Tragický osud múzy, ktorá inšpirovala Egona Bondyho k básni Muchomůrky bílé

Táto krátka básnička mala zaujímavý osud. Zo samizdatového vydania v roku 1975 sa cez undergroundové hudobnícke priestory nakoniec dostala až do Národného divadla, kde ju, už zhudobnenú, spieval Ivan Král na narodeninovej oslave Václava Havla. Egon Bondy ju zaradil do zbierky básní menom Mirka. Onou Mirkou bola práve Mirka Kochová-Benešová, žena básnika Milana Kocha.

Pochádzala z obyčajnej, viac-menej robotníckej rodiny, vyučila za za elektromechaničku (opravárku elektrických prístrojov), zamestnanie ju však vôbec netešilo, neskôr skúšala aj prácu v banke, antikvariáte, prácu divadelnej kostymérky, ale nič ju zjavne neuspokojovalo. Nakoniec začala roznášať pivo na Malej Strane v krčme U Dvou slunců a U Bonaparta. V tom sa zrazu našla, to ju veľmi bavilo.

Mirka, vtedy ešte Benešová, bola úplne obyčajná baba, ktorá predtým nikdy nepočúvala alternatívnu hudbu, k tej sa dostala až cez Mejlu Hlavsu a jeho undergroundovú a bohémsku partiu. Mejla už hral vtedy na basgitaru v kapele The Plastic People of the Universe.

Zhudobnená báseň

O dva roky po Mirkinej smrti Hlavsa báseň zhudobnil, ale zvyšok Plastic People ju odmietal hrať, s tým, že je to strašne uťahaná, sentimentálna vec. Najviac vraj na Muchomůrky frflal ortodoxný Vráťa Brabenec: „Je to taková italská sračka, tohle hrát prostě nebudu.“

Dodnes, keď si ju publikum z času na čas na koncerte Plastikov vypíska, Brabenec odíde ostentatívne z pódia, popíja v závetrí pivo a tvári sa strašne nasrato.

Hlavsa sa ale nikdy netajil tým, že mu obyčajné pesničky s chytľavým refrénom neprekážajú a rád ich skladal.
V Čechách v 90. rokoch Hlavsove „Muchomůrky“ doslova zľudoveli, bežne sa hrajú na rôznych žúrkach, pri ohni, v krčmách. Na Slovensku nezľudovela, ako naznačila drobná anketa, u nás ju poznajú ju viac-menej iba muzikanti a ľudia, čo sú, alebo boli v tesnejšom kontakte s českým prostredím.

Ale vráťme sa k Mirke. Pre Mejlu Hlavsu to bola veľmi dôležitá žena, ktorá ho v podstate formovala. Z veľkej časti môže ona za to, aký bol neskôr. Ako povedal dvorný fotograf českého undergroundu Jan Ságl, bola to víla, ktorá sem na chvíľu prišla medzi ľudí a potom zase odišla.

Mejla, zaujímavý muž indiánskeho vzhľadu a pekná, očarujúca a charizmatická Mirka boli na prvý pohľad ideálny pár, časom sa však začalo ukazovať, akí sú rozdielni: Mirka si chcela založiť rodinu, zatiaľ čo Mejla bol hyperaktívny vetroplach, chcel spoznávať ľudí a cestovať s kapelou. Mirka sa teda začala stretávať s básnikom a prekladateľom Milanom Kochom, čo Mejlu veľmi zaskočilo a upadol do hlbokej depresie. V roku 1973 sa Mirka s Milanom vzali.

Po roku sa však stala nečakaná tragédia. Mirka s Milanom čakali na nočnú električku, Milan si potreboval odskočiť, ale zrazu sa záhadne stratil. Pravdepodobne v momente, keď sa vracal na zastávku, ho strhla električka. Polícia našla neskôr jeho telo roztrhané na kusy v ďáblickom tuneli. Mirka ho hľadala, volala, netušila, čo má robiť. Na zastávku sa vracala stále dokola. Až o piatej ráno zavolala rodičom. Otec ju našiel celú premrznutú a vyčerpanú. Že je vdova, sa dozvedela až po týždni. A vtedy v nej čosi zomrelo.

Psychicky sa zrútila a jediné, čo vtedy dvadsaťštyri ročnú Mirku držalo pri živote, bolo rozhodnutie zozbierať a prepísať celé Milanovo literárne dielo. A potom dobrovoľne odísť zo sveta. Náročnú editorskú prácu dokončila po siedmich mesiacoch. Skôr ako si pustila plyn, zišla dolu na prízemie a pridala krížik k svojmu menu na poštovej schránke. Zomrela ráno 18. mája 1975 na sviatok Milana, presne sedem mesiacov po jeho smrti.

Epilóg

V nasledujúcom úryvku z dokumentu My žijeme v Praze, rozpráva Egon Bondy, preňho typickým spôsobom, o tom, ako reagoval na Mirkinu smrť dom U Zlatého orla, v ktorom bývala.