Denník N

Rozhovor s novým šéfdirigentom Opery SND Kevinom Rhodesom

V rozhovore s novým šéfdirigentom Opery Slovenského národného divadla sme rozoberali jeho víziu a ciele, ktoré by chcel vo svojej funkcii dosiahnuť. Post šéfdirigenta Opery SND je pozícia, ktorá je úzko spätá nielen s operou, ale aj s baletom, keďže tie sa takpovediac „delia o ten istý orchester“. Preto sa v rozhovore budeme venovať aj o opere aj baletu. Rozprávali sme sa o tom, prečo mladí začínajúci dirigenti nie sú s tanečníkmi baletu na jednej lodi a dotkli sme sa aj rozdielov medzi dirigovaním symfonickej hudby a baletu. Porozprával svoje pocity pri prvom dirigovaní Luskáčika s Viedenskými filharmonikmi a vysvetlil, prečo je dôležité, aby orchester SND vystupoval počas sezóny aj koncertne na niekoľkých galakoncertoch. Americký dirigent Kevin Rhodes.

***

Patríte medzi najžiadanejších baletných dirigentov na svete, častokrát dirigujete baletné predstavenia v La Scale. Okrem toho ste 25 rokov pravidelne dirigovali vo Viedenskej štátnej opere a mnohých popredných európskych operných domoch. Čo Vás priviedlo práve do Slovenského národného divadla, ktoré sa vôbec nemôže porovnávať s takouto prvou ligou? 

Krátka odpoveď na vašu otázku je, že ma sem priviedla Nina Poláková.

Dlhšia odpoveď by bola asi takáto: Milánska Scala či Viedenská štátna opera majú úplne iný rozpočet na financovanie svojich aktivít, než SND. Tým pádom si vedia zaplatiť umelcov najvyššej kategórie. Na tomto poli nemá pre SND žiadny zmysel sa s nimi akokoľvek porovnávať, alebo chcieť súťažiť.

Ale toto je len jednou časťou skladačky, ktorá robí operný dom výnimočným. Ďalšou časťou skladačky potom vždy je, či má daný operný dom niečo špeciálne, čo môže poskytnúť publiku, niečo také, čo inde dajme tomu nemajú. A na tomto poli už môže byť silné aj SND, ak si takú vec nájde a bude ju cielene rozvíjať.

Napríklad vo Viedni je takýmto špecifikom ich orchester – Viedenskí filharmonici, ktorí de facto tvoria orchester Viedenskej štátnej opery.

Pamätám sa, keď som s nimi robil svojho úplne prvého Luskáčika. Bolo to poobedné predstavenie a bol to nielen môj úplne prvý Luskáčik ale zároveň to bolo prvý raz, kedy som stál pred Viedenskými filharmonikmi.

Zistil som, že v nejakej pasáži bolo potrebné ubrať zvuk a orchester okamžite stíšil, bez toho, že by som im to povedal, alebo akýmkoľvek gestom ukázal. Nechápal som, ako je to možné, že prečítali moje myšlienky, ktoré som nevyslovil.

Až neskôr vysvitlo, že som sa (zrejme podvedome) prestal natoľko energicky hýbať a oni to okamžite prečítali ako signál, že treba menej zvuku.

To ma v tom čase úplne fascinovalo. To bola jedna zo stotisíc vecí, čo ma Viedenskí filharmonici – za tých 25 rokov, čo s nimi hrávam – naučili.

Nakoniec sme sa tak zohrali, že keď sa niekoľkokrát stalo, že bolo potrebné dirigovať predstavenie bez jedinej skúšky – systémom “objavíš sa tam a rovno ideš” tak vlastne nikdy nebol problém, aby sme boli vzájomne perfektne zladení.

V stredu SND oficiálne oznámilo, že budete novým šéfdirigentom. Akú máte víziu a hlavné ciele, ktoré by ste chceli dosiahnuť počas vášho mandátu? 

Najviac času som doposiaľ v rámci SND strávil s orchestrom a videl som, že majú obrovskú snahu podať čo najlepší výkon. Ich úroveň hudobnej kapacity a flexibility je celkom vysoká a ich hudobná interpretácia dokáže byť ohnivá a mať šťavu. To je veľký dar, ktorý však nie vždy bol využitý.

Chcel by som sa detailne pohrať s farebnosťou zvuku tak, aby sa podarilo orchestru vpečatiť špecifický sound, o ktorom mám v hlave vytvorenú celkom konkrétnu predstavu. Predstava takéhoto charakteristického zvuku je samozrejme ovplyvnená aj tým, že som tak dlho hral s Viedenskými filharmonikmi.

Taktiež by som chcel rozšíriť diapazón, ktorým bude orchester SND schopný interpretovať tú istú frázu od sotva počuteľného zahratia až po úplne burácavé. Dnes tento dynamický kontrast nie je tak široký, ako by som si ho predstavoval. A ďalšia vec, na ktorej bude potrebné popracovať, je štýlovosť. Nemôžete hrať napríklad nemeckú hudbu rovnako, ako francúzsku, ale to už by som išiel príliš do detailov.

Šéfdirigent orchestra SND Kevin Rhodes

Postupne by som chcel dosiahnuť vysokú hladinu virtuozity orchestra, pričom vidím u mnohých hráčov predpoklady, že tento cieľ je reálne dosiahnuteľný. Mnohí z nich dosahujú už teraz vysokú úroveň, ktorú ale nemali možnosť plne rozvinúť.

Prečo ju nemali možnosť rozvíjať?

Orchester rastie na repertoári. Virtuozita jednotlivých hráčov tiež. Zatiaľ som nemal možnosť s vedením SND absolvovať diskusiu o tom, akými rôznymi spôsobmi by bolo možné dosiahnuť zásadné rozšírenie repertoáru orchestra, ale bude určite potrebné hľadať k tomu cesty.

Mám v tomto smere nejaké konkrétne idey a nápady, ale kým nie sú prerokované, tak by bolo veľmi predčasné o nich hovoriť.

Preto len vo všeobecnosti načrtnem, že by som chcel, aby orchester mal možnosť naštudovať diela, ktoré sú prominentnými orchestrálnymi prácami. Ako typický príklad by som uviedol Salome – ale to samozrejme neznamená, že by som chcel naštudovať práve toto dielo, to je len príklad, aký typ hudobnej literatúry mám na mysli.

Taktiež by dom chcel priniesť do SND belcanto – najmä z dôvodu, že ide o štýl, ktorý sa viac sústreďuje na vokálne aspekty hudby. A potom samozrejme aj preto, že ho mám rád.

Ale náš operný dom už má svoju dramaturgiu a ročný počet premiér je limitovaný.

Ja nehovorím o premiérovaní opier ale o koncertných možnostiach, ktoré vytvoríme nad rámec už prijatej dramaturgie.

Jeden zo spôsobov, ako rozvíjať kvalitu orchestra prostredníctvom prezentovania prominentných orchestrálnych prác, sú napríklad rôzne galakoncerty, ktorých môže byť počas sezóny až niekoľko. Musíme jednoducho pre orchester nachádzať rôzne príležitosti, aby mohol prezentovať symfonické diela.

Kolegovia v Teatro alla Scala dodnes ďakujú Claudiovi Abbadovi za to, že vytvoril tradíciu La Scala filharmonických koncertov, považujú to za zásadný krok, ktorý prispel k rozvoju hráčov ich telesa. Skúsenosť z naštudovania diel Mozarta, Brahmsa, Beethovena Dvořáka, Mahlera alebo Richarda Straussa, Liszta, Ravela, Debussyho a rôznych prác Stravinského prispejú k pozdvihnutiu hráčov na novú úroveň. Mnohí z nich dokonca aj majú naštudované niektoré z týchto diel, ale nikdy ich nehrali spolu so svojimi kolegami. Je tu obrovský nevyužitý potenciál.

Som presvedčený, že pre hráčov Orchestra SND by bolo uchopenie týchto diel obrovskou príležitosťou, ktorú by mohli zúžitkovať a vďaka tomu urobiť doslova skok vpred v kvalite svojho hrania.

Vediem s riaditeľkou baletu Ninou Polákovou diskusie aj o tom, že by sme prípadne uviedli niektoré diela, ktoré sú pôvodne písané pre balet, ale dajú sa prezentovať aj formou symfonického koncertu.

A samozrejme ako Američan mám slabosť pre našich skladateľov Bernsteina, Coplanda, Barbera, Gershwina, aby som vymenoval aspoň niektorých. Som presvedčený, že orchester SND by vedel odpáliť napríklad Gershwina naozaj vo veľkom štýle, sú tam ľudia, ktorí veľmi dobre cítia túto hudbu.

Kevin Rhodes počas skúšobného procesu v SND. Foto: Juraj Žilinčár 

To sú všetko idey a plány. Predpokladám ale, že o niektorých dielach je už viacmenej zrejmé, že ich budete v SND dirigovať. Je to tak? 

V nasledujúcej sezóne je to Carmen, Turandot a Aida.

Teším sa najmä na zborové pasáže, pretože som veľkým fanúšikom zborovej tvorby a taktiež akýchkoľvek zborov v operách.

Mali ste možnosť bližšie spoznať aj zbor SND? 

Videl som niekoľko vašich operných predstavení a mohol som si urobiť predstavu o kvalite zboru. So zborom som spolupracoval aj počas dirigovania baletného predstavenia, kde podali veľmi pekný výkon v účinkovaní za scénou. Veľmi oceňujem prácu zbormajsterky Zuzany Kadlčíkovej, myslím, že bude radosť s ňou spolupracovať.

Nechcel by som samozrejme vopred predurčovať, aké diela by sme mohli spoločne urobiť so zborom, lebo to všetko bude potrebné najprv dohodnúť, ale predpokladám že v tandeme so zbormajsterkou by sme mohli realizovať podobné projekty, ako sú populárne a žiadané v iných svetových operných domoch – teda najmä rôzne Requiem: Mozartovo, Brahmsove, Verdiho a podobne.

Taktiež som videl veľmi kreatívne inscenované niektoré oratóriá ako napríklad Eliáš od Felixa Mendelssohna-Bartholdyho. Predpokladám, že existujú aj slovenské diela podobného typu, ktoré by sa dali uviesť.

Nakoľko ste oboznámený so situáciou v SND a čo by ste prípadne chceli robiť inak, než sa robilo doteraz? 

Nepoznám situáciu úplne detailne, najskôr sa s ňou musím dobre oboznámiť a až potom môžem navrhovať nejaké zmeny. Nikdy nie je dobré mať už vopred v hlave vytvorenú predstavu o zmenách, pretože takýto prístup produkuje mnoho chýb. Ja naskôr potrebujem získať nielen hrubú predstavu, ale spoznať aj jednotlivé nuansy a potrebujem sa učiť.

A učiť sa nielen v zmysle zoznamovania sa s prostredím a vzťahmi, ale učiť sa aj v širšom zmysle slova.

Napríklad považujem za dôležité zoznámiť sa so slovenskou hudobnou tradíciou. Tu sa môžem zase ja niečo naučiť od orchestra.

Som prekvapený, koľko kvalitných prác slovenských skladateľov je pred svetom „utajených“, nehrávajú sa. Pritom mnohé z nich sú naozaj majsterštukom. Strávil som hodiny na YouTube počúvaním hudby Jána Cikkera a bol som úprimne nadšený. Veľmi by som si prial niečo z toho naštudovať.

Aká je vaša vízia pokiaľ ide o Balet SND? 

Balet sa rozbehol po spektakulárnej trajektórii vďaka Nine Polákovej. Veľmi sa teším na vybudovanie vzťahu medzi hudobnou zložkou a tanečníkmi. Musím povedať, že nie v každom opernom dome je tak vysoká úroveň tanečnej kultúry ako v SND. Verím, že moja skúsenosť v naštudovaní rôznych baletných premiér, ale aj viacerých významnejších revivalov (počas desiatok predchádzajúcich rokov) bude pre Balet SND prínosom.

To, čo u mňa najviac zarezonovalo počas prípravy poslednej baletnej premiéry bolo, keď som videl aký veľký hlad je v baletnom súbore SND po tom type projektov, ktoré teraz priniesla Nina Poláková.

Ja a Nina žijeme obrazne povedané v tom istom svete špičkového klasického baletu a tak sa dá povedať, že v podstate hovoríme tým istým jazykom a rozumieme si. Intuícia mi preto nahovára, že sa nám možno spoločne podarí urobiť v Bratislave niečo naozaj veľmi špeciálne.

Kevin Rhodes s baletom SND.  Foto: Juraj Žilinčár 

Ste primárne baletným dirigentom, ale v prípade opery SND hovoríme o potrebe dirigovania symfonických koncertov a samozrejme predovšetkým opier. Ako by ste pomenovali rozdiely v prístupe pri dirigovaní baletnej hudby a symfonického koncertu?

Ak dirigujete koncertnú hudbu, alebo operu, súčasťou celkového čara je skutočnosť, že ako to bude znieť závisí len a len od impulzu dirigenta, od toho kedy ukáže gesto. V balete ale neexistuje niečo ako vlastný imulz dirigenta, jeho gestá musia byť v súlade s pohybom tanečníka, teda s niečim, čo je vo svojej podstate vizuálne a zároveň fyzické a čo sa správa a reaguje úplne inak než ľudský hlas, alebo hudobný nástroj.

Spontánnosť dirigenta teda nie je dovolená, rámce v ktorých sa môže pohybovať, sú vopred pevne dané.

Napriek tomu je ale potrebné, aby hudba v ušiach diváka znela spontánne a nie strojovo. Takže požiadavky poslucháča na spontánnosť budú v úplnom rozpore s požiadavkami tanečníka na strojovosť.

A v tomto napätí medzi dvomi protichodnými potrebami je potrebné po celý čas udržiavať ten správny balans. Práve toto je na dirigovaní baletu nesmierne ťažké.

Take žiadne rubato? 

Žiadne vlastné rubato. Ale iba také rubato, ktoré vidí dirigent na scéne a ktorému môže dať hudobne zmysel.

Ak má niekto na javisku problém a je potrebné mu dať viacej času – a teraz hovorím o klasickom balete – musí dirigent prudko spomaliť a spomalením hudby hodí tanečníkovi záchranné koleso. Je pritom potrebné aby to vyznelo, ako spontánne, prirodzené rubato a nie ako scénické rubato. Jednoducho aby to vyznelo ako živelný hudobný impulz dirigenta.

Živelné impulzy dirigenta sú teda v balete zakázané, ale poslucháč musí mať pocit, že aj tak v hudbe znejú…

Dá sa to povedať aj takto. Ak chcete, aby hudba znela impulzívne a mala šťavu – hoci v skutočnosti všetky tieto zmeny nálady musia byť v súlade s pohybmi tanečníka – potrebujete predovšetkým veľmi dobre dobre poznať choreografiu. Vo všetkých Luskáčikoch, Korzároch či Labutích jazerách, ktoré som kedy dirigoval, je základom kvalitnej dirigentskej práce dobrá znalosť choreografie.

A nielen to, ale znalosť konkrétnych tanečníkov a ich technických možností.

Ak mám predstavenie, kde je každý večer rozdielny cast a mám dajme tomu štyri rôzne primabaleríny, tak to budú štyri veľmi rozdielne predstavenia. Musím poznať osobné preferencie každého tanečníka.

Napríklad niekto je zručný v rýchlych častiach, tak si môžete dovoliť udať vyššie tempo, niekto iný vyniká vo veľkých dlhých skokoch alebo vysokých skokoch, tak mu v tých miestach hudobne poskytujete viacej času.

Ako dlho trvá, kým spoznáte, ktorý tanečník potrebuje aký hudobný štýl? 

To postupne príde praxou. Prvých 15 rokov som sa len učil, čo presne mám vlastne pozorovať. Musíte si uvedomiť, že medzi svetom tanečníkov a dirigentov je spočiatku veľká priepasť, pretože tanečníci chodia do tanečných škôr niektorí už od svojich ôsmych rokov a dirigenta po prvý raz pustia dirigovať balet, keď má 25 – dovtedy mu dovolia robiť len symfonické koncerty, alebo opery.

A teraz si predstavte, keď sa ten 25 ročný dirigent postaví pred baletných umelcov, tak je úplný začiatočník, zatiaľ čo niektorí z tanečníkov, ktorí sú povedzme v tom istom veku, sa venujú baletu už 17 rokov. A tak medzi nimi vzniká obrovský nepomer.

Preto na začiatku nie sú dirigenti a tanečníci na jednej lodi. Tanečníci sa celé roky učili svoj vlastný tanečný jazyk, ktorý je veľmi rozdielny od toho, čo sme sa my hudobníci učili na hudobnej škole, alebo praxovaním v opere.

Potom, ako som začal dirigovať, som sa prvých pätnásť rokov musel učiť chápať všetky nuansy práve tohoto ich jazyka. Až potom som si konečne mohol povedať, že teraz už mám vnútornú  sebaistotu, ako balet dirigovať.

Kevin Rhodes počas skúšobného procesu v SND. Foto: Juraj Žilinčár

Spomínali ste, že niektoré známe baletné kúsky, respektíve ich časti, chcete priniesť do SND aj vo forme symfonických koncertov. Predpokladám, že ak dirigujete takéto dielo na koncerte, musíte mať pocit väčšej slobody, než keď ho dirigujete na baletnom predstavení.
Nemusíte sa prispôsobovať tanečníkom a môžete si to konečne “urobiť podľa seba”, tak ako to sám cítite. Ako až rozdielne potom zvykne hudba znieť? 

To je veľmi zaujímavá otázka. Mal som totiž možnosť viackrát dirigovať koncertne baletné diela a bol som presvedčený, že valčíky bude potrebné robiť viac pohodovo a niektoré iné diela zase treba dirigovať o niečo rýchlejšie. Lenže nefungovalo to.

Mali sme napr. francúzsky večer, hral sa Saint-Saëns, Léo Delibes a podobne, počas skúšky, keď zazneli prvé tóny, mal som pocit, že môžem ísť rýchlejšie, lebo sa nemusím obávať, či mi to tanečníci zatancujú. Začal som teda rýchlejšie, ale po chvíi som zistil, že nemôžem v takomto tempe pokračovať, lebo som vnútorne cítil, že to nie je ono.

Nakoniec som sa vo väčšine prípadov vždy vrátil – či už podvedome, alebo vedome – k tomu, ako som dirigoval, keď som tam mal baletky.

Preto som po čase prišiel k nasledovnému poznaniu: ak jednotlivé diela naozaj najlepšie znejú vtedy, keď sa dirigujú tak, ako keby tam bol balet – hoci tam balet v danej chvili nie je, tak to znamená, že tak je to zrejme správne a tak sa to má dirigovať. Teda aj na koncerte vždy ako balet.

Vraj ste postupne spolupracovali so všetkými spolupracovníkmi jednoho z najvýznamnejších tanečníkov 20. storočia Rudolfa Nurejeva. So samotným Nurejevom ste sa tiež poznali?

Prišiel som do Európy v roku 1991, ked som mal 26 rokov. Nurejev zomrel v 1993, takže sme nemali možnosť sa stretnúť, som však presvedčený, že ak by žil o 10 rokov dlhšie, alebo ak by som ja prišiel do Európy o niečo skôr, určite by sme boli spolupracovali.

Ale máte pravdu, pracoval som v podstate so všetkými ľuďmi, ktorých si on k sebe pritiahol – s takými ako Manuel Legris, či Isabelle Guérin, alebo mnohými ďalšími zo skupiny, ktorá si hovorí “Nurejevove deti”.

Momentálne v Opere SND prebiehajú zásadné zmeny v sólistickom ansámbli, bol zoštíhlený a viacerí dlhoroční sólisti boli prepustení. Niektorí sa rozhodli pokračovať ďalej ako externisti, iní svoje prepustenie považujú za dôvod na odvolanie generálneho riaditeľa divadla. Tvrdia, že Slovenské národné divadlo by malo byť najmä slovenské – čo v ich chápaní znamená, že by malo byť divadlom s prevažne slovenskými účinkujúcimi spevákmi a aj slovenskými dirigentami. Nakoľko ste oboznámený s touto situáciou? 

Nie som oboznámený s tým, ako to fungovalo v SND predtým a nemám krištáľovú guľu, aby som vedel povedať, čo prinesie budúcnosť – ale samozrejme viem, že sólistický súbor prechádza transformáciou a veľkou zmenou.

Môžem však úplne vo všeobecnosti povedať, že mojim cieľom je, aby takáto transformácia prebehla čo najviac hladko a tak pozitívne, ako to len bude vzhľadom na okolnosti možné. Zažil som už mnoho transformačných procesov a bol som ich súčasťou. A to aj v rôznych operných domoch, aj v rôznych orchestroch. Niektoré transformácie boli veľmi úspešné, niektoré menej.

V snahe vyhnúť sa chybám môžu byť vedeniu SND možno nápomocné aj niektoré moje skúsenosti v tomto smere.

Pokiaľ ide o slovenských dirigentov, chcel by som počas svojho pôsobenia dať príležitosť začínajúcim dirigentom, aby mohli asistovať pri produkciách, ktoré sa v SND budú realizovať. Skúsenosti, ktoré takto nadobudnú budú môcť potom využiť, keď začnú svoju profesionálnu kariéru. Takto bude SND nielen slúžiť svojim divákom, ale stane sa zároveň liahňou a tréningovým miestom pre budúcich slovenských umelcov.

Toto cítim ako svoj morálny dlh, pretože podobným spôsobom som získal prvé skúsenosti ja sám, keď som začínal. Moji prví dirigenti – učitelia boli Francúz a Armén. Odovzdali mi obrovské množstvo skúseností a vďaka nim som získal aj rovnako veľké množstvo príležitostí. Teraz je môj čas splatiť dlh.

Začínajúci dirigent potrebuje vedieť toľko rôznych vecí, že môže trvať veľmi dlho, kým všetky tieto poznatky nadobudne. Najlepšie ich však získa, ak je pripravený asistovať pri procese naštudovávania, pozorovať a učiť sa, ako veci fungujú v profesionálnom svete.

Kevin Rhodes počas skúšobného procesu v SND. Foto: Juraj Žilinčár

Emmanuel Villaume mi v jednom z našich rozhovorov povedal, že filharmonickí dirigenti by mali z času na čas dirigovať operu a operní dirigenti koncertnú symfonickú hudbu, lebo len tak prichádzajú k potrebnému veľmi rozdielnemu druhu skúseností a k schopnostiam, ktoré inak nemajú možnosť získať. Ako je to v takomto ponímaní s baletom? 

Balet je v tomto ohľade veľmi špecifický. Zatiaľ čo baletný dirigent môže bez problémov dirigovať symfonické koncerty, alebo operu, naopak to celkom neplatí.

Ja som dirigoval v podstate celý štandartný koncertný repertoár a možno 40, alebo ešte viac opier, takže to môžem porovnávať. Ale samozrejme, Villaume má pravdu, isté skúsenosti sú jednoducho neprenositeľné a pre dirigenta je užitočné k jednotlivým príležitostiam pristupovať tak, aby získal flexibilitu a schopnosť byť vnímavý k čo najrozmanitejšiemu typu hudby.

Ja som od svojich desiatich rokov začínal v zbore, od 14 rokov som dirigoval muzikály. Mám veľa skúseností dokonca aj s pop music. Takže z toho vidieť, že ten záber mám naozaj široký.

Ako dirigent klasickej hudby ste dirigovali pop music? To si neviem celkom dobre predstaviť…

V  Amerike je úplne bežné, že symfonický orchester robí koncerty s pop hviezdami ako Art Garfunkel alebo Olivia Newton-John. Koncerty takéhoto typu som zvykol dirigovať.

Kevin Rhodes počas skúšobného procesu v SND. Foto: Juraj Žilinčár

A aké špecifiká má dirigovanie muzikálov? 

Ako 17-ročný som napríklad robil West Side Story. To je samozrejme muzikál, v ktorom hlasy spevákov znejú klasicky, takže mi to bolo blízke. Lenže potom prišli aj muzikály, kde hlasy spevákov zneli ako na rockovom koncerte. To mi vadilo, lebo ja mám rád, keď znejú prirodzené hlasy.

V takýchto prípadoch je úplným základom, od ktorého musíte začať, nájsť si dobrého bubeníka. Takého, čo bude jemný a šetrný a nebude do bubna trieskať ako o dušu. Lebo ak bude udierať príliš silno, potom logicky nemôžete ani od spevákov chcieť, aby to nespievali rockovo. Takýmto spôsobom sa mi nakoniec vždy podarilo zjemniť celkový sound.

Špecifikom muzikálov budú zrejme aj silne znejúce orchestre a mikroporty…

V typických amerických muzikálových produkciách bývajú pomerne veľké orchestre – tak okolo 35 hráčov a viac. Lenže v čase, keď som začínal muzikály dirigovať, ešte  mikroporty neexistovali. Takže vtedy to všetko bolo aj po stránke celkového zvukového balansu úplne iné, než dnes.

 

Peter Bleha

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix 

 

Titulná fotografia: Peter Chvostek

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu