Meradlom mu bola pravda
Vo virvare košického výtvarného života ostalo nepovšimnuté nedožité jubileum umelca, ktorý rozhodne ovplyvnil výtvarný život na východnom Slovensku, 60-tiny sochára Petra Sceranku.
Osud ho štedro požehnal výtvarným nadaním, no príliš gavaliersky k nemu nebol. Nedoprial mu, aby si ho vychutnal vrchovato. Odišiel na prahu umeleckého rozkvetu vo veku 43 rokov. Aj tak za svoj relatívne krátky sochársky život stihol vytvoriť interesantné dielo.
Hneď po bratislavských štúdiách sochárstva roku 1981 sa vrátil do Košíc. Čoskoro sa vymanil spod pút zaväzujúceho i zväzujúceho Kulichovho akademizmu a našiel ochranné krídla u starších spolupútnikov, hlavne tých, ktorí neboli slepými vyznávačmi oficiálneho umenia. O to citlivejšie reagoval na vtedajšiu súčasnosť, o to hlbšie sa ponáral do svojho vnútra. Z jeho hlbín vynášal na svetlo sveta odpovede na naliehavé otázky bytia, na otázky filozofickej i psychologickej podstaty sochy či sochárstva a hlbšieho zmyslu umenia vôbec. Ako jeden z mála sochárov svojej generácie.
Scerankovým meradlom čistoty a jasnosti odpovede sa stala pravda. Konštanta, ktorá mu nedovoľovalo ohurovať lacnými výtvarnými efektmi, ani prisudzovať svojmu umeniu zástupnú úlohu pri vizuálnom vnímaní sveta. Len tak a nie inak sa mohli stať určujúcim mottom jeho prvej výstavnej prezentácie roku 1988, presne jedenásť rokov pred jeho odchodom do večnosti, slová nemeckého osvietenca, teoretika umenia G. E. Lessinga: „Usilovať o pravdu je cennejšie, drahšie, než držať ju.“ Akurátne táto prezentácia predpovedala ďalšie smerovanie mladého sochára.
Nasledujúce desaťročie ukázalo, že Sceranka bol všestranne komponovaným výtvarníkom. Okrem komornej a monumentálnej sochárskej tvorby sa venoval maliarskym kombinovaným technikám, koláži i kresbe. Práve v tomto médiu dosiahol medzinárodné renomé ako víťaz súťaže v kategórii kresby na 10. bienále umenia pri príležitosti olympiády v Barcelone. No zapísal sa aj do povedomia Košičanov zostrojením známej zvonkohry, ktorá sa im denne pripomína na Hlavnej ulici. A je tu ešte jedna, nie nepatrná, ani zanedbateľná „maličkosť“, ktorá k Scerankovi patrí: pomník M. R. Štefánika. Je hotový. Stačilo by ho odliať do bronzu a určiť mu dôstojné miesto v našom meste. Podľa teórie motýlích krídel zmienka o tejto téme azda stojí za to. Môžbyť, že pohne vecou…
