Denník N

Môže škola učiť hodnotám?

K tomu, do akej miery má v rámci školy mladý človek nasávať hodnoty sú v rôznych systémoch veľmi rôzne prístupy.

Napríklad pri tradičných britských školách, ktoré mali produkovať elitu kráľovstva sa zvyklo zdôrazňovať, že ich hlavnou úlohou je práve vychovať jedinca so silnými hodnotami, encyklopedické „napľňanie“ vedomosťami sa nezdôrazňovalo až tak intenzívne.

Aj preto sa študenti zoceľovali a učili prekonávať prekážky veľkými dávkami športu, veľa sa dbalo na štúdium klasikov, vrátane gréckych a rímskych, aj napríklad na dodržiavanie tradícií či naratívov anglikánskej církvi.

Trochu iným spôsobom na to išli rôzne reformátorské pedagogické smery, ktoré zase zdôrazňovali, že škola má jednotlivcovi dať dostatok podnetov na komplexný rozvoj. Akademická excelentnosť je druhoradá, resp. ak treba, tak si ju silne vnútorne motivovaný jedinec bude rozvíjať do značnej miery sám.

Naopak, tradičné socialistické školstvo, ktoré v mnohom dodnes trvá, implicitne vychovávalo k veľmi úzkemu súboru hodnôt, vrátane hodnoty podriadenosti v hierarchii. Explicitne sa zdôrazňoval tiež pomerne úzky súbor formálnych humanistických aj občianskych hodnôt („láska k vlasti“), často najmä deklamačne.

To len ako ilustrácia pre vytvorenie predstavy o téme, samozrejme, o tom, aká bola reálna prax a dopady by sa dalo dlho diskutovať. Takisto treba poukázať na to, že masové školstvo prakticky hocijakej krajiny je oveľa bližšie nášmu modelu, ako by to rôzni aktivisti chceli priznať. To už by ale bola iná diskusia.

Rozvíjaniu hodnôt sa určite dá venovať aj v trochu masovejších školách, od odborných až po elitné gymnáziá. (Autor týchto riadkov presadzuje systém elitných štátnych stredných škôl, kde by bol okrem iného priestor aj na menej mechanistickejšie formy vzdelávania.)

O akých hodnotách vlastne môžeme hovoriť?

Základné spoločenské hodnoty

Ide o súbor pravidiel nažívania spoločenstva v štýle Desatora, o úctu k inštitúcii rodiny, úctu k starším, pomoc slabším či znevýhodneným, postoj k štátu, ale aj o vnímanie vzťahov ako láska či priateľstvo.

Vo výchove sa určite dá o nich hovoriť aj čisto deklamačne, podobne aj cez súbory jednoduchých pravidiel (miesto pre staršieho či budúcu matku v MHD), ale úlohou celistvejšej výchovy je práve dávať možnosť preciťovať spoločenské vzťahy, o ktorých sa bavíme poukazovaním na dané hodnoty, v ich rôznorodosti, zložitosti.

Akademicky sa to dá rozoberaním textov autorov, či už explicitných (Seneca: O skutočnom a falošnom priateľstve) alebo rozoberaním literárnych diel či iných textov aj s poukázaním na tieto témy (láska v Antoniovi a Kleopatre od Shakespearea, láska vo Flaubertovej Pani Bovaryovej, a pod.).

Cnosti

Medzi tie základné patrí veľkodušnosť, férovosť, nepoddajnosť, státie si za postojmi a názormi. O tejto téme sa dá diskutoať aj cez ne-cnosti: povýšenectvo, pokrytectvo, zbabelosť, poddajnosť.

Môžeme hovoriť aj o rôznych občianskych, alebo skôr republikánskych cnostiach: verejné bránenie pravdy, férová diskusia s protivníkmi (bez podsúvania, bez ohovárania, bez nefér útokov na osobu).

Racionálnemu človeku asi neujde, že práve tu je, vzhľadom na dosť zlú úroveň verejných aj poloverejných diskusií, veľký priestor na lepšiu výchovu. Najmä preto, že ide o cnosti, ktoré treba pestovať. Je iné prijať hodnotu „nezabiješ“, a iné učiť sa férovosti, čo si žiada pomerne komplexnú citlivosť na situáciu, schopnosť posúdiť možnosti druhých, vzdať sa jednoduchého impulzívneho konania v prospech niečoho, čo sme museli zvážiť, a pod.

O republikánskych cnostiach sa dá hovoriť ja preto, že ide o také, ktoré umožňujú fungovanie väčšieho, komplexného spoločenstva založeného na racionalistickom správaní a pravidlách.

Schopnosti ľudskosti

Empatia (vrátane schopnosti reálne posudzovať konanie iných posúdením ich hľadiska), obrazotvornosť, schopnosť oceniť krásu, schopnosť reflexie. Ale aj schopnosť prekonávať rôzne formy bolesti, vyrovnávať sa s nepriazňou osudu, obetavosť v prospech blízkeho, pestovanie rôznych foriem náklonnosti. Opäť ide o schopnosti, ktoré treba rozvíjať a zároveň o také, ktoré musí spoločnosť aspoň v niektorých situáciách nejako abstraktne oceniť. Napríklad poukázaním na cnosti hrdinov, či už umeleckých alebo z reálneho života.

Základná životná orientácia

Sem patrí skeptický postoj (a teda schopnosť neustálej reflexie, overovania), ale aj úcta k rôznym formám učenosti, k intelektuálnemu výkonu, k profesionalizmu, k excelentnosti, k precíznosti, schopnosť vnímať vyššie ideály či moc.

Ako hodnoty rozvíjať? Treba na to tri veci: vzory, príbehy a situácie.

Ak sa aj v rodine a škole silne deklamuje nutnosť nevyvršovať sa na slabších, ale v praxi dieťa vidí systematický útlak menej privilegovaných spolužiakov alebo to, že každý naokolo, kto má moc (napríklad učiteľ), ju využíva na jednoduchý psychologický útlak, je málo pravdepodobné, že sa u dieťaťa presadí to, čo sa oficiálne hlása.

Diskusia o hodnotách v tomto kontexte je potrebná aj kvôli nebezpečiu kvázi modernistickej výchovy. Teda naivnému dôrazu na (často dosť umelé) priateľské vzťahy k žiakom, či na intenzívne prejavovanie empatie, a to všetko vo veľmi plytkej forme, navyše v skutočnosti často značne autoritárskej (musíš sa chovať priateľsky).

Ide teda o naozaj veľmi komplexný súbor činností, podopretý každodennou prácou, každodenným myslením o tom, ako pestovanie hodnôt a reflexiu o nich presadzovať v rámci vyučovania predmetov, v príručkých o aktivitách, správaní či štandardoch učiteľov, atď.

Pričom vždy, najmä ak hovoríme o masovejšom školstve, je tu veľké nebezpečenstvo skĺznutia do deklamačnej roviny či pomerne umelého a násilného „vštepovania“ hodnôt, namiesto toho, aby sa trpezlivo vytváral priestor na ich pestovanie cez sledovanie vzorov a rozmýšľanie o príbehoch.

Navyše, ide o oblasť, ktorá nemá prirodzený spoločenský dopyt. Výchova k hodnotám nesprispeje k lepším výsledkom v testoch PISA, komplexný občan nie je nijak zvláštnym prínosom k tvorbe HDP, ale nehodí sa ani do éry „instantného dobra“ stelesneného kupovaním si svedomia jednoduchými charitatívnymi donáciami či používaním častých klišé o demokracii.

Rozvíjanie hodnôt je dôležité „len“ z hľadiska rozvíjania civilizácie. A preto sa nie vždy presadí v typicky „reformných“ diskusiách. O to dôležitejšia téma to ale je.

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Juraj Draxler

Pracoval som ako novinár, akademik, vysokoškolský učiteľ, aj ako minister školstva, vedy, výskumu a športu. Dnes okrem iného vediem Centrum pre verejnú politiku.