Denník N

Slovenská vysoká škola je jedno z najhorších osobných rozhodnutí.

Zákernosť. Hádzanie polien pod nohy. Neobjektívnosť. Nevraživosť. Odpornosť. Slizkosť. Neľudskosť. Nedemokratickosť. Falošnosť. Namyslenosť. Povýšenectvo.

Všetci dobre vieme, prečo väčšina vysokých škôl a univerzít „hucká“ svojich študentov, aby sa rázne postavili proti novele vysokého školstva z dielne Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR. Pre tých, ktorí netušia, v skratke: novela umožňuje prílev zahraničných lektorov a slovenskí učitelia môžu prísť o teplé miesta vo vysokoškolských štátnych inštitúciách. Bolo by vhodné ozrejmiť, prečo sú také teplé. Vysokoškolský učiteľ vystupuje v role odborného zamestnanca a títo ľudia sa nimi stávajú s vedomím veľkej pravdepodobnosti, že z tohto pracovného miesta pôjdu do dôchodku bez ohľadu na ich kvalitu štátnej služby platenej z verejných peňazí počas celých dekád. Nie je to paradox, že odborný zamestnanec môže deptať Vaše dieťa za peniaze, ktoré platíte v prizme daní?

Samozrejme, netreba si myslieť, že podporujem danú novelu. Novela obsahuje množstvo shitov, ktorými chce Ministerstvo školstva ukrojiť časť autonómie vysokých škôl. Jasné, že sa im to nepáči, ale mali by sa vysoké školy opýtať samých seba: Čo sme ako vysoké školy dokázali za 30 rokov samostatnosti či autonómnosti v medziach kvality vzdelávania? Z môjho pohľadu priam nič. Asi sa riadia heslom: „Čo funguje, netreba opraviť.“ Ale môžeme považovať výstup ľudí s titulmi ako jediný faktor určujúci funkčnosť? Niektorí menia svoje praktiky postupom času a niektorí učia ako pred 30 rokmi. Zošiť, pero, píš mi všetko rukou, pretože moje prezentácie s Vami zdieľať nebudem a na test sa treba memorovať. Nieže by mi to robilo nejaký problém, ale značí to absenciu podpory a rozvoja kritického myslenia, keď sedím doma a učím sa čísla zákonov spred 20 rokov. Táto novela ale predovšetkým nerieši akútnu potrebu kontrolných mechanizmov, ktoré by donútili odborných zamestnancov k nejakej forme pravidelnej sebareflexie. Osobne cítim veľký hnev, že vôbec nejakí podvodníci a plagiátori majú tú odvahu (drzosť) riadiť štát. Akoby sa pokladník/čka rozhodol/la usilovať o miesto sudcu/kyne na Najvyššom súde SR. Nemali by sme sa zamyslieť nad pasívnym všeobecným volebným právom? Dnes, v čase sociálnych sietí, influencerstva a neviem, akých frasov, sa dajú narcistické pudy napĺňať inými, menej spoločensky deštrukčnými spôsobmi, ktoré teda odporúčam či už ministrovi školstva alebo financií.

Poďme sa my vrátiť späť k ozrejmeniu názvu blogu, aby sa predišlo zbytočným nedorozumeniam. Je generalizujúc všeobecný. Prečo? Pretože Etický kódex vysokej školy, ktorú navštevujem, mi prikazuje šíriť dobré meno školy. Keďže v mojich očiach si daná fakulta nevytvorila žiadne dobré meno, nebudem šíriť ani zlé, pretože to mi Etický kódex zakazuje, aj keď je to pravda. Na koho strane stojí táto etika? Generalizácia vzišla z prijímania rôznych informácií z iných vysokých škôl či univerzít od priateľov, rovesníkov, známych, aneb „všade je to rovnaké, Denis“.

Práva a povinnosti majú vzhľadom o akú osobu sa jedná inú váhu. Pokiaľ sa bavíme o právach odborného zamestnanca, sú to výsostné práva, na ktoré treba s ohľadom dbať plus príslušným spôsobom sa správať ako študent. Pokiaľ ide o povinnosti učiteľa voči študentovi – je ich len pár a beztak som svedkom manipulácie a ohýbania týmito skutočnosťami. Jeden z článkov Študijného poriadku hovorí, že učiteľ má na úvode kurzu ozrejmiť náplň kurzu, literatúru, podmienky a formy záverečného testu. Z predposlednej skúšky v šiestom semestri (o týždeň obhajujem bakalárku) som dostal FX. Oprávnene. Neučil som sa dostatočne, bol som už z toľkého sedenia za knihami a nad seminárkami unavený. Povedal som si, že skúsim a ak to nevyjde, informačný list hovorí, že záverečná skúška je písomný test. Toto sa zmenilo deň po nahratí FX do informačného systému, kedy mi bolo oznámená, že tá skúška bude ústna. Daný odborný zamestnanec si uvedomuje, že je veľký rozdiel medzi ústnou a písomnou skúškou. Je to úplne iný typ učenia. Na ústnu sa študent memoruje a trvá to dlhšie, je to náročnejšie. Vnímam to ako podraz na moju osobu. Myslím, že ide o akt zákernosti, ale zároveň aj porušenie článku vnútorného poriadku danej inštitúcie. Ak napíšem mail, že mám podozrenie, že takýmto konaním bol porušený poriadok, čo myslíte? Zas budem len drzý drzáň, čo si to dovoľuje k veľaváženej osobe s desiatimi titulmi. Ja ľudí teda podľa počtu titulov neradím do akejsi pyramídy dôležitosti. To nikdy robiť ani nebudem. Keď som robil na zákazníckej linke pre nemenovaného operátora, každému zredlo, keď videl na obrazovke, že majiteľ voleného čísla má štyri tituly – poväčšine išlo o ľudí nepríjemných. Ostáva otázkou, ba nie ťažkou, akým hodnotám ma môže naučiť takýto odborný zamestnanec s takto nastaveným hodnotovým základom? A tento incident je len zrnkom toho, čo táto osoba porušila či nedodržala. Iba hlupák si môže dávať sám nepovinné deadlines, ktoré potom aj tak nedodrží. „Opravím Vám to do pondelka.“ Výsledok nahratý utorok (o 24 hodín neskôr). WTF?! Ničomu ma naučiť nemôže, pretože od takejto zákernej a povýšeneckej osoby som sa odmietol čokoľvek naučiť.

Jediná forma spätnej väzby, ktorá existuje, ale nie je to žiadnou povinnosťou odborného zamestnanca a aj keď sa podujme k tejto forme, nemusí vyvodiť žiadnu sebareflexiu, tieto informácie sú skôr ľahko zneužiteľné, pokiaľ sa dopustíte kritiky. Odborný zamestnanec môže po kurze poslať študentom dobrovoľný feedback. Paradoxom je skutočnosť, že spätnú väzbu si poväčšine robia tí odborní zamestnanci, ktorí nemusia vykonávať sebareflexiu a ich prístup či forma výučby je znesiteľná alebo dokonca príjemná (aj také prednášky boli, ale bolo ich výrazne menej ako tých nudných či priam nepríjemných). To znamená, že ak odborný zamestnanec je vysokoškolským učiteľom 40 rokov, nedochádza k žiadnej kontrole voľby spôsobu výučby a prístupu k študentom ako požívateľom tejto štátnej služby, ktorú platíme všetci.

Keby nebolo pár ľudí na fakulte, ktorí skutočne sú ľuďmi na správnych miestach, už by som štúdium ukončil, i keď by ma to veľmi mrzelo, keďže môj odbor ma nesmierne interesuje… Týmto ľuďom ďakujem. Beztak si vybrať vysokú školu na Slovensku bola veľká chyba, ale viac-menej som nemal na výber z pohľadu finančných, sociálnych či rodinných kolízií. Prečo tak veľa oblastí života, ktoré by o peniazoch byť nemali, záležia od nášho konta?

Mali by sme sa spoločne zamyslieť, koho platíme zo spoločných peňazí a či títo štátni zamestnanci nám ako štátu prinášajú dostatočný úžitok. O veľa takýchto ľuďoch mám vážne pochybnosti.

Teraz najčítanejšie