V švajčiarskej triede učiteľ neučí sám. A systém ponúka šancu zmeniť kedykoľvek profesiu, vysvetľuje P. Ondrčková

O tom, ako vyzerá učenie v švajčiarskych školách sa rozprávame s Petrou ONDRČKOVOU, ktorá má skúsenosti s tamojším aj s našim vzdelávacím systémom.

V rozhovore sa dočítate, že hlavný a vedľajší učiteľ či učiteľka, asistenti, psychológovia, učitelia pre výučbu nemčiny sú vo švajčiarskych školách samozrejmosťou. Riaditeľom škôl pomáha úrad, aby mali voľnejšie ruky na veci súvisiace s výučbou.

Hovoríme o tom, ako vyzerá podpora učiteľov, ako sú hodnotení žiaci, aké sú ciele vzdelávania, ale aj ako vyzerá tamojšie duálne vzdelávanie a prepracovaný systém celoživotného vzdelávania.

Koľko detí a dospelých je počas hodiny vo vašej triede? Pýtam sa, pretože na jednom z webinárov organizácie Deti nepočkajú, kde som vás mala možnosť počuť, ste spomenuli, že učiteľ v švajčiarskej triede nie je nikdy sám.

Učím deti na slovenskej škole (HSK – Heimatliche Sprache und Kultur/Rodný jazyka a kultúra), sme súčasťou švajčiarskeho vzdelávacieho systému, no máme špecifické podmienky – v mojej triede je 11 detí a spolu so mnou asistentka učiteľa.

Pokiaľ ide o bežné štátne školy, v triede zvykne byť 23-24 žiakov a okrem hlavného ešte vedľajší učiteľ. Nemusia byť obaja v triede celý čas, spolu učia hlavné predmety ako matematika či nemčina, no pri vedľajších predmetoch môže byť v triede len jeden z nich a s ním asistent učiteľa. Prípadne je trieda rozdelená a polovica žiakov má nejakú výchovu. Asistent učiteľa pomáha deťom, ktoré majú iné tempo učenia, môže pomáhať s vizualizáciou toho, čo hlavný učiteľ vysvetľuje. Asistent sa v rámci tried presúva podľa rozvrhu. Na základe informácií od sociálneho pracovníka či školského psychológa vie, kde ho v danej chvíli treba.

Takže sa môže stať, že je učiteľ v triede niekedy sám, ale je to výnimočné, takmer vždy má podporu vedľajšieho učiteľa alebo asistenta.

Hovoríme o prvom stupni základnej školy?

Áno, hovoríme o prvom až treťom ročníku základnej školy. Vo Švajčiarsku začína štátny školský systém škôlkami „Spiellgruppe“ a to veľmi postupne, najskôr len na pár hodín dva dni v týždni, aby deti vo veku okolo troch rokov získavali kontakt so škôlkarským režimom. Realita je však trochu iná, mnohé deti už chodia do zariadení skôr a intenzívnejšie, pretože materská dovolenka je krátka. Téma dostupnosti predškolských zariadení v krajine silno rezonuje.

Na základnej škole sú v prvom až treťom ročníku dvaja učitelia, v štvrtom až šiestom to záleží od školy – v akej je situácii, koľko a akých detí má v triede a pod. A od siedmeho po deviaty ročník sa deti delia podľa toho, ako stíhajú prijímať učivo a spolupracovať. Tí, ktorí to zvládajú najrýchlejšie, tvoria väčšie skupiny a tí, ktorí potrebujú väčšiu pozornosť, zase menšie skupiny. Alebo môže trieda zostať v pôvodnom zložení, no deti dostávajú iný rozsah učiva.

Školský psychológ či sociálny pracovník sú štandardom na každej škole?

Áno a okrem nich môže byť na škole i školský logopéd a učitelia na podporu výučby nemčiny (tzv. DaZ „Deutsch als zweite Sprache“ ). Situácia na školách sa môže líšiť. Na niektorej môže byť aj 5 učiteľov na podporu jazyka, inde je zase viac psychológov. Na švajčiarskom systéme sa mi páči práve to, že má základné nastavenie a ďalej sa prihliada na individuálne potreby školy a detí.

Napĺňanie individuálnych potrieb žiaka je jedna z tém aj našej aktuálnej školskej reformy resp. je to dlhodobá téma. Dá sa o napĺňaní individuálnych potrieb hovoriť v triede s vyše 20 žiakmi a jedným pedagógom? Pýtam sa, pretože máte skúsenosť i z učenia a vedenia školy na Slovensku.

Mám skúsenosti i s vedením školy na Slovensku a musím povedať, že vo švajčiarskom systéme je výborne riešená aj funkcia riaditeľa školy. Riaditeľ školy má na starosti pedagogické otázky, komunikáciu s rodičmi, podporu a rozvoj učiteľov, všetko čo škola potrebuje z odborného hľadiska. Financovanie, rekonštrukcie, projekty a ďalšie veci spojené s prevádzkou školy má na starosti „Schulverwaltung“ – úrad, ktorý má na starosti viacero škôl v regióne.

Riaditelia vo Švajčiarsku sú tak odbremení od povinností, ktoré riaditeľov na Slovensku stoja veľa času a nesúvisia priamo s učením. Úrad rieši tiež situácie spojené s príchodom nového dieťaťa – komunikuje s rodičmi, vybaví potrebné dokumenty. Môžem z vlastnej skúsenosti povedať, že takéto riešenie by riaditeľom a riaditeľkám na Slovensku veľmi pomohlo.

A váš názor na individuálny prístup k deťom v triede s vyše 20 žiakmi a jedným učiteľom?

Na tému individuálneho prístupu k žiakom sa môžeme pozrieť z viacerých pohľadov. Z pohľadu počtu žiakov vidím iniciatívu zmenšovať počty žiakov v triedach, avšak z mojej skúsenosti prináša väčší benefit navýšenie personálu. Len okrajovo doplním, že vo Švajčiarsku okrem už spomínaných pedagogických pracovníkov, má škola možnosť angažovať aj nepedagogických pracovníkov. Jednoducho máte o pár očí a pár rúk viac, lepšie koordinujete procesy, zvládanie nečakaných situácií je komfortnejšie.

Pre mňa zaujímavejší pohľad je  prístup ku žiakovi ako k individualite. Tu hovoríme o princípoch, metódach a postupoch. Pokiaľ od všetkých vyžadujeme rovnaký výkon v rovnakom čase, nebude to individuálny prístup, aj keď v triede budú iba štyri deti.

Ako ale dosiahnuť, aby sa každé dieťa učilo to, čo ho najviac zaujíma, spôsobom ktorý ho zaujíma, no všetci v triede preberali to isté?

Pre niekoho to možno už znie ako klišé, ale rešpektovaním individuality. Najjednoduchšie bude uviesť praktický príklad: Téma týždňa je voda. Učiteľ priebežne tému rozvíja z rôznych pohľadov. Žiak si vyberá sám, ako tému spracuje, akú formu bude mať jeho výstup. Urobí prezentáciu, plagát, alebo praktickú ukážku? Pojme tému z environmentálneho, fyzikálneho alebo umeleckého hľadiska? Vyberie si to, čo mu je najbližšie. Každé dieťa teda spracuje tú istú tému úplne iným spôsobom a odprezentuje ju spolužiakom. Tí dostanú rôzne informácie, ale energiu venujú tam, kde je ich záujem. Úloha pedagóga je byť im nápomocný. S vekom sa zvyšujú nároky, okruhy tém a ich hĺbka. Deti nedostávajú väzbu primárne vo forme toho, že si niečo nezapamätali a urobili chybu, pretože čo je vlastne chyba, ak máte v škole projektové vyučovanie? Takto rastie samostatnosť a kompetencie žiaka.

V tejto problematike, samozrejme, visí vo vzduchu aj otázka: Môže niekto mať individuálny a rešpektujúci prístup, ak sám nie je rešpektovaný a nie je k nemu pristupované ako k individualite? Zamerať sa na individuálne potreby a podporu je nutné pre prácu so žiakmi, rodičmi, ako aj učiteľmi.

Pristavím sa  pri úlohe učiteľov, ktorí majú na starosti podporu výučby nemčiny. Na spomenutom webinár ste povedali i to, že „osobitne v Zürichu je ich prínos významný, pretože tu žije až 171 národností“. My teraz začleňujeme stovky detí, ktoré utiekli pred vojnou z Ukrajiny a systém na to očividne nebol pripravený.

Slovenská pedagogická obec, a vlastne Slováci ako takí, sú veľmi vynaliezaví. Dokážu na kolene vybudovať neuveriteľné veci a vnímam, že učitelia a učiteľky na Slovensku tvoria metódy, ako začleniť ukrajinské deti do školského prostredia. Úlohou štátu je poskytnúť im odborníkov na zvládnutie situácie. Na mnohých školách sa to deje, a je to skvelé. Druhá možnosť je, prepojiť týchto aktívnych pedagógov a pedagogičky, vypočuť si ich návrhy a vytvoriť im prostredie, kde o nápadoch môžu diskutovať a dopĺňať sa navzájom. Súčasťou procesu integrácie je však aj zlepšenie postoja k inakosti. Tu je potrebná práca na oboch stranách, ten kto sa má integrovať, aj ten kto skupinu integruje. Efektivita procesu sa zvyšuje, ak je riadený odborníkmi.

Želám si, aby vôľa pomôcť a empatia ostali, aj keď tento konflikt skončí a nadobudnuté skúsenosti potom kompetentní využili na podporu detí, ktoré potrebujú podobný prístup a pritom sa narodili na Slovensku. Napríklad deti z marginalizovaných skupín.

V realite je u nás zodpovednosť za zvládnutie začleňovania predovšetkým na samotných riaditeľoch a učiteľoch. Nielenže musia riešiť pedagogickú stránku, ale aj základné veci ako strava nových žiakov, keď meškajú peniaze na školské obedy. Nemožno hovoriť o „zabehanom“ systéme výučby slovenčiny ako druhého jazyka, preto ma zaujíma, ako to vyzerá vo Švajčiarsku.

Druhý jazyk sa učíme v inom veku ako prvý a iným mechanizmom. Neučíme sa ho počúvaním zvukov a foném ako bábätko, ale pomocou vizualizácie, obrázkov, rozvíjaním slovnej zásoby. Vo Švajčiarsku sa na získanie jazykových kompetencií detí, ktorých materinský jazyk je iný ako nemčina, kladie veľký dôraz. Na školách s väčším počtom detí cudzincov sú triedy, kde je dieťa spočiatku začlenené, aby sa zistilo, aké má vedomosti z  predmetov, akú abecedu používa a pod. Medzitým sa s učiteľom pre nemčinu ako druhý jazyk „DaZ“ učí nemčinu tak, aby vedelo jazyk používať na úrovni B1 podľa CEFR (Common European  Framework of Reference for Languages).

Cieľom nie je, aby deti zostali v oddelených triedach. Zaradenie medzi rovesníkov prebieha postupne počas školského roka. Začína sa telocvikom, ručnými a technickými prácami a výchovami, kde nie sú potrebné jazykové kompetencie na takej vysokej úrovni. Postupne sa pridáva matematika, kde sa pracuje so znakmi, predmet Príroda a spoločnosť, ktorý spája učivo prírodných a spoločenských vied a na záver sa pridáva dieťa k rovesníkom na nemčinu. Jazyková trieda, kam sa dieťa do úplného začlenenia počas roka stále vracia, funguje ako intenzívny jazykový kurz – malej skupine 5-10 detí sa venujú dve učiteľky, niekedy spoločne a niekedy sa striedajú.

V školách, kde je menej cudzincov, môže byť dieťa hneď zaradené do bežnej triedy a k DaZ učiteľovi chodí priebežne počas dňa. Koncoročné a polročné hodnotenie dostávajú tieto deti od triedneho učiteľa aj od DaZ učiteľa.

Takže vysvedčenie nevyzerá ako to naše s jednotkami až päťkami za predmety?

Hodnotenie je proces, ktorý prebieha spoločne s dieťaťom a rodičmi. Učitelia s dieťaťom hodnotia, čo sa podarilo, sám žiak hovorí, v čom cíti, že sa zlepšil a stanovuje si ciele pre ďalší polrok. A takto sa raz za polrok učitelia stretnú s rodičmi dieťaťa.

Aj na švajčiarskom vysvedčení sú známky od 1 po 6, no možné sú i medzi hodnoty ako 4,5 a pod. Okrem známok je však súčasťou slovné hodnotenie alebo hodnotenie pomocou škál. Takto sa hodnotí napr. rešpektovanie spolužiakov a učiteľov, schopnosť koncentrácie sa na úlohu, schopnosť spolupracovať v skupine či akceptovanie pravidiel školy. V nemčine sa hodnotí čítanie s porozumením, porozumenie počutého, písanie a ústny prejav.

Naposledy som robila rozhovor s Renatou Emilsson Peškovou, ktorá pôsobí na Islandskej univerzite. Hovorili sme o tom, že deti na Islande sa cítia šťastné najviac spomedzi európskych krajín, ktoré sú v OECD. Wellbeing, teda pohoda v škole, je oficiálna štátna politika, deti sú rovnocenní členovia spoločnosti, na ktorých názore záleží. Aké je postavenie detí a mladých v švajčiarskej spoločnosti?

Atmosféra v triede je vo švajčiarskom systéme rovnako dôležitý a sledovaný aspekt ako metodické postupy. Úloha spomínaného sociálneho pracovníka je sledovanie dynamiky skupín ako jednotlivých tried, tak personálu. Pre wellbeing je dôležité aj to, ako ste prijímaný spoločnosťou. Sloboda, rešpekt, možnosť rozhodovať je vo Švajčiarsku ako vzduch alebo voda. Nedá sa bez toho žiť. V rámci školy, triedy, ideálne aj v rodine deti dostávajú pravdivé odpovede na svoje otázky, majú rozhodovacie kompetencie, poznajú a tvoria pravidlá, sú podporované k zodpovednosti. Vedia, na koho sa obrátiť v prípade, že to potrebujú.

V škole je rešpekt úplný základ. Jeden príklad. Od prvého kontaktu so systémom či už je to škôlka alebo škola, pri príchode do školy a odchode zo školy, pedagóg podá ruku každému dieťaťu, pozrie mu do očí, pozdraví ho a osloví ho menom. To vyslovuje v jeho reči, ak je iná ako nemčina. Počas pandémie bolo podanie ruky nahradené iným gestom. Je to jedna z maličkostí, ktoré pomáhajú budovať sebavedomú bytosť.

Pýtam sa postoj k deťom aj preto, lebo pandémia naplno odkryla na Slovensku problém s našim vzťahom k deťom a mladým ľuďom a s ich postavením v spoločnosti. Školy boli u nás počas troch pandemických školských rokov zatvorené spolu zhruba 11 mesiacov (!), čím sme sa zaradili na čelné miesto v Európe. Švajčiarsko školy zatvorilo len v 1. vlne na jar 2020. Ako vyzerali opatrenia v školách a akú podporu dostali deti, učitelia a školy?

V prvej vlne na jar 2020 sa školy zatvorili nečakane „zo dňa na deň“, no ukázalo sa, ako je systém flexibilný. Školy sa so situáciou vysporiadali rôzne, v našej škole sme ako rodičia hneď prvý týždeň dostali do schránok pracovné listy pre deti a učiteľka deťom tri razy počas týždňa volala, či je všetko v poriadku a ako sa cítia. Už druhý týždeň sme dostali prístup na online web, kde boli pracovné listy a úlohy na precvičovanie matematiky a čitateľskej gramotnosti. Išlo o rozšírenie stránky, ktorá bola už predtým k dispozícií na kontrolu domácich úloh a komunikáciu a deťmi, no veľmi sa nepoužívala. Vývojári ju rozšírili tak, aby deti mohli na nej vypracovať zadania a poslať ich učiteľom. Pravidelné telefonovanie však zostalo. Keďže ja som nepracovala z domu, požiadala som triednu učiteľku mladšej dcéry, aby ju kontrolovala častejšie a ona to robila.

Doma zostala aj naša staršia dcéra, takže sme spočiatku – zaskočení náhlou situáciu, nemali doma dosť počítačov pre každého člena domácnosti. Zase nám pomohla škola. Hneď prvý týždeň sme dostali formulár, kde sme mali zaškrtnúť, čo potrebujeme. A kým sme vyriešili situáciu, škola nám požičala tablet.

Takže reakcia systému zahŕňala materiálnu pomoc, ale aj empatiu voči deťom a ich prežívaniu?

Pokiaľ ide o empatiu celého systému a učiteľov vo vzťahu k deťom, musím povedať, že zhruba tri týždne po zatvorení škôl nám telefonovala riaditeľka školy a  pýtala sa, ako znášame situáciu psychicky. Hovorila som, že to zvládame, no na mladšej dcére vidím náznaky podráždenia a problémy so spánkom. Riaditeľka situáciu okamžite riešila, vytvorili sme bublinu troch rodín, v rámci ktorej sa deti navštevovali a učili sa spoločne, čo im veľmi pomohlo.

A to bol koniec lockdownov a zatvorených škôl. Merania a dotazníky ukázali, že vyučovanie na diaľku nebolo tak efektívne ako prezenčné vyučovanie a zatvorené školy majú dopady na psychiku detí. Padlo rozhodnutie, že školy zostanú otvorené a musí sa nájsť spôsob za akých podmienok.

Počúvam to trošku so zadosťučinením, pretože v rámci Iniciatívy Dajme deťom hlas sme počas pandémie neustále upozorňovali, že cestou nie je školy dlhodobo zatvoriť bez ohľadu na dôsledky práve aj na duševné zdravie, ale úlohou odborníkov má byť práve hľadanie riešení pre bezpečné fungovanie priorít, medzi ktoré patria i školy. Ako školy u vás fungovali?

Bolo to rôzne podľa pandemickej situácie, istý čas sa učili deti v skupinách, potom sa striedali na dopoludňajšom a popoludňajšom vyučovaní, alebo sa prestávky organizovali tak, aby sa nestretli deti z rôznych bublín. Keď sa v jednej bubline vyskytol covid, zostala doma.

Môžem však povedať, že počas druhej vlny sme na školách mojich dcér nezaznamenali výskyt covidu ani jeden raz, fungovali bez prestávky. (Univerzita v Zürichu skúmala napr. šírenie covidu v školách už v prvej vlne a zistila, že pri dodržaní hygienických pravidiel školy nie sú ohniskami, vo výskume fokusovanom na školy pokračovala po celý čas  – pozn. aut.).  Od februára 2022 sú u nás zrušené všetky opatrenia.

PETRA ONDRČKOVÁ učí na Slovenskej škole a škôlke v Zürichu, podieľa sa na činnosti ISEIA (Asociácia slovenských vzdelávacích centier v zahraničí) a taktiež iniciatívy Stála konferencia aktérov vo vzdelávaní a Deti nepočkajú. Predtým pracovala ako učiteľa a riaditeľka základnej školy v Smrdákoch. Učiteľstvo pre primárne vzdelávanie vyštudovala na Pedagogickej fakulte Prešovskej univerzity, Kontinuálne vzdelávanie na Pädagogische Hochschule v Zürichu. Venuje sa témam integrácie, inklúzie a výučbe druhého jazyka.

Spomínali ste, že aj vo Švajčiarsku práve prebieha reforma kurikula. V čom spočíva a čo sú ciele?

Zručnosti pre 21. storočie, ako wellbeing, inklúzia, kreativita, či kritické myslenie sú samozrejmosťou. Osobitným špecifikom je, že švajčiarske kantóny majú v mnohých otázkach autonómiu „Lehrplan21“ má v prvom rade za úlohu zjednotiť obsah vyučovania. Učitelia oceňujú predovšetkým definovanie a zjednotenie požadovaných  dosiahnutých kompetencií. Je to akási pevná kostra a obaliť si ju už môže každý kantón podľa toho, ako sa jeho obyvatelia dohodnú. A školy a pedagógovia majú naďalej silné kompetencie. Pre mňa je to akési déjà vu (úsmev), paradoxne, považujem slovenskú reformu z roku 2008 za odvážnejšiu. Žiaľ, možnosti, ktoré ponúkala, neboli pedagogickou obcou pozitívne prijaté. Aby som však bola spravodlivá, určite sa na tom podpísal aj prístup úradov. Preto sa mi pozdáva pomalá implementácia vo Švajčiarsku, kde sa navyše na tvorbe reformy podieľajú priamo učitelia.

Skôr ako cieľ reformy by som radšej pomenovala cieľ vzdelávania. Vo Švajčiarsku platí: Jedes Kind hat das Recht auf Bildung, teda Každé dieťa má právo na vzdelanie, pričom vzdelávaním sa nemyslí povinná školská dochádzka. Myslí sa tým, že každé dieťa má právo na konci vlastného vzdelávacieho procesu držať v ruke listinu, ktorá ho oprávňuje vykonávať nejaké zamestnanie kompetentne. Dĺžka a úroveň dosiahnutého vzdelania sa môžu líšiť, no musí byť ukončené. Systém teda hovorí: keď skončíš školu, môžeš sa zamestnať. Nemôže sa stať, že nejaké dieťa ukončí vzdelávanie bez toho, aby bolo jasné, čo vyštudovalo, alebo za čo sa vyučilo. Systém podpory je v tejto oblasti rozsiahly.

Je učiteľ vo Švajčiarsku prestížne povolanie?

Povolanie učiteľa je vysoko spoločensky hodnotené. Ak spomeniem, že som učiteľka, zmení sa dynamika rozhovoru. Môžete vnímať, že si učiteľov a učiteľky si spoločnosť vážia. Má to aj logický podklad. Už na výber povolania sa kladie veľký dôraz. Je teda prirodzené, že väčšina učiteľov a učiteliek je empatická, komunikatívna a s priateľských vystupovaním. Dôležitým aspektom v procese vyučovania je pozitívna klíma, preto sa v škole cítite príjemne a prijatý. Aj to všetko vplýva na pozitívny vzťah k učiteľom.

Vážnosť povolania nakoniec naznačuje aj rozsah podpory, ktorej sa im v školách dostáva, ako sme spomínali v  úvode rozhovoru…

V tunajšom systéme nepoznám pedagóga, ktorý by pracoval na plný úväzok v škole a po pracovnej dobe ešte viedol krúžky, pretože si potrebuje prilepšiť k výplate. Aby si slovenský učiteľ/učiteľka  zaobstarala slušný príjem, musí pracovať na 100 percent a k tomu si nabaliť niekoľko mimoškolských aktivít. Toto švajčiarsky učiteľ nemusí. Naopak, mnoho z nich pracuje na čiastočný úväzok a aj tak si dokážu našetriť napríklad na dlhšiu dovolenku a môžu si dovoliť vziať neplatené voľno, čo je pre psychohygienu nesmierne dôležité.

Podporu dostávajú učitelia aj v oblasti ďalšieho vzdelávania tzv.”Weiterbildung”. V kratšej forme sa deje priamo na škole dvakrát do roka. Venujú sa témam, ktoré sami učitelia pociťujú ako dôležité. Tieto dni sú vopred známe, rodičia s nimi počítajú a vedia, že žiaci majú vtedy voľno. Samozrejme môžu kedykoľvek absolvovať dlhšie, rozširujúce vzdelávanie, tak ako všetci Švajčiari v iných zamestnaniach.

A okrem uznania, platu a možnosti ďalšieho vzdelávania sa, je ďalšou odmenou  pre učiteľov lepšie dôchodkové zabezpečenie.

Pristavím sa pri tzv. weiterbuildingoch. Aké témy učitelia považovali za dôležité prebrať  na posledných takýchto vzdelávacích dňoch v rámci školy?

Naposledy sme sa venovali online vyučovaniu a iným formám vyučovania počas pandémie, potom traume a postraumatickým prejavom, ako ich rozpoznať, ako s deťmi pracovať a na akých odborníkov sa obrátiť. A potom digitalizácií, teda ako používať rôzne nástroje a aké sú prínosy a riziká pre deti. Podobné školenie absolvovali aj deti a aj rodičia.

Školy robia weiterbuildingy i pre rodičov?

Komunikácia školy s rodičmi je ďalší dôležitý znak švajčiarskeho systému, ktorý musím vyzdvihnúť. Rôzne typy vzdelávaní sú určené aj pre rodičov. Účasť je dobrovoľná, ale rodičia sa ich radi zúčastňujú a tiež prichádzajú s návrhmi, akým témam by sa mohli venovať.

Digitalizácia, online svet a médiá to je teraz veľká téma. Deti na školách už v štvrtom ročníku začínajú pracovať s tabletom. Systém je podobný ako na iných predmetoch a vlastne pri fungovaní čohokoľvek v tejto krajine – sú jasne nastavené a vysvetlené pravidlá a vaše práva a následky, ktorú prídu, keď pravidlá nedodržíte. Deti začínajú so vstupom do online sveta v škole pod dozorom pedagóga, sú oboznámené s pravidlami, to znamená, na ktoré stránky môžu ísť a kam už nie, čo môžu sťahovať a pozerať. Poznajú svoje povinnosti, teda ako sa o tablety starať. A ak pravidlá porušia, čelia následkom, ktoré sú im rovnako vysvetlené.

Bezpečné používanie internetu je široká téma, čomu sa školenie venovalo?

Prieskum preukázal, že až 70% detí vo veku šesť rokov sa stretlo s nejakou formou kyeršikany, čo bolo  šokujúce zistenie. V reakcií naň vzniklo školenie, v rámci ktorého prišli na školu policajti a vysvetľovali deťom riziká internetu. Deti videli rôzne tipy správ od priateľských až po desivé ako „počkám si ťa niekde a ublížim ti“ a mali rozlišovať, čo je šikana. Boli im názorne vysvetlené riziká zverejňovania súkromia na internete. Majú právo zverejniť čokoľvek, no budú čeliť následkom. Videli i príklad toho, ako sa terajší priateľ s ktorým sa rozídeme, môže stať našim nepriateľom a ako môže zneužiť naše intímne fotografie. A dozvedeli sa, že ak sa i stanú obeťou šikany, nie sú v tom sami, majú možnosť požiadať o pomoc odborníkov.

Pôsobili ste ako učiteľka a aj ako riaditeľka aj na škole na Slovensku. Sú veci, ktoré sú inšpiratívne na Slovensku a bolo by dobré ich využiť možno i vo švajčiarskom systéme?

Na Slovensku máme množstvo mimoškolských aktivít či umeleckých škôl. Tu sú mnohé tieto aktivity finančne nedostupné, takže na hudobný nástroj hrá dieťa, ktorého rodičia si to môžu dovoliť.

A naopak, na Slovensku by sme sa určite mali inšpirovať systémom podpory učiteľov a riaditeľov škôl. Napriek tomu, že tento systém chýba sú na Slovensku učitelia a učiteľky, ktoré dokážu robiť neuveriteľné veci. Vtedy si poviem, keby mali také možnosti ako ponúka švajčiarsky systém, čo všetko by ešte dokázali vytvoriť. Učiteľ vo Švajčiarsku má kompetencie rozhodnúť, ak metódu pri výučbe použije, systém mu dôveruje. Samozrejme, všetko musí byť zdokumentované a prístupné kontrole. Nakoniec, spätnú väzbu má učiteľ okamžite aj preto, že v triede nezvykne byť sám. Aj táto dôvera v nás učiteľov je veľmi príjemná a mňa posilňuje osobnostne aj profesijne.

Chcela by som sa ešte dotknúť stredných škôl. Vo Švajčiarsku je veľmi silný systém duálneho vyučovania, ktorý získava pozornosť aj u nás, no presadzuje sa pomaly.

Aj vo Švajčiarsku sú gymnázia a školy zamerané na profesie iného typu, ako napr. stredné pedagogické či stredné zdravotnícke školy, ktoré však rovnako stoja veľmi výrazne na praxi. Zhruba dve tretiny detí však prechádzajú duálnym vzdelávaním. Deťom s výberom povolania pomáhajú poradcovia a budúci stredoškoláci si vlastne vyberajú pracovné miesto, pre ktoré ich pripravuje škola v spolupráci so zamestnávateľom. Pracovné miesta nahlasujú do systému zamestnávatelia, vývoj ponúk sa opäť sleduje a vyhodnocuje, takže jednotlivé regióny vidia, ktoré oblasti rastú a kde školy potrebujú väčšiu podporu. Mladí ľudia po absolvovaní tohto typu vzdelávania majú prax a sú okamžite pripravený nastúpiť do práce.

Neobmedzuje však tento systém mládež v možnostiach zmeniť profesiu? Už dnes mladí ľudia nezotrvávajú pri jednom type zamestnania a tento trend sa zintenzívňuje.

Preto je dôležitý prepracovaný systém celoživotného vzdelávanie. Tunajší systém ľuďom umožňuje a pomáha prejsť z ktoréhokoľvek typu zamestnania na ktorékoľvek iné. Celý život môžete prechádzať ďalším vzdelávaním a nadobúdať nové zručnosti. Aj prechod zo stavebníctva do zdravotníctva, alebo zo služieb do informačných technológií je bezproblémový. Mnoho ľudí si až v zamestnaní uvedomí, že jeho zamestnanie ho nebaví či dokonca ubíja. To je pre kvalitu života nepredstaviteľná prekážka. Švajčiarsky systém podporuje mladých ľudí, ktorí nie sú spokojní s voľbou zamestnania, zmeniť ho. Lepšie zmeniť školu po roku, dvoch ako po 15-tich. Aj keď ani to nie je nemožné. V jednej stredoškolskej triede duálneho vzdelávania môžete nájsť 16, 17, ale aj 32 či 48 ročných “žiakov”.

Pre dospelé osoby je jediná prekážka plat, pretože študent duálneho vzdelávania nemá, samozrejme, rovnaký plat ako plnohodnotný zamestnanec. Zmeniť profesiu však môžete aj pomocou mnohých kurzov či nadstavieb štúdia. Sieť ďalšieho rozširujúceho vzdelávania je ešte väčšia, ako štátne školstvo.

U nás je téma celoživotného vzdelávania stále skôr témou stratégii a v diskusii o duálnom vzdelávaní počuť najmä zamestnávateľov, ktorí ho vnímajú ako prípravu zamestnancov pre svoj podnik.

Vo Švajčiarsku je tento systém podporovaný mechanizmom akoby istého poistného z platu. Malá čiastka sa ľuďom automaticky sťahuje z platu a vytvára akýsi fond. Ak sa rozhodnete absolvovať nejaké školenie, významná časť platby za toto školenie sa hradí z tohoto fondu. Je to veľká pomoc a motivácia pre ľudí, ktorí majú záujem pokračovať vo vzdelávaní a profesijne rásť. Samozrejme, ako vo všetkom ostatnom, pravidlá tohto mechanizmu sa v kantónoch líšia.

V konečnom dôsledku tak tunajší systém duálneho vzdelávania podporuje zmenu profesie. Mať zamestnanie, a byť s ním spokojný, je jeden z dôležitých aspektov celkovej spokojnosti so životom. Až 76% študentov v Lernendenbarometer 2019 uvádza, že si vybrali svoje vysnívané zamestnanie “Wunschberuf”.

Andrea Settey Hajdúchová, Iniciatíva Dajme deťom hlas

PREČÍTAJTE SI AJ ROZHOVOR S RENATOU EMILSSON PEŠKOVOU Z ISLANDSKEJ UNIVERZITY:  Hovorí o tom, prečo je wellbeing, teda dobrá psychická a fyzická pohoda žiakov jedným z kľúčových pilierov tunajšieho vzdelávania. Ako sú deti v školách hodnotené a sa podarilo v islandských školách nahradiť opakovanie poučiek. Ale aj to, prečo Island nezatváral počas pandémie školy. A ako krajina otočila kurz a zvládla rast závislostí detí a mládeže.