Denník N

Popolušky na Oxfordskom bále

Včera sa v St Hilda’s konal bál – najväčšia spoločenská udalosť roka. Prípravy boli v plnom prúde už pár týždňov. Všetko muselo byť perfektné, veď pre viacerých finalistov to bola rozlúčka so životom v Oxforde. Obyvateľov môjho kolégia zachvátil ošiaľ plánov a očakávaní. Výber šiat a topánok sa stal top jedna diskusnou témou pri mnohých stoloch v jedálni. Organizovali sa nákupné výlety do Londýna. Prehodnocovali sa účesy a nechty. Šírili sa klebety. Samozrejme, nie všetci žiaci sa zapojili do bálového nadšenia. Veľa ľudí na bál nešlo. Ja medzi nimi.

Keď som povedala mojej osobnej tútorke, že na bál nemám lístok, hneď sa spýtala prečo. Ani som nevedela, čo jej odpovedať, tak som proste skonštatovala, že mi prišiel príliš drahý. „Oh, Cinderella!“ zvolala moja tútorka. Prirovnanie s Popoluškou a tón, akým to povedala mi prišli veľmi milé. Rýchlo som ale vysvetľovala, že mňa na rozdiel od Popolušky myšlienka bálu nenadchýna. Moju tútorku teda vôbec nemusí mrzieť, že nejdem, lebo ani mne to nie je ľúto. Predstava toho, že takýmto spôsob ušetrím peniaze ma dokonca celkom teší.

Jeden bálový lístok stál okolo 100 libier, čo je na Oxfordské pomery nízka cena. Cieľom bálu nebol zárobok, ale zábava. Zorganizovali ho študenti a tak všetky peniaze zo vstupného naozaj išli do výzdoby, jedla, hudby, cateringu a samozrejme otvoreného baru. Alkohol bola asi najdrahšia položka a aj jeden z dôvodov, prečo sa mi na bál neoplatilo ísť. Ja by som ten otvorený bar nevyužila a tak by sa mi mojich 100 libier nevrátilo. Viem si ale predstaviť, že niektorým študentom sa oplatilo kúpiť si lístok. Poznám ľudí, ktorí sú schopní minúť vyše 100 libier v nočnom klube za jeden večer, lebo kupujú ostatným drinky. Tí pri bále snáď aj ušetria. Okrem toho, veľa študentov sa úprimne tešilo na skvelý večer s kamarátmi a tak neváhali za lístok zaplatiť. Celkovo si myslím, že bál je super podujatie, len nie úplne pre mňa.

Ja som namiesto oslavovania varila večeru v kuchynke na druhom poschodí mojej budovy. Cez okno som videla všetkých účastníkov bálu, keďže väčšina stánkov bola vonku. Výhľad, ktorý sa mi naskytol, by stál za namaľovanie. Kolégiové záhrady s riečkou a historickými budovami v pozadí sú pekné sami o sebe. A teraz ich navyše dopĺňala svieža kvetová výzdoba a veselí študenti v krásnych pestrofarebných šatách.  Pozerala som sa na nich so záujmom. Niektorí ľudia si ma aj všimli cez okno a tak sme si vymenili úsmevy. Takmer som sa cítila ako Popoluška, keď sa pozorovala cez okno zámku tancujúcich hodovníkov.

Rozprávková atmosféra sa ale rýchlo rozplynula, keď sa zrazu v celej budove rozozvučal požiarny alarm. Na vine som bola ja. Nechala som otvorené dvere na kuchyni a dym zo zeleniny, ktorú som dusila zapol požiarny alarm na chodbe. Myslela som, že sa snáď pod zem prepadnem od hanby. Alarm asi vonku nebolo počuť, ale všetci ľudia z mojej budovy sa museli podľa protokolu evakuovať von na trávnik. A na trávniku sa konal bál. Takže som zaujala úlohu kúzelnej kmotričky. Dostala som na bál všetkých ľudí z mojej budovy, ktorí nemali lístok. Nikto im ani nemohol povedať, aby odišli.

Len pre predstavu, na bále boli vyhadzovači, ktorí veľmi prísne kontrolovali, či má každý prítomný lístok. Sama som sa s nimi dostala do kontaktu ešte pred začiatkom celého podujatia. Bola som v Tescu kúpiť onú osudnú zeleninu, ktorej dusenie vyvolalo taký poplach. Keď som sa chcela vrátiť späť do kolégia, musela som im ukázať moju univerzitnú kartu a všetky moje tašky, aby overili, či nenesiem pri sebe zbrane. Našťastie ma pustili do areálu, aj keď som nemala lístok na bál, a tak som mohla ísť do mojej budovy. Bolo ale vidno, že si svoju úlohu plnia veľmi svedomite.

Nebolo to až tak veľa Popolušiek, čo som evakuovala na trávnik. Cítila som sa ale dosť zle, že som takto potenciálne narušila chod bálu, aj keď si možno veľa ľudí ani nič nevšimlo. Údržbári asi videli moju skľúčenosť a tak si zo mňa robili srandu, že kvôli mne budú musieť evakuovať všetkých ľudí z celého areálu. Potom sa ma pýtali, prečo nie som na bále. V tomto momente som sa už cítila, skôr ako tá sudička z Ruženky, ktorú nepozvali na oslavu narodenia a tak sa rozhodla, že všetkým prekazí zábavu. To som ale prirodzene údržbárom nepovedala. Myslím, že som im vôbec neodpovedala. Iba som sa im znovu a znovu ospravedlňovala za vzniknuté problémy.

Po tomto incidente bál našťastie prebiehal hladko. O polnoci som moju rozprávkovú skúsenosť ukončila obdivovaním ohňostroja.  Takže som mala pravé Disney ukončenie. Už chýbali len titulky.

Teraz najčítanejšie

Paulína Vicenová

Vďaka štedrej podpore Slovákov som od októbra tohto roku začala študovať biomedicínu na Oxfordskej Univerzite.  Som tu preto, aby som sa naučila viac o epigenetike a moderných výskumných metódach.  Snívam o tom, že po ukončení môjho štúdia sa budem podieľať na vývoji nových terapií pre chorých pacientov z rôznych kútov sveta. Cez tento blog by som chcela postupne zdokumentovať svoj študentský život v Oxforde. Možno sa mi takýmto spôsobom podarí pomôcť Slovákom, ktorí by radi šli na kvalitnú školu v zahraničí, ale sú na pochybách, čo všetko to obnáša : ).