Bodyguard s piesňami Whitney Houston na Novej scéne

Film bol svojho času veľmi úspešný a soundtrack, ktorý ho sprevádzal, sa predal po celom svete vo viac ako 45 miliónovom náklade. Získal aj cenu Grammy ako album roka. Zaujímavosťou je, že prvý náčrt scenára, ktorý Larry Kasdan vytvoril ešte v roku 1975, bol písaný priamo na telo pre Steve McQueena ako bodyguarda (svetová verejnosť ho pozná najmä z westernu Sedem statočných) a Dianu Ross. Tá bola svojho času oveľa väčšou ikonou, než neskôr Whitney Houston.

Lenže Kasdan nevedel nájsť dlhší čas produkčnú spoločnosť, ktorá by projekt bola ochotná zrealizovať (bol odmietnutý údajne až 67-krát) a tak nakoniec scenár odpredal len za 20 000 dolárov Johnovi Calleymu pracujúceho pre Warner Bros. Táto spoločnosť síce film zrealizovala, ale až o 15 rokov neskôr – už po smrti Steve McQueena. Zarobila na ňom neuveriteľných 411 miliónov dolárov – teda viac ako dvadsaťtisíc násobok sumy, za ktorý príbeh od jeho autora odkúpila.

Obrovský finančný úspech bol dôvodom, prečo neskôr producenti prišli s nápadom pretransformovať príbeh aj do muzikálovej podoby, pričom prípravy libreta sa ujal popredný americký scenárista a producent Alexander Dinelaris (o.i. držiteľ Zlatého glóbusu a Oscara za najlepší pôvodný scenár k filmu Birdman, na Broadwayi bol úspešne uvádzaný jeho muzikál On Your Feet o speváčke Glorii Estefan).

Dinelaris dej výrazne zjednodušil (čo bolo pre úspech divadelnej verzie v podstate nevyhnutnosťou) a na mnohých miestach aj zmenil – a to dokonca vrátane rozuzlenia.

Zatiaľ čo profesionálneho strelca, ktorý mal zabiť Rachel Marronovú, vo filmovej verzii najala jej vlastná sestra Nicky (a nebol ním stalker, ktorý Marronovú dovtedy prenasledoval), v muzikálovej podobe po takomto vypointovaní niet ani stopy. Prezrádzať viac samozrejme nebudem, kto chce vidieť, nech sa príde pozrieť.

Najpodstatnejšou zmenou však je, že muzikál neberie zápletku príliš vážne (na rozdiel od filmu) a má nad ňou potrebný humorný nadhľad. Sústreďuje sa skôr na prezentáciu hudby Whitney Houston – v podstate každá scéna je rámcovaná nejakým jej hitom. Okrem tých, ktoré zazneli vo filme, je obohatený aj o niektoré jej ďalšie piesne.

Dinelaris tak dosiahol hybridný výsledok, kedy na jednej strane muzikál kopíruje filmový príbeh v dostatočnej miere na to, aby sa na film mohol odvolávať, zároveň je však v mnohom iný.

A je to tak dobre.

Kritika film roztrhala na kusy a označila ho za sladkastú melodrámu, ale soundtrack k nemu bol nepochybne veľmi kvalitný. Masívny kasový úspech u divákov a neúspech u kritiky spôsobil, že film sa nakoniec stal len reklamným nosičom pre hudbu Whitney Houston.

Speváčku vystrelil do najvyššej ligy, pričom pôvodný zámer tvorcov bol opačný – chceli, aby Whitney pomohla svojim účinkovaním vystreliť do prvej ligy ich film.

Whitney Houston. Foto: facebook Whitney Houston

Vráťme sa však k muzikálu.

Dinelarisova verzia príbehu je dobre urobenou diváckou show, ktorá poskytuje kvalitnú zábavu. V londýnskom West Ende bol muzikál v rokoch 2012 až 2014 uvedený s relatívne veľkým úspechom a následne bol hraný aj v Írsku, Holandsku, Nemecku a Monaku, aby sa v rokoch 2016–17 vrátil opät do West Endu.

Po americkom turné sa vrece s jeho uvádzaním doslova roztrhlo a začal putovať po celom svete – od Kanady cez Austráliu, Čínu, Kóreu či Japonsko.

Práva na jeho uvedenie kúpila aj Nová scena. Keďže ide o licencovaný produkt, nie je do neho možné zasahovať bez súhlasu autorov zastúpených londýnskou spoločnosťou Theatrical Rights Worldwide.

Režisér Patrik Vyskočil predsa len považoval za potrebné urobiť niekoľko menších zmien, avšak ako sa ukázalo, súhlas Londýna získal bez akýchkoľvek problémov.

V bratislavskej verzii je tak z pôvodnej predlohy odstránenená jedna pieseň a sú pripísané monológy. Taktiež došlo k úprave záverečnej klaňačky, kde pôvodne mala zaznieť len skladba I wanna dance with somebody a teraz je tam piesňové medley.

Musím povedať, že prvá časť predstavenia (do prestávky) je o niečo zaujímavejšia a pestrejšia než druhá polovica a to najmä preto, že v druhej časti je menej hudby (ak nepočítam medley).

Dej má od začiatku celkom slušný spád, réžia udržuje diváka v pozornosti bez toho, aby spadla reťaz. Druhá polovica je rozvláčnejšia a jednotlivé obrazy sú o niečo obšírnejšie, než by bolo ideálne, avšak divák sa ani vtedy nenudí, len sa znižuje dramatický náboj akcií.

Bodyguard na Novej scéne. Foto Zdenko Hanout

Oceňujem najmä rýchle a efektívne striedanie jednotlivých obrazov, ktoré po celý čas prispeva k správnej dynamike a filmovému spôsobu rozprávania. Napomáha tomu aj veľmi vhodne zvolená scéna, ktorá nielen umožňuje takéto rýchle zmeny, ale v dôsledku svojej variability (a pri využití projekcií a vhodného svietenia) zároveň robí každé nové znázorňované prostredie veľmi dôveryhodným.

Len s minimálnym množstvom krokov potrebných k “prestavbe” je tak možné na scéne vytvoriť dokonalú ilúziu, že sa práve nachádzate v obyvačke Rachel Marronovej s klavírom uprostred izby, neskôr v nočnom podniku, v ktorom spieva jej sestra Nicky, alebo v kuchyni, kde Rachel nervózne krája jablko, či v karaoke bare. Všetko toto je vytvorené s veľkým citom pre detaily výtvarného stvárnenia.

Práve cit pre výtvarné videnie spolu s filmovým spôsobom rozprávania príbehu a režijne dobre vypointovanými scénami dávajú výslednému produktu ten správny švih.

Filmovému videniu napomáha aj kamera, ktorá sníma dianie inscenované v zákulisí. To je v priamom prenose zobrazované na scéne (nejde teda o vopred pripravené dokrútky ale naozaj o živý prenos obrazu) takže divák má pocit, že sa chvíľami nachádza na koncerte hviezdy a chvíľami aj v zákulisí jej koncertu.

Réžia ponecháva priestor aj vyniknutiu viacerých komických situácií – najmä scéna, kedy sa Rachel snaží nabrať odvahu a ospravedlniť sa svojmu bodyguardovi (a pritom je tak nervózna, že mu ani nedokáže naliať kávu) je veľmi vydarená a podobne aj scéna s opitými dievčatami v karaoke bare (“To je môj song!” ).

Muzikálu veľmi prospieva, že sa neberie vážne a je inscenovaný odľahčenou formou.

Mamba Dasha a Simon Müller. Foto Zdenko Hanout

K réžii som mal len dve pripomienky:

Zvláštne je vypointovaná je scéna, kedy Nicky uteká na pomoc k plačúcemu Fletcherovi. Stalker, ktorý sa dostal až do spálne speváčky totiž zanecháva na stene nastriekaný vulgárny nápis a Marronovej syn Fletcher je v šoku. Nicky ktorá počuje jeho plač, uteká za ním do izby a namiesto aby ihneď ratovala chlapca a zobrala si ho do náručia, najskôr niekoľko sekúnd odsúva ľavú stranu dekorácie a potom pravú a až potom si k sebe konečne pritúli plačúce dieťa.

To je úplne nelogické. Ja samozrejme rozumiem, že je potrebné obe posuvné steny roztiahnuť tak, aby divák dobre videl, ale takýmto spôsobom je to na úkor dôveryhodnosti situácie.

A podobne, keď speváčku na koncerte ohrozujú fanúšikovia a ona len stojí na jednom mieste a čaká až zasiahne bodyguard, namiesto toho, aby sa útokom bránila aj sama a snažila sa prípadne ujsť.

Sú to len detaily, avšak aby divák uveril tomu, čo práve sa deje na scéne, vedia byť detaily veľmi nápomocné.

Väčšina scén je naopak vypointovaná veľmi dobre. Réžia volila po celý čas vhodné a primerané prostriedky a bola kvalitne zrealizovaná. Môj celkový dojem z inscenácie je veľmi dobrý.

Keďže rola Rachel Marrron je na Novej scéne alternovaná v troch rôznych obsadeniach, navštívil som všetky tri v úvode spomínané predstavenia.

Muzikál Bodyguard je „one man show“, teda v tomto prípade „one woman show“, nakoľko po speváckej stránke je celý hlavne o Rachel Marron. Ostatné postavy sú buď činoherného charakteru, alebo ak aj spievajú, tak len okrajovo.

Väčšiu spevácku plochu má okrem Marronovej už len jej sestra Nicky. Spieva chvíľu síce aj bodyguard, ale ten má v scenári predpísané, že to má byť čo najviac falošné.

K hudobnej stránke je podstatné uviesť, že ide o hit muzikál, z čoho vyplývajú isté obmedzenia. Je totiž veľký rozdiel, či hudba vzniká od počiatku ako muzikálová, alebo to tak nie je. Ak ide o pop songy, ktoré neboli písané pre muzikál, tak tieto skladby budú mať výrazne iné hudobné charakteristiky (napríklad budú viac repetitívne) než keby vznikali pre potreby muzikálu.

Mnohé piesne populárnej hudby majú napríklad za cieľ, aby sa ne dobre tancovalo, čo sa v muzikáli – pri sediacom publiku – samozrejme nepredpokladá.

Uvedené sa počas predstavenia prejavilo v záverečnom medley, kedy publikum vstalo a tancovalo spolu s účinkujúcimi, z čoho bolo cítiť, že v tej chvíli znejúce piesne pôvodne plnili iné zadanie.

Bodyguard však naštastie obsahuje piesne, ktoré sa dajú spievať vyslovene muzikálovo. Tento aspekt však naplno využili len dve protagonistky Rachel Marronovej.

V stredu sa v hlavnej úlohe predstavila Lenka Machciníková. Tá bola práve jednou z nich. Dobre znela síce aj v rýchlejších a rytmickejších skladbách, ale to, čo je naozaj v nej, divákom najlepšie ukázala až v tých lyrickejších a pomalejších.

Pohrávala sa v nich s jednotlivými frázami, bolo vidieť, že vyznenie každej jednej pasáže mala premyslené do detailov, pričom spôsob, ktorým so svojim hlasom v danej chvíli pracovala, dokázala pružne meniť. Predviedla skutočne úctihodné množstvo speváckych nuáns, odtieňov farieb hlasu, dynamických a emotívnych odtieňov, pričom podstatná nebola len neustála schopnosť zmeny, ale najmä ľahkosť, s ktorou bola dosahovaná.

Aj do obyčajných niekoľkých taktov melódie dokázala vložiť skutočnú virtuozitu.

Plastickosť Machciníkovej prejavu je jednoznačne jej hlavnou devízou. Zmenu vo výraze pritom prináša na tých správnych miestach s vkusom a zmyslom pre mieru, nikdy nebola samoúčelná.

Machciníkovej hlas je lyrický, tón je okrúhly, vo výškach má lesk a kovovú pevnosť. Výšky nie sú nikdy príliš ostré, ale znejú príjemne. V spodných a stredných polohách znie jej hlas vrúcne, znelo a farebne, prechody medzi registrami sú plynulé.

Na predpremiére bolo cítiť, že nemá ešte skladby dostatočne usadené. Príliš sa pri interpretovaní sústredila na výsledok.

Drobná nervozita sa prejavila v hereckom stvárnení jej postavy, kedy pasáže, v ktorých bolo potrebné stvárniť nasrdenosť, prehrávala. Striedmejší prístup by veci prospel.

Machciníková však napriek týmto drobnostiam dokázala počas stredňajšej predpremiéry doslova zažiariť, a to až natoľko, ako sa v nasledujúcich dňoch nepodarilo žiadnej jej alternantke. Celkovo jej vokálne formovanie roly bolo veľmi kultivované, technicky veľmi spoľahlivé, intonačne presné.

Zo všetkých troch predstaviteliek Rachel Marronovej ma spevácke stvárnenie Lenky Machciníkovej bavilo výrazne najviac.

Lenka Machciníková. Foto Zdenko Hanout

Mirka Gális Partlová svoju postavu spevácky poňala úplne inak a výrazovo v skladbách príliš nediferencovala.

Keďže ide o hitmuzikál poskladaný z pesničiek pop music je logické, že skladby sa dajú zaspievať aj muzikálovo a aj ako pop – je to vec voľby.

Rizikom popového spievania však je, že všetky skladby potom vyznejú takmer rovnako – a to sa presne stalo Mirke Partlovej.

Samozrejme voľba neísť príliš do výrazu je úplne legitímna, ibaže mňa to oveľa menej bavilo.

Navyše Whitney Houston nebola výlučne speváčkou pop music, ale rovnako speváčkou RnB a soulu – a práve tieto piesne je veľká škoda spievať ako pop.

Partlová mala aj viaceré technické problémy a jej intonácia nie vždy bola presná. Miestami – najmä v prvej časti – bola podladená.

Napriek tomu možno povedať, že rolu po speváckej stránke zvládla spoľahlivo a publiku sa páčila.

Partlová bola však veľmi silná herecky. Jej Rachel Marronová sa po tejto stránke najviac vydarila zo všetkých troch alternácií. Partlovej herectvo bolo oveľa viac striedme, jednotlivé akcie Maronovej vykreslila zdržanlivejšie a takýto umiernenejší prístup pôsobil vyslovene vierohodne.

Veľmi veľa vedela vyjadriť aj drobným náznakom gesta či úsmevu. Takúto jemnú mikrokresbu postavy sme mohli vidieť iba v jej kreácii.

Mirka Gális Partlová a Ján Dobrík. Foto Zdenko Hanout

Mamba Dasha bola znovu úplne inou Rachel Marronovou, než jej dve kolegyne. Ide o ťažší, dramatický, v nízkych a stredných polohách efektne zvonivý hlas, ktorý má veľký objem. Je to teda úplne iný typ hlasu, než mala Whitney Houston – ten bol oveľa svetlejší a ľahší.

Whitney žiarila najmä vo výškach. Publikum teraz malo možnosť počuť, ako tie isté piesne znejú, keď je hlas výrazne farebný aj v stredných a nízkych polohách. Skladby získali relatívne nový rozmer. Bolo to veľmi zaujímavé (a aj pekné).

Spievať tento muzikál je ale aj o kondícii, pretože hlavná postava má niekedy len minimum času sa v zákulisí prezliecť a už stojí na javisku znova. Preto je potrebné si vedieť dobre rozložiť svoje sily. Je v podstate obdivuhodné, že speváčky uspievajú tento maratón, avšak dych, kondička a spevácka istota sa u Mamby začali pred koncom muzikálu vytrácať.

Hlas znel miestami unavene a prechody medzi registrami už neboli plynulé, pretože tón menil svoju kvalitu. To sa dá samozrejme zakryť, ale zrejme už nebolo síl.

V každom prípade v momente, keď už som si myslel, že speváčku definitívne opustia sily, stal sa presný opak a Mamba chytila druhý dych. Medley potiahla vo veľkom štýle až do konca.

Vokálne formovanie roly bolo podobné ako u Lenky Machciníkovej – Mamba sa pohrávala s jednotlivými frázami, výrazom a emóciami. Spievala skladby muzikálovo a nie ako pop music.

Menej sa už ale hrala s dynamikou, pretože mala problém skrotiť svoj objemný hlas. Keď spievala plným tónom, jej hlas znel pekne farebne, zamatovo, keď ale potrebovala spievať niektoré pasáže o niečo subtílnejšie, mala problém. To je práve nevýhoda objemných ťažkých hlasov – spievať piano nie je pre ne jednoduché.

Mamba nebola vždy intonačne presná, ale výraz, emócia a priehrštie doslova živočíšnej energie, ktoré vyžarovala, boli možno v tej chvíli pre výsledný dojem aj dôležitejšie. Jej vystúpenie bolo veľmi presvedčivé, pekné a tiež ma veľmi bavilo – a to napriek všetkým vytknutým nedostatkom. Nebola totiž sterilná a vedela dať skladbám atmosféru.

Mamba Dasha a Kristína Vrecková. Foto Zdenko Hanout

V prípade sestry Rachel Marronovej Nicky sa vzájomne alternovali Monika Drgáňová a Kristína Vrecková. Drgáňovej farba hlasu a atmosféra, ktorú spevácky dokáže vykúzliť, ju radí medzi jeden z klenotov ansámblu Novej scény. Speváčka má však tiež niekedy drobné problémy s presnosťou intonácie. Avšak v jej prípade je výraz a atmosféra oveľa viac, než intonačná presnosť.

Kristína Vrecková bola po celý čas intonačne presná a išla z nej veľká spevácka istota. Herecky bola taktiež o niečo tvárnejšia než jej alternantka. Mne sa jej kreácia páčila.

Postava Nicky tak bola v oboch alternáciách po všetkých stánkach veľmi rozdielna, ale zároveň v oboch prípadoch výborná.

Monika Drgáňová. Foto Zdenko Hanout

Pod vynikajúce hudobné naštudovanie produkcie sa podpísal Ľubomír Dolný. Kapela bola priznaná na scéne a divák tak občas mohol muzikantov pozorovať, ak mu to kulisy dovolili. Živý výkon po celý večer znel ako veľmi solídna štúdiová nahrávka, de facto bez akéhokoľvek postrehnuteľného kazu.

Na záver by som ešte ocenil aj vynikajúce prebásnenie textov piesní Martinom Sarvašom. Musel sa trafiť nielen do atmosféry pôvodného obsahu, ale prispôsobovať ho tomuto špecifickému žánru, ktorý má neraz záludné frázovanie. Hudba je vo viacerých skladbách melizmatická – a o to ťažšie je ju citlivo otextovať.

Za zmienku stojí aj pekná vizuálna prezentácia muzikálu s vydarenými zábermi majstra javiskovej fotografie Zdenka Hanouta. (Plagát Róbert Tappert).

Bodyguard je kvalitne vystavanou produkciou, ktorú sa určite oplatí si prísť pozrieť. Jeho bratislavská podoba je dobre zrealizovaná. Svižné tanečné choreografie Ladislava Cmoreja, ktoré vhodne dopĺňajú celkovo dynamickú atmosféru, su už len poslednou čerešničkou na torte.

Divák vôbec nemusí byť fanúšikom Whitney Houston, aby si show užil. Dokonca ani nemusí vôbec poznať jej piesne. A dokonca ani nepotrebuje vidieť pôvodný film.

Práve naopak, tí čo film nevideli, sa ho aspoň nebudú snažiť porovnávať.

 

Peter Bleha

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix