Základy štátnej doktríny – ideológia „slovenskosti“

Inými slovami, súbor hlavných národných motívov a príbehov je veľmi úzky. Slovensko treba intenzívnejšie zôrazňovať cez niektoré existujúce ale aj niektoré teraz menej používané motívy:

• Tatry. Určite vždy ostanú ako prirodzený, vešobecne akceptovaný aj vizuálny znak Slovenska. Síce nie sme ani zďaleka jedinou horskou krajinou Európy, navyše nielen horskou, ale pohorie je dosatočne fotogenické a príťažlivé na to, aby slúžilo ako jeden z typických národných symbolov.
• Príbehy neústupčivosti, sily, hrdosti: Rastislav, Svätopluk, Jánošík, Slovenské národné povstanie. Má ich veľa národov (Briti: Boudicca/Boadicea, Robin Hood, Bitka o Britániu, Švajčiari: založenie základov konfederácie zástupcami horských kantónov, Viliam Tell, Francúzi: Johanka z Arku, Česi: Bivoj, Bořivoj, Ján Hus, husiti, operácia Anthropoid). Reálne aj čiastočne či úplne mýtizované historické postavy sú vždy vhodnými nositeľmi určitých posolstiev, odkazu na hodnoty, odkazu na zaujímavé historické obdobie. Aj tie naše je vhodné vkusne (!) rozvíjať cez knihy pre deti, filmy a podobne.
• „Krajina divokých lesov a hradov“. Tak nadšene pred polstoročím opisoval Slovensko francúzsky spisovateľ Robbe-Grillet, ktorý tu strávil nejaký čas, najmä kvôli sfilmovaniu svojich diel. Motív Slovenska ako prírodného priestoru, lesov, vodných zdrojov a nespútanej krajiny treba zdôrazňovať viac, ako sa zdôrazňoval doteraz. Aj s modifikáciou, v podobe „ekologickej krajiny“ (čo treba aj premietnuť do prísnych politík). Ide o niečo, v čom sú krajiny východnej Európy naozaj iné, ako Západ (kde po väčšine prírody nemôžete len tak vhodne chodiť), a zdôrazňovanie tradičnosti, prírodnosti má v sebe veľký potenciál jednak čisto marketingovo smerom navonok, jednak ako vhodný mobilizačný motív smerom dovnútra spoločnosti.
• Slovensko ako historická križovatka. Tu ide o motív, ktorý v ostatných 30 rokoch podivuhodne zaniká. Kým literatúra 19. storočia ale čiastočne ešte aj povojnové umenie využívali príbehy nájazdov Tatárov a výboje Turkov, dnešné deti s nimi takmer neprichádzajú do styku. Je to škoda, pretože ide o veľmi vďačné nosiče exotiky, okno do inej kultúry, aj zaujímavých ľudových príbehov. Podobne treba viac zdôrazňovať príchody Nemcov (od potatárskej kolonizácie po ich úlohu v banskom priemysle a obchode). A, po tretie, nebáť sa viac zdôrazňovať aj vplyv „východu“, teda ruského kultúrneho okruhu. Slovensko ako stredoeurópska križovatka veľmi ďalekých vplyvov nie je vôbec zlý príbeh.
• Moderná krajina s výkonným priemyslom, najmä strojárskym. Ak neberieme do úvahy klišé o malej automobilovej veľmoci a zastarané príbehy o slovenskom zbrojárstve, tento motív sa využíva veľmi málo. Ale Slovensko naozaj je, zvlášť v porovnaní s viacerými krajinami východnej Európy, krajinou moderného priemyslu, strojov.
• Príbehy domácich „mozgov“. Tu už máme naozaj deficit vyplývajúci jednak z toho, že Slovensko sa stalo krajinou vedy oproti susedom veľmi neskoro, jednak z rozpačitého prístupu k obdobiu socializmu. To ale bolo, či sa to niekomu páči, alebo nie, hlavným obdobím rozvoja vedy, inovácií, umení. Preto je vhodné okrem tradičných postáv vedcov (Bel, Petzval, Stodola), umelcov (Chalupka, Sládkovič, Botto, Kukučín atď., neskôr Galanda, Fulla) viac zdôrazňovať výrazné postavy umenia, vedy a techniky povojnového obdobia. A dneška. Nie cez byrokratické ocenenia, ale cez väčšie rozvíjanie ich príbehov. načo máme verejnoprávnu televíziu, ak nedokáže pripraviť moderné príbehy vedy, do ktorých sa zároveň vsunú malé medailónky popularizujúce našich fyzikov, biochemikov, chemikov, atď.?

Na to, aby sa tieto motívy mohli lepšie rozvíjať potrebujeme jasne identifikovať:

• Platformy. Do akej miery motívy rozvíjať cez školstvo, múzeá a podobné inštitúcie, masmédiá, aktivity na propagáciu krajiny, súťaže, iné, špecifickejšie aktivity.
• Príbehy. Ktoré presne príbehy sú tie, ktoré najviac stoja za pozornosť? to by malo byť jasné pre rôzne oblasti školstva, pre potreby verejných aktivít propagujúcich štátnosť a podobne.
• Vizualizácia. Aktivity, prichádzajúce cez rôzne platformy, by mali mať výrazné a príťažlivé vizualizácie. V tomto sa veľa udialo napríklad za minukého režimu, keď grafici ilustrovali knihy príťažlivými obrazmi zbojníkov,
• Aktivity. Osvetové, vzdelávacie, propagačné.
• Zhmotnenie. A to v podobe umeleckých diel, budov, iných konštrukcií.

A ako by to v praxi malo vyzerať? Môžeme si to napríklad predstaviť tak, že v budúcnosti významné výročie neprebehne len cez pár prejavov, ale sústredí sa okolo neho jasný, široký súbor osvetových aktivít (napr. august 1968 – súbor výstav, výročie vyhlásenia Slovenskej republiky – školská súťaž k dejinám Slovenska, odhalenie významného umeleckého diela).

Aj tak, že vznikne širší súbor propagačných materiálov (štátom podporované moderne spracované brožúrky či webové prezentácie o najzaujímavajších aspektoch Slovenska: Jánošík, voľnosť pohybu v lesoch, povojnové strojárstvo: od tankov k elektromobilom…).

Ešte dôležitejšia bude podpora umenia a architektúry. Tak, aby moderné Slovensko v mysli bežného občana aj turistu predstavovalo aj nejaké zaujímavé sochárske dielo či stavba. Podobne, ako Francúzsko predstavuje Eiffelova veža aj pyramída v Louvri, Britániu budova Parlamentu aj panoráma moderného Londýna, alebo Viedeň Hofburg, predvojnový funckionalizmus, ale aj moderná mamutia železničná stanica.

Britský patriotizmus vznikal aj tak, že Angličania v 2. polovici 19. storočia vymysleli všetky tie korunovačné a podobné ceremónie, úplne cielene ako štátotvorný prvok. Francúzi dve storočia veľmi vedome a sofistikovane budujú atmosféry francúzskeho republikánstva: cez pripomínanie konkrétnych historických motívov, cez špecifický prístup k budovaniu pamätníkov (strohé, výrazné – tak ako pomník neznámemu vojakovi pod Víťazným oblúkom).

Nemci po zjednotení vrhli obrovské zdroje do Berlína, aby tak zhmotnili moderné Nemecko: s dychberúcou, obrovskou stavbou kancelárstva, kombinujúcou historické prvky s ultramodernosťou, s modernými eko stavbami lemujúcimi veľké triedy nemeckej metropoly.

Slovensko sa v tomto trochu pozabudlo. Nemusíme mať také historizujúco-emotívne zhromaždenia, ako Maďari, podobne ako objektívne nemáme toľko príležitostí niekoho si pripomínať ako Češi, či toľko peňazí, aby sme sa tak mohutne propagovali, ako Rakúsko.

Ale chytrú, sofistikovanú, modernú kampaň na vnútornú a vonkajšiu propagáciu Slovenska rozhodne potrebujeme.