Denník N

„Aristotelovský“ argument pre existenciu Boha: Námietky a odpovede

V prvom blogu som predstavil Aristotelovský argument existencie Boha, ktorý odporúčam čitateľovi prečítať, ak tak neurobil. Nič nám ale nebráni pozrieť sa na to, prečo tento argument úspešne dokazuje existenciu Boha a prečo jednotlivé námietky voči nemu nefungujú.

Tento argument pochádza z knihy „Five Proofs of God“ od Edwarda Frasera a jedná sa o jeho reinterpretáciu.

Rýchle zopakovanie

Zmeny sa dejú. Sú aktivovaním potenciálupotenciálu rásť do výšky, zmeniť teplotu, atď. Zmena si vyžaduje činiteľa, niečo, čo je samo o sebe aktívne a vie aktivovať potenciál iných podobne, ako iba horúca platňa zovrie vodu, a nie tá studená. Rozlíšili sme medzi zmenami v prípade lineárnych hierarchických sérií.

Hierarchické série, na rozdiel od lineárnych, musia mať prvého činiteľa, keďže sa jedná o aktiváciu prvého potenciálu druhým, druhého tretím, atď. Treba pamätať, že tento prvý činiteľ má v sebe tento potenciál aktívny, teda je jeho súčasťou, zatiaľ čo ostatné členy od tohto prvého tento potenciál len odvodzujú. Daná vlastnosť je jeho esenciou či súčasťou, zatiaľ čo ostatné členy danú vlastnosť od neho odvodzujú či získavajú.

Existencia je taktiež naplnením potenciálu – potenciálu existovať. Veci majú aktivovaný potenciál existencie, teda, ak existujú, no nemusia existovať (môžu byť zničené či prestať existovať). Svoju existenciu odvádzajú od prvého člena, takého, ktorý má aktivovaný potenciál existencie bytostne, pričom existencia je jeho súčasťou (nemôže prestať existovať a vždy existuje). Tohto prvého člena nazývame Prvým hýbateľom.

Nepochopenia a „kto stvoril Boha“

V prvom rade sa pokúsime zbaviť nepochopení. Niektorí čitatelia si napríklad môžu myslieť, že argument spočíval v spätnom prejdení reťazca zmien vo svete takým spôsobom, že prídeme k Bohu ako jeho prvej príčine. Inak povedané v tom, že vesmír musel mať nejaký začiatok. Argument sa však o toto nesnaží – ak by sme aj mali nekonečný vesmír či nekonečné dlhé reťazce zmien vo svete, stále by argument platil. Argument namiesto toho vraví, že na to, aby niečo existovalo tu a teraz, musí to byť držané v existencii tu a teraz Bohom.

Podobne sa môže zdať, že argument vychádzal z predpokladu, že vesmír musí mať nejakú príčinu. Potom sa dá namietnuť, že len preto, že časti vesmíru majú nejakú príčinu tak to ešte neznamená, že nejakú príčinu má aj vesmír ako celok! Lenže nejedná sa o predpoklad argumentu, ale jeho príčinu – začali sme triviálnymi objektami ako šálka čaju či strom a rozumom sme sa dopracovali až k tomuto záveru – všetko má príčinu. Teda jedná sa o dôsledok, nie predpoklad, ktorý by zvrátil platnosť dôkazu.

Ďalšou známou námietkou, o ktorej snáď počul každý, je: „Ak všetko má príčinu, čo zapríčinilo Boha?“ . Je to však podobné, ako povedať, že všetky štvorce majú štyri hrany všetky geometrické útvary majú štyri hrany. Namietnime, že sa jedná len o ad hoc snahu vyhnúť sa otázke čo zapríčinilo Boha. Avšak za prvé – táto námietka by neukázala, či a ako je tvrdenie „všetko, čo má potenciál byť aktívne, má príčinu“ nepravdivé a zároveň by sa jednalo o ad hominem, ak by sme posudzovali pravdivosť argumentu iba podľa motivácie človeka, ktorý ho zostavil. Za druhé – neviem o žiadnom profesionálnom filozofovi, súčasnom či minulom, ktorý by tvrdil, že všetko má príčinu. Jediné, čo tvrdenie hovorí, je to, že všetko, čo má potenciál byť nejakým spôsobom aktívne, má príčinu. A za tretie – nejedná sa o ad hoc tvrdenie. Analýza zmien vo svete nás doviedla k tomu tvrdeniu, nepoužili sme ho na zaplátanie dier v argumente.

David Hume, Immanuel Kant a Bertrand Russel

Ďalšia možná námietka by mohla byť v duchu filozofa Davida Huma, kedy by sme namietli, že aspoň v princípe si vieme predstaviť kamene, stromy, hrnčeky, ktoré existujú bez príčiny. Hume poukazoval na to, že si vieme predstaviť, ako sa zrazu niečo pred nami vytvorí samo od seba. Teda prázdny priestor, v ktorom sa zrazu zjaví kameň, strom, či niečo iné. Avšak zdá sa, že sme si len predstavili, že niečo sa pred nami objaví bez toho, aby sme si predstavili príčinu tejto veci a nie to, že to niečo nemá žiadnu príčinu. Predstavili sme si teda niečo bez toho, aby sme mysleli na príčinu tejto veci podobne, ako keď.

Filozofka Elizabeth Anscombová poukázala na to, že Hume by nám musel vysvetliť, prečo konkrétne sa jedná o vytvorenie niečoho bez príčiny namiesto napr. premiestnenia niečoho z nejakého . Hume by musel rozlíšiť v čom konkrétne spočíva rozdiel v týchto prípadoch, čo dosiahne veľmi ťažko bez poukázania na príčinu udalostí, ktoré k tomu viedli.

Inú kritiku ponúka Immanuel Kant – zisťujeme, že veci majú príčiny na základe nášho empirického (pomocou našich zmyslov) vnímania sveta naokolo. Prečo by sme mali ale toto vnímanie rozšíriť z nášho materiálneho sveta na ten nemateriálny – na niečo, čo je mimo čas a priestor, čo je nepozorovateľné? Je síce pravda, že sa o príčinách učíme na základe našich skúseností s materiálnym svetom, no to neznamená, že ich vieme aplikovať iba v ňom. To, že veci (materiálne aj nemateriálne) potrebujú svoju príčinu, nevyplýva z našich skúseností, ale z toho, že majú potenciál byť aktívne v rôznych zmysloch. A tento princíp je generický, preto je rozumné predpokladať, že ho vieme použiť aj mimo náš materiálny svet. Podobne to, že sa učíme o euklidovskej geometrii na papieri vôbec neznamená, že sa nedá aplikovať na farebný papier a na iné náčrty, než sme videli a skúsili.

Betrand Russel v jednej zo svojich esejí „On the Notion of Cause“ tvrdil, že „zákon príčin je prežitok dôb minulých.“ Namiesto toho tvrdil, že fyzika ukazuje ako neexistuje nič také ako príčina, keďže fyzika opisuje svet pomocou diferenciálnych rovníc, ktoré opisujú vzťahy medzi udalosťami bez nejakých odkazov na príčiny. Avšak len preto, že sa niečo nutne nevyskytuje v týchto rovniciach ešte neznamená, že to niečo neexistuje. Podľa tohto princípu by sme museli povedať o veľkom množstve Nie je zároveň jasné a jednoznačné, či dáva fyzika úplný opis reality. Proces poznania je v tomto prípade pomocou abstrahovania všetkého „nepotrebného“ tak, aby sme dostali opis udalosti v tvare matematických vzorcov. V tomto je moderná fyzika excelentná, avšak tak, ako je schopná tieto udalosti objaviť, tak by mohla rovnako zlyhať v objavení iných udalostí, s ktorých skúmaním sa nezaoberá. Podobne tak, ako je dobrý detektor kovov vhodný na hľadanie mincí, no nie fosílií.

Kvantová fyzika, polčas rozpadu a zastaralá veda

Z poznatkov kvantovej fyziky pochádza ďalšia námietka – nedeterministický charakter kvantových systémov je Treba poznamenať, že teoreticky by Broglie-Bohmova teória skrytých premenných dovoľovala interpretovať kvantové systémy ako deterministické. Bez ohľadu na to, či sú kvantové systémy deterministické alebo nie, pre Aristotelovskú filozofiu to neznamená, že príčinnosť sa rovná determinizmu. Na to, aby sme určili príčinu, nám stačí uchopiteľnosť či vysvetliteľnosť javov. Stačí teda vedieť, čo spôsobilo predchádzajúcu zmenu, aké pozorovania tomu predchádzali a podobne, bez ohľadu na to, či je výsledok vždy rovnaký. Jediné, na čo prídeme, je fakt, že sa niektoré príčiny určujú niekedy ťažšie, no nie to, že príčiny neexistujú.

Čo taký rádioaktívny rozpad? Ten v sebe zahŕňa nedeterminizmus a potenciálne je teda problémom pre princíp príčin. Filozof Phil Dowe ponúka príklad:

Predpokladajme, že máme nestabilný atóm olova, povedzme Pb210. Takýto atóm sa môže rozpadnúť bez vonkajších vplyvov, α-rozpadom na atóm ortuti Hg206. Predpokladajme pravdepodobnosť, že atóm sa rozpadne v nasledujúcej minúte je x. Potom je táto pravdepodobnosť rovná podmienenej pravdepodobnosti,  kde produkcia atómu ortuti do minúty bezprostredne nasledujúcej čas t je podmienená existencii atómu olova v určitom čase t.

Z Aristotelovskej filozofie to znamená, že Pb210 sa správa, ako všetky prírodné objekty, podľa svojej formy či prirodzenosti. Meď je vodičom elektrického prúdu, strom zapúšťa korene a rastie za svetlom a pod. Opäť, ako je spomenuté vyššie, je dôležité, aby sme pre určenie príčiny dokázali interpretovať/vysvetliť jednotlivé javy. Vysvetliteľnosť rozpadu nájdeme v tom, čo to znamená byť Pb210 – prirodzenosti či formy. Teda to, že niečo existuje tu a teraz vo forme Pb210 so svojimi nedeterministickými vlastnosťami rozpadu, samo o sebe zahŕňa aktiváciu potenciálu – niečo vytvorilo tento prvok a udržuje ho stále v existencii, Aj keď nevieme presne opísať výsledok udalostí, ktoré pozorujeme, tak to neznamená, že nemajú príčinu a práve opak je pravdou.

Ďalšia námietka môže byť namierená priamo na Aristotelovskú filozofiu, z ktorej argument vychádza. Konkrétne, že sa jedná o zastaralé poznanie sveta, ktoré je vyvrátené modernou vedou a preto je tento argument rovnako relevantný ako „Aristotelovská“ astronómia. Hoci niektoré myšlienky Aristotelovského pohľadu na svet ako geocentrizmus, náuka o elementoch a pod., boli vyvrátené modernou vedou, tak to neznamená, že ostatné poznatky nie sú relevantné. Princíp zmien a príčin sa, ako je vysvetlené vyššie, nezdá byť vyvrátený modernou vedou a práve veda predpokladá existenciu zmien, ktoré študuje.

Existenčná zotrvačnosť

Aristotelovský argument pre Prvého hýbateľa položil základ poznatku, že svet by prestal existovať bez Božieho udržovania v existencii. Stvorenie teda nie je jednorazovou záležitosťou, ale javom, ktorý sa deje v každom momente. Náprotivkom tohto poznatku je niečo, čo sa nazýva Existenčná zotrvačnosť (Existential inertia). Tá tvrdí, že existujú aspoň niektoré veci, ktoré tvoria svet, a keď raz začnú existovať, tak pokračujú vo svojej existencii, dokiaľ ich niečo nezničí. Jednalo by sa teda o materiálne veci, ktoré by v existencii nemusel udržiavať Boh, keďže ich existencia je daná (niekedy aj ako hrubý fakt).

Problémov však s touto teóriou je viacero. Väčšinou sa Existenčná zotrvačnosť navrhne bez podporného argumentu, ktorý by ju podporoval, ako ďalšia alternatíva. Zatiaľ čo Aristotelovský argument vychádza z príčin zmien a potenciálov, ktoré platia na všetky materiálne veci, Existenčná zotrvačnosť neponúka podobný argument, o ktorý by sa mohla oprieť. Preto len návrh, že niektoré veci by mohli mať túto Existenčnú zotrvačnosť, na Aristotelovský argument neodpovedá, ani ho „nevyzýva.“ Jednoducho ho ignoruje.

Aký je problém s Existenčnou zotrvačnosťou z pohľadu Aristotelovskej filozofie? Existenčná zotrvačnosť je atribútom nejakej substancie, napr. častíc. Lenže atribúty sú ontologicky (zákonite) závislé na substanciách. Inač povedané to, že častica existuje v čase t závisí na jej (častica) Existenčnej zotrvačnosti, pričom existencia vlastnosti Existenčnej zotrvačnosti častice závisí na existencii častice! Dostali sme sa do veľmi nepríjemného metafyzického zacyklenia  sa. Preto nemá Prvotná príčina rozdiel medzi atribútmi a substanciou – je bez častí (je jednoduchá) a problém nenastáva. To je ale už predmetom iného dôkazu existencie Boha.

V tomto blogu som sa venoval iba niektorým námietkam voči tomuto argumentu z prvého blogu a každého pozývam na hlbšie naštudovanie argumentov a námietok tak, ako sú napríklad v pôvodnej knihe Edwarda Fesera: Five Proofs of The Existence of God.

Teraz najčítanejšie

Ján Čegiň

Študujem PhD v IT, zaujímam sa o filozofiu náboženstva, históriu, apologetiku a teológiu. Konštruktívna kritika a slušná diskusia vítané. Najskôr ma zastihnete na e-maily, keďže FB nepoužívam.