(Ne)nahraditeľné straty
Ak človeku vážna choroba nezoberie život a potom už nie je čo riešiť, pripraví ho o mnohé. Sú to dva druhy strát. Také, čo sa dajú dobehnúť či oželieť a potom také, čo sú ako kráter, do ktorého nalievate tony betónu a on sa vôbec nezmenšuje. Naopak, ten betón pohlcuje a stále viac sa rozširuje.
Najľahšie sa dá zmieriť s materiálnymi stratami. Peniaze boli a budú, napokon sa naučíte aj uskromniť (pozor tu nehovorím o extrémnych prípadoch, keď choroba z človeka urobí bezdomovca alebo ho dovedie ku krachu). Kariéra sa dá vybudovať prakticky v akomkoľvek veku, ak o ňu naozaj až tak stojíte. Dovolenky, prázdniny, koncerty, kino, večere s priateľmi, o ktoré kvôli chorobe prichádzate, sa tiež dajú preložiť na vhodnejší čas. Múzeá, pamiatky,mestá, čo ste vždy chceli navštíviť, stoja stovky rokov, počkajú na vás.
Trochu ťažšie je to vtedy, keď vám choroba naruší osobné či rodinné väzby, čo je takmer vždy. Aj tie sa napokon dajú zlepiť, opraviť, alebo odhodiť, keď sa ukážu ako slabé, prázdne, bezcenné. Aj na spálenej zemi môže rastlina zapustiť korene ak jej dáte šancu, ak to vzdáte, nevyrastie vám ani v černozemi. Ľudia prichádzajú a odchádzajú, niekedy sú k vám bližšie, inokedy sa nepotrebujete vidieť ani počuť aj niekoľko mesiacov. Nové pomery vo vašom okolí bolia, niekedy dlho, ale dajú sa zahojiť alebo akceptovať.
A potom prídeme k nenahraditeľným stratám. O tých, na rozdiel od popísaných vyššie, viete len vy, lebo len vy ich vidíte, cítite, oplakávate. Napríklad prežívanie radosti nikdy nie je stopercentné alebo je veľmi kratučké, len taký záblesk. Bezsenné noci vás nemrzia ani tak pre nedostatok spánku, lebo ten sa dá vykompenzovať, ako skôr pre stratu snívania a pokoja.
Nenahraditeľnou stratou je aj nedostatok kontroly nad vlastným životom a vôbec nejde o to, či môžete odškrtnúť ďalšiu položku zo zoznamu toho, čo ste mali urobiť alebo chceli dosiahnuť.
Čo je ale najťažšie je to, že sa vám nikdy nepodarí vynahradiť najbližším straty, ktoré kvôli vám utrpeli. Oni si ich možno ani neuvedomujú, alebo o nich zo súcitu či slušnosti nehovoria. Vy však o nich viete a to je ten kráter, čo máte v sebe.
