, ktoré má priniesť navrhovaný nový model, kde sa potom stala chyba? Prečo je okolo tejto potrebnej zmeny tak veľký rozruch?

Som presvedčený, že SND žiaden z vyššieuvedených benefitov dostatočne neodprezentovalo verejnosti a teraz v podstate len zožalo plody takéhoto prístupu. Veď predsa potenciálne problémové situácie je možné (a zdá sa, že aj potrebné) proaktívne odkomunikovať vopred a plánovite pracovať aj s verejnou mienkou.

Inak sa totiž môže stať, že SND sa nechtiac dostane do situácie, kedy bude mať problém obhájiť a presadiť aj také kroky, ktoré boli inde vo svete bez problémov už dávno zavedené a roky tam úspešne fungujú. U nás neprejdú nie preto, že by neboli správne a potrebné, ale preto, že v dôsledku nezvládnutej komunikácie už bude verejnosť vopred inštruovaná proti nim.

Každá väčšia inštitúcia, v ktorej dochádza k výraznejšiemu prepúšťaniu má prirodzenú snahu (aj schopnosť) vyvolať tlaky okolia, ktoré majú zmenám zabrániť. Je to úplne prirodzený stav vecí a nie je potrebné sa nad tým nejako hlbšie pozastavovať.

Prirodzené ale má byť aj to, že divadlo s takouto situáciou počíta vopred a nie je ňou zaskočené. Dodatočne a pod tlakom sa totiž veci vysvetľujú ťažšie, než keď sa vysvetľujú včas.

 

Peter Bleha

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix