Denník N

Odpustenie ako výzva

Zakaždým, keď prechádzam okolo pomníka Janka Langoša na bratislavskom námestí SNP, prepadne ma neopísateľná nostalgia. Usmejem sa, prežehnám, dotknem sa jeho busty a v mysli mi automaticky prebehnú všetky tie osudy nespravodlivo trpiacich počas fašizmu a komunizmu, na ktoré poukazoval, aby sme my mladí NEZABUDLI. Jeho skromnosť, hĺbavosť a ľudskosť sú mi obrovskou inšpiráciou v každodennom konaní i zmýšľaní.

Dôvodom môjho obdivu tohto kritika neslobody, prvého ponovembrového československého ministra vnútra a zakladateľa Ústavu pamäti národa, sú jeho názory a pohľad na úlohu kresťanov v spoločnosti. Zaujal ma jeden z jeho citátov: „Dosť často sa zvyknú klásť otázky, ako môže kresťan, ktorý by mal odpúšťať, usilovať o pomenovanie viny a potrestanie vinníkov z minulosti. Tie otázky vyplývajú z nepochopenia základného vzťahu človeka k človeku. Ja mám istú morálnu povinnosť odpustiť svojim vinníkom, ale nemám právo odpustiť človeku, ktorý ubližuje iným.“

Slová, aktuálne aj dnes. Slová, ktoré nemusia byť nutne aplikovateľné výlučne na minulosť. Slová, pri ktorých mrazí…

Samozrejme, že odpúšťanie je dôležitou súčasťou osobného duchovného života, prinášajúce človeku spasenie. Je zjavné, že má veriaci človek odpúšťať tým, ktorí o jeho odpustenie stoja a verbálne to aj vyjadria. Keďže ale hovoríme o ľuďoch porušených hriechom, nie vždy dokáže krivdiaci zlomiť v sebe hrdosť a prísť s verbálnou prosbou o odpustenie. To sa však týka mojich vinníkov. Práve tým by sme totiž mali odpúšťať, a to bez rozdielu. Podľa slov apoštola Matúša: „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame SVOJIM vinníkom.“

Neznamená to však, že na hriešne konanie, či neprávosti nemáme upozorňovať. Obzvlášť, ak sme svedkami utrpenia iných. Naopak, je to našou povinnosťou. V súčasnosti však vo svete nachádzame mnoho krívd a nespravodlivosti a to nemožno označiť inak, než NESPOCHYBNITEĽNÝ FAKT. Mám na mysli napríklad obmedzovanie ľudských práv a základných slobôd, zvyšovanie miery sociálnej nerovnosti, terorizmus, narušenie územnej celistvosti a autonómie rôznych krajín, či utrpenie civilného obyvateľstva rôzneho druhu.

Jasné pomenovanie týchto zlyhaní jednotlivca, ale aj spoločnosti ako celku, vnímam ako jedno z možných alternatív ich zmiernenia. Byť takto odvážnym nám majú napomôcť napríklad pápežské encykliky, ktoré k eliminácii týchto zlyhaní jasne apelujú.

Pravdivo poukazovať na krivdy a požadovať ich nápravu by totiž malo patriť do základnej výbavy každého kresťana. Takýto prístup totiž od nás očakával a neustále nás na toto konanie navádza Ježiš Kristus. Spoločenstvo veriacich by túto skutočnosť malo mať neustále na pamäti.

Často myslím na to, aký postoj by dnes zaujal Janko Langoš s ohľadom na krivdy nielen minulé, ktorým čelíme vo svete. Verím, že svoj, vyššie uvedený výrok, by sa snažil všemožne pretavovať do hmotného dobra pre celú spoločnosť. Je na nás, aby sme si jeho názory, inšpirované kresťanským náboženstvom osvojili a nasledovali.


 

Teraz najčítanejšie

Dáša Macaríková

Autorka pôsobí na Úrade vlády Slovenskej republiky. Pracovala v Národnej rade Slovenskej republiky, Kancelárii verejného ochrancu práv, spravodajskej televízii TA3, Inštitúte SGI, či Výskumnom centre Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. Je magisterkou politológie, v štúdiu naďalej pokračuje na Univerzite Komenského, Nexterii a Spoločenstve Ladislava Hanusa. Rada dobrovoľníči/la, napr. v Ústave pamäti národa, Arcidiecéznej Charite, Dome Quo Vadis, Fóre kresťanských inštitúcií, či Nadácii Zastavme korupciu. Jej cieľom je nezabudnúť na krivdy minulosti, ale si ich náležite a pravdivo pripomínať.