Advokát Para – L´enfant terrible slovenskej advokácie ?

Slovenskej verejnosti mienkotvorné a jediné nezávislé médiá na Slovensku radostne vybubnovali, že advokát Para, bol vzatý do väzby. Ich neskrývanú radosť, a akési zadosťučinenie, si musel všimnúť aj ten najmenej všímavý čitateľ, alebo divák.

Rozhodol o tom senát najvyššieho súdu, ktorý na rozdiel od súdu nižšieho stupňa dôvody väzby videl v tom, že advokát, ktorý je trestne stíhaný a  je vzatý do väzby, musí mať zo zákona pozastavený výkon advokácie, a teda nebude môcť,  vystupovať ako obhajca v iných veciach.

Advokát Para mal byť členom organizovanej skupiny, v ktorej podľa obvinenia pravdepodobne zastával aj úlohu obhajcu, respektíve právneho zástupcu iného člena skupiny.

Mojou ambíciou nie je prinášať čitateľom analýzu skutku, ktorý sa kolegovi kladie za vinu, dôvodnosť, alebo neopodstatnenosť jeho trestného stíhania, o tom nemám dostatočné informácie.

Advokát bol vzatý do väzby sudcom, voči ktorému vzniesol námietku zaujatosti, o ktorej v čase rozhodovania o väzbe ešte nebolo rozhodnuté. Väzobné stíhanie človeka patrí k najzávažnejším zásahom do ľudských práv a slobôd, a pri spôsobe, akým sa väzba vykonáva na Slovensku sa javí vzatie do väzby ako uloženie najtvrdšieho trestu ešte predtým, než je človeku  právoplatným odsudzujúcim rozsudkom vyslovená vina a uložený trest.

Z tohto, ale nielen z tohto, dôvodu, je  potrebné o vzatí do väzby  rozhodovať v súlade so zákonom predpísaným postupom, ku ktorému patrí rozhodovanie zo strany nezávislého a nezaujatého súdu.

Jeden zo sudcov senátu, ktorému rozhodovanie o väzbe napadlo, sám uviedol skutočnosti, ktoré by mohli znamenať jeho zaujatosť, a nechal svojich kolegov sudcov, aby o ňom rozhodli. Neviem, či obvinený advokát vo svojej námietke uviedol tie isté dôvody na vylúčenie sudcu. Faktom však je, že obvinený advokát je obhajcom obvineného novinára vo veci, kde je v trestnom stíhaní za prečin pohŕdania súdom, poškodeným práve tento sudca.

Akokoľvek ušľachtilého a veľkorysého ducha by mal sudca, ktorý rozhoduje o väzobnom stíhaní advokáta, asi sa nikomu  nemôže javiť ako nezaujatý, ak advokát, o ktorom rozhoduje obhajuje človeka, voči ktorému sudca podal trestné oznámenie za pohŕdanie súdom, ktoré nemalo spočívať v ničom menšom, než v tom, že obvinený mal o sudcovi povedať (okrem iného), že je podvodník. Okrem toho obvinený klient advokáta, ako bloger,  o tomto sudcovi natočil viacero videí, ktoré mali pomerne veľkú sledovanosť. Toto trestné stíhanie  stále nie je skončené a k vzatiu obvineného do väzby sa verejne vyjadroval aj advokát Para.https://www.youtube.com/watch?v=FVEj-_xdvVQ

Kolegovia advokáti mi dajú za pravdu, že doktrína ESĽP o tom, že sudca, ktorý rozhoduje nielenže musí byť nezaujatý, ale musí sa nezaujatým aj javiť, je považovaná za notorietu. Vo vyššie uvedenom kontexte sa vzatie do väzby  obhajcu osoby, o ktorej si ako sudca myslím, že sa voči mne dopustila prečinu a podal som na ňu trestné oznámenie,  môže pozorovateľovi javiť aj ako pomsta.

Treba poznamenať, že novinár, ktorého konaním sa cíti byť poškodený sudca, ktorý rozhodoval o väzbe advokáta Paru, evidentne ležal v žalúdku aj novinárom novín, ktoré ťažko skrývali jasanie nad vzatím advokáta Paru do väzby. Obdobne jasali aj nad vzatím jeho klienta, novinára, ktorého spôsoby ich dlhodobo dráždili.

Ale aj advokát Para znepokojuje  médiá už dlhodobo, keď doposiaľ márne  volali nielen po jeho disciplinárnom potrestaní, ale aj vyčiarknutí z komory ako advokáta z Kočnerovej Threemy.

Nepoznám obsah komunikácie z Threemy, neoboznámila som sa so spismi, v ktorým sa táto komunikácia vyskytuje ako dôkaz. Zachytila som len mediálne obvinenia voči advokátovi kvôli  jeho údajne  nevhodnej komunikácii s osobou, ktorá evidentne bola klientom advokáta.

Každá komunikácia medzi klientom a advokátom ( a to aj prostredníctvom sms alebo iných aplikácií) podlieha mlčanlivosti, a ak sa jedná o komunikáciu medzi obhajcom a klientom, jej dôvernosť musia rešpektovať aj orgány činné v trestnom konaní. Ak je to takto, nemôže takáto komunikácia slúžiť ako dôkaz v disciplinárnom konaní voči advokátovi, a na základe takýchto dôkazov, v žiadnej advokátskej komore, ktorá je členom CCBE (európskeho združenia advokátskych komôr, v štátoch, ktoré sa mimochodom hlásia k zásadám právneho štátu), nemôže byť advokát disciplinárne postihnutý.

Ale možno videli médiá iné dôvody.

Pre tých, ktorí volali po vyčiarknutí z radov advokátov, treba zdôrazniť, že vyčiarknutie z komory je najprísnejším trestom a do dnešných dní nie je jasné, či je v súlade so zásadami právneho štátu a dohovoru o ľudských právach, uloženie doživotného trestu zákazu činnosti, ktorým trvalé vyčiarknutie advokáta bezpochyby je. Tento najprísnejší trest sa dosť často ukladá (v krajinách považovaných za vyspelé demokracie) najmä za porušenie povinnosti mlčanlivosti zo strany advokáta.

To, že komora, nielen podľa názoru najsebavedomejších médií,  ale aj podľa názoru ministerstva spravodlivosti, advokáta Paru transparentne nepotrestala ( disciplinárne konania vedené komorou sú podľa zákona číslo 586/2003 Z. z. neverejné, a preto rovnako ako verejnosť, ani ja nie som informovaná o tom, za aký skutok, mal byť advokát Para disciplinárne riešený), mohlo byť dôvodom na odňatie disciplinárnej právomoci nad advokátmi Slovenskej advokátskej komore, ako možno vyvodiť z listu Ministerstva spravodlivosti zo dňa 2.6.2021 adresovaného Benátskej komisii, ktorého úplné znenie pripájam na konci blogu.

Bol advokát Para  jedným alebo jedným z najvážnejších  dôvodov pre snahu o  zásahy do advokátskej samosprávy ?

V tomto kontexte asi ťažko prekvapí (hoci fanúšikov právneho štátu by určite malo), že sudca najvyššieho súdu odôvodnil vzatie advokáta do väzby, aj (odvtedy už) povestným „zdvihnutým prstom“, pre všetkých, ktorí by sa opovážili znevažovať prácu špeciálnej prokuratúry, špecializovaného súdu  a NAKY.

Tento výrok bol už mnohými komentovaný. Minimálne sa z neho  dá vyvodiť, že advokát, ktorý bol vzatý do väzby prácu týchto zložiek znevažoval. Napokon jedným z dôvodov väzby bolo, aby nemohol vykonávať advokáciu, keď už advokátska komora pri jeho disciplinárnom postihovaní zlyhala.

Toto podivuhodné verejné zdôvodnenie rozhodnutia o vzatí do väzby, stojí za pozornosť aj z iného uhla pohľadu.

Každý vie a chápe, že uloženie trestu usvedčenému páchateľovi trestného činu, ako výsledok zákonne vedeného trestného procesu, má aj verejne odstrašujúci účinok  a ukladanie trestov na to aj slúži, čím plní funkciu ochrany spoločnosti pred nežiadúcim správaním.

Ako sa však majú chápať slová o odstrašujúcom účinku pri rozhodnutí o vzatí do väzby ? Máme chápať vzatie do väzby, ako konečný cieľ, ktorý nahradí riadny trestný proces ? Máme to chápať tak, že väzba je rýchlo dostupným trestom, ktorý môže byť  uložený ešte pred rozhodnutím o sťažnosti proti vznesenému obvineniu, ešte pred začatím (nie ukončením) riadneho vyšetrovania, pred podaním obžaloby na súd a pred začatím spravodlivého procesu ?

Ak si opäť pripomenieme podmienky, v akých sa väzba vykonáva, ktoré ani zďaleka nesúvisia s cieľom zabezpečiť, aby osoba, u ktorej platí prezumpcia neviny, bola v dočasnej izolácii, aby nemohla ovplyvňovať svedkov a tým mariť vyšetrovanie, ale je držaním ľudí v malej miestnosti, takmer ako v klietke pre divé zvery 23 hodín denne, bez prístupu k riadnej osobnej hygiene, v spánkovej deprivácii, môžeme pokojne dospieť k záveru, že už samotná  väzba je viac ako dostatočným trestom. A podľa judikatúry ESĽP spĺňa kritériá neľudského a ponižujúceho zaobchádzania.

A teda, podľa slov sudcu, väzba musí byť poriadnou príučkou pre všetkých, ktorí sa opovážia kritizovať statočných vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov. A tiež pre všetkých, ktorí sa opovážia prevziať obhajobu v politicky exponovaných prípadoch.

Keď si spomenieme na obsah listu, ktorý poslalo ministerstvo spravodlivosti Benátskej komisii,  v snahe oklieštiť advokátsku samosprávu, hoci v liste prirodzene tvrdí opak, asi neprekvapí verejná reakcia ministerky spravodlivosti na vzatie advokáta do väzby, ktorá svojsky ponímajúc prezumpciu neviny, víta očistu advokácie, v ktorej podľa nej niektoré osoby nemajú miesto. V tomto sa s ňou dá jedine súhlasiť, ale možno sa nezhodneme v tom, ktoré osoby by v advokácii rozhodne byť nemali.

Nuž, treba pripomenúť, že osoby, ktoré sú v ostatných kauzách spájané s profesiou advokáta, neboli (až na kolegu Paru) obvinené z činnosti, ktorá by akokoľvek súvisela s výkonom advokácie. Naopak. Väčšinou súvisela s činnosťou, kvôli ktorej tieto osoby advokátsku prax nevykonávali, a to boli posty v štátnej správe, ktorých súčasný výkon je s výkonom advokácie nezlučiteľný.

Advokátska komora v doterajšej praxi dodržiavala pravidlo, v ktorom pri vyvodzovaní disciplinárnej právomoci, ktorú mimochodom môže vykonávať aj nad advokátmi s pozastaveným výkonom advokácie, čo je aj prípad súčasnej ministerky spravodlivosti, sa vyhýbala postihovaniu advokátov “ v politike“ za ich výroky, postoje, ale aj reálne kroky, ktoré boli z hľadiska advokátskej etiky na hrane, ale neboli prednášané v súvislosti s výkonom advokácie, ale mimo nej.

§ 25 odsek 7 Advokátskeho poriadku hovorí “ Advokát presadzuje záujmy komory a oprávnené záujmy jej členov vo verejnom a občianskom živote.“

Podľa môjho názoru, túto povinnosť porušovali viacerí kolegovia z radov advokátov, počas svojho pôsobenia vo verejnom živote, vo vysokej politike a na významných postoch štátnej správy.

Verejné prezentácie nepravdivých skutočností, hrubé vyjadrovanie na adresu politických oponentov, porušovanie zákonov (napríklad upravujúcich legislatívny proces), zmeny ústavy devastujúce zásady právneho  štátu, sú len niektoré z najzávažnejších konaní, ktoré pred najširšou  verejnosťou vážne znižujú dôstojnosť advokátskeho stavu, ak by sme toto konanie nepripísali politikovi, alebo úradníkovi na najvyšších postoch štátnej správy, ale v prvom rade advokátovi.

Za mňa by mohla začať „očista“ advokácie napríklad tým, že by boli advokáti, ktorí začnú pôsobiť v politike, alebo v štátnej správe, vyčiarknutí zo zoznamu advokátov a disciplinárnej právomoci komory by nepodliehali. Pri ukončení politickej kariéry a opätovnej žiadosti o zápis, by komora mohla vyhodnotiť ich verejné účinkovanie aj z pohľadu ich spoľahlivosti, ako jej to umožňuje § 3 odsek 4 zákona o advokácii.  Ľudovo povedané, či neprekročili červené čiary a nespôsobili verejnú hanbu.

Alebo sa má komora stať nástrojom v politickom boji, vstupovať do slobody prejavu advokátov politikov, a dôsledne vyžadovať pri účinkovaní mimo výkonu povolania advokáta, aby tieto osoby neznižovali dôstojnosť advokátskeho stavu ? Aby sa správali a vyjadrovali  slušne, vecne, neosobne a nie vedome nepravdivo ? Mohli by potom pôsobiť v politike ?

Ako dlho by si komora pri takomto očistnom prístupe udržala nezávislé postavenie, keď sa javí, že sa advokát na poste ministra spravodlivosti, snaží potrestať komoru za to, že disciplinárnu právomoc nevyvodzuje podľa požiadaviek a predstáv politických elít.

Záverom:

Aspoň z otázok novinárky obhajcovi advokáta Paru, kolegovi Mandzákovi, ktorý sa vyjadroval k vzatiu  klienta do väzby, som sa chcela dozvedieť, čo je médiami vnímané ako najväčší prehrešok advokáta vzatého do väzby. Žiaľ z otázky, či advokát použil proti prokurátorovi Š. preslávený § 363 Trestného poriadku, som mala dojem, že sa nejedná o legitímny nástroj, ktorý advokát pri obhajobe svojho klienta využíva, ale zbraň  typu kalašnikov alebo novičok. Lebo napísanie sťažnosti, odvolania, podnetu, vždy bude súčasťou práce advokáta. Zneužitím môže byť len vtedy, ak mu zákon takúto možnosť nedáva, ale v tomto prípade, mu ju musia príslušné orgány zamietnuť.