Denník N

Piešťanská skupina „Bielej légie“ (1)

Najprv sa pokúsim priblížiť históriu Bielej légie, ktorá bola jedným zo spôsobov protikomunistického odboja v Československu.

Bádatel histórii Bielej légie prof. PhDr. Vladimír Varinský, CSc., píše, že zakladateľ prvej rozhlasovej stanice „Biela légia“ Josef Vicen[1] emigroval v máji 1946 zo Slovenska do americkej okupačnej zóny Rakúska. V septembri 1948 spolu s Jozefom Mikulom (bývalým predsedom Zväzu slovenského študentstva) pripravil projekt WACO pre americkú armádnu kontrarozviedku CIC. Zámerom bolo začať na jar 1949 vysielať do Československa rozhlas, ktorý by vyzýval na individuálnu pasívnu rezistenciu voči komunistickému režimu a vzájomnú pomoc. Každý, kto plnil program Bielej légie, bol by považovaný za jej člena. Projekt WACO mal na Slovensku vybudovať spravodajskú sieť, agenti v mene „Bielej légie“ mali zbierať informácie, oslovovať ľudí a žiadať ich o vykonanie potrebných úloh bez toho, aby museli dlho vysvetľovať, kto sú a čo chcú. Vicen a Mikula dostali na tento účel finančné prostriedky vo výške 250 USD (neskôr 350 USD) mesačne (Varinský, 2006, s. 173), (Cummings, 2021, s. 184).

Vicen vytvoril sieť z 15 korespondentov (väčšinou zo svojich známych z Hlinkovej mládežé),  ktorí mali zbierať správy na Slovensku a prenášať ich z Bratislavy do Rakúska. Rozhlasová stanica v americkej okupačnej zóne ich by odtiaľ vysielala. Ale ešte pred spustením stanice, v januári 1949, bola jej korešpondenčná sieť zlikvidovaná: Albert Púčik, spojka Bielej légie, bol zadržaný Štátnou bezpečnosťou (ŠtB) a uviedol mená 74 osôb vrátane vedúceho korešpondenčnej siete Antona Tunegu a jeho pomocníka, policajta Eduarda Tesára.[2] V novembri 1949 sa československá ŠtB spolu so sovietskou NKGB neúspešne pokúsila uniesť Josefa Vicena vo Viedni (Varinský, 2006), (Cummings, 2021, s. 188).

V roku 1949 sa Vicen dvakrát pokúsil obnoviť sieť z korespondentov (bez ktoréj by ten projekt nemal zmysel) už nie ako „hnutie vzájomnej pomoci“, ale ako klasické podzemné hnutie, ale oba pokusy zlyhali. Projekt WACO nepriniesol ovocie a koncom roka Američania Vicena prepustili. V apríli 1950 začala stanica vysielať. Správy zo Slovenska dostávali od slovenských utečencov v Rakúsku.  Stanica nemala na Slovensku vlastnú spravodajskú sieť a pre americkú spravodajskú službu nebola užitočná. Vicen  pracoval na stanici až do júla 1951, keď pre nedostatok finančných prostriedkov vysielanie zaniklo. Rozhlas „Biela légia“ začal opäť vysielať v lete 1952 už pod priamym vedením CIA. V roku 1955 sa americké vojská stiahli z Rakúska a prevádzka stanice bola definitívne ukončená[3], jej pracovníci sa presunuli do rozhlasovej stanice Radio Free Europa (RFE) v Mníchove (Varinský, 2006).

Hoci rozhlasová stanica Biela légia nevyzývala k vytváraniu organizácií (ktoré by boli rýchlo zlikvidované), ale skôr k vzájomnej pomoci, ochrane ľudských práv a pasívnej rezistencii, na Slovensku začali vznikať organizácie Bielej légie. Jednu z nich, „Bielu légiu 8“, vytvoril agent Ján Minárik, ktorého Vincen v lete 1949 poslal do Sečoviec, aby tam vytvoril sieť spravodajcov. Minárik stratil kontakty so zahraničím a vybudoval rozvetvenú podzemnu organizáciu. Do júna 1951 ona mala 149 členov v 26 obciach Trebišova a Sečoviec (Varinský, 2012). V apríli 1951 ŠtB spustila akciu „Duben“, zameranú na likvidáciu podzemných organizácií, zahraničných agentov a kuriérov. Hlavnou metódou boja bola infiltrácia organizácií pomocou agentov. Agenti Štátnej bezpečnosti infiltrovali „Bielu légiu 8“ v Sečovciach a Trebišove, členovia boli zatknutí a 2. októbra 1952 boli štyria členovia odsúdení na trest smrti, jeden na doživotie a ostatní dostali tresty odňatia slobody. (Maskaľ, 2010)

Prof. Varinsky nazýva najradikálnejšou organizáciu, ktorá pravdepodobne úplne autonómne vznikla v septembre 1951 v obciach Čižatice a Kecerovské Pekčany pod vedením Jána Rešetku. Chystali sa začať ozbrojený odpor a teroristické útoky proti komunistickej vláde. Zbraňami ich zásoboval por. Bohumil Gruber z armádnych skladov v Košicach. ŠtB však skupinu infiltrovala, agent štátnej bezpečnosti dodal im jedlo s omamnými látkami a tak bola skupina chytená (Varinský, 2006).

V marci 1951 Michal Mihok vytvoril ilegálnu organizáciu „Biela légia“ v Čaklove a postupne a v dalších obciach Vranovského okresu. Do organizácie bolo získaných 66 organizovaných členov.  Do tejto organizácie spravodajská služba infiltrovala agenta Václava Hanzela pod krycím menom Homér, ktorý bol naverbovaný po tom, čo bol v júli 1951 súdený za rozkrádanie majetku na strojno-traktorovej stanici, kde bol zamestnaný. Homér poskytol Mihokovi písací stroj, ktorý slúžil na prepisovanie archívu organizácie, výhražných dopisov, protištátnych letákov a obežníkov „Bielej légie“. Stal sa jedným z vodcov organizácie, potom ŠtB tajne zadržala ostatných vodcov a organizácia už vedená agentom ŠtB Homérom, založila pobočky v Prešove, Čaklove, Cabove, Juskovej Voi a Bansku (Varinský, 2006).

Prof. Varinski v tomto kontexte spomína a „Bielu légiu“ v Piešťanoch:

Piešťanská skupina Bielej légie Ernesta Strečanského vznikla z iniciatívy K. Šumichrasta, ktorý vyslal svojich agentov Strečanského, Alexandra Tihlárika a istého Krutého na Slovensko s cieľom realizovať zámery Bielej légie. Pozadie vzniku Strečanského organizácie však z dokumentov nie je známe. Skupinka bola realizovaná v apríli 1952. Z asi 50 zatknutých bolo súdených 17 osôb, z toho traja dostali trest doživotného väzenia (Varinský, 2006).

Šumichrast… sa pokúšal založiť na Slovensku spravodajskú organizáciu. Konkrétne malo ísť o založenie skupiny Bielej légie v Piešťanoch pod vedením Ernesta Strečanského. Podľa výpovede Alexandra Tihlárika, zhodnej s výpoveđou J. Vicena, mal Šumichrast vyslať Strečanského, Krutého a Tihlárika na Slovensko s cieľom realizovať zámery Bielej légie (Varinský, 2006, p. 178).

Podrobnejšie informácie o tejto skupine “Bielej légii“ sú uvedené v článku „Proces s Antonom Kamilom Vančom“, ktorý napísala Mária Gregušová. Podľa jej článku v októbri 1951 sa Ernest Strečanský skontaktoval s Kamilom Vančom v Piešťanach a odovzdal mu list od farára Jozefa Mistríka, ktorý bol v zahraničí. V poznámke bolo napísané: „Neboj sa a pomôž mu.“ Ernest povedal, že je tu v mene Karola Šumichrasta, predstaviteľa Slovenskej charity v zahraničí, a chce získať správy o cirkevných pomeroch v ČSR, aká je situácia s biskupmi, kňazmi i veriacimi, а môže tiež pomôcť kňazom prekročiť hranice.  Hraničný priechod hľadal Ing. Michal Žiga (bývalý funkcionár Strany slobody, ktorého v tom čase hľadala ŠtB, a preto sa ukrýval v horách), ale pri stretnutí s Ernestom uviedol, že chcel by prekročiť hranice len s Petrom Pavlovičom, ktorému ako jedinému dôveroval. „Strečanský bol ochotný vyhľadať Petra Pavloviča, ktorému sa nedávno podarilo ujsť do Rakúska. Po tejto dohode Strečanský z fary odišiel“ (Gregušova, 2013).

O dva alebo tri dni neskôr sa Ernest Strečanský vrátil na Vančovu faru a dal úlohy dvom mladým mužom (Alojzovi Mičkovi и Milanovi Zuzákovi): požiadal ich „o sprostredkovanie správ o politickom a hospodárskom živote v ČSR, o plnení plánu, o tom, či sú ľudia spokojní s normovaním a pod. Vančo v jednej z výpovedí uvádza:

„… ďalej sme mali zistiť správy z dopravy a mali sme zistiť, aké zbrane sa v Dubnici vyrábajú a čo vlastne sa tam vyrába, ako prebiehajú v obciach rozpisy, čo nám zo Sovietskeho zväzu dovážajú… Strečanský tiež požiadal Vanča, aby urobil pár snímok zo života na Slovensku. Mal zachytiť rôzne manifestácie, slávnosti, ale i krajinky, mestá a podobne. Keďže Vančo nevlastnil fotoaparát, Strečanský mu jeden dodal. Strečanský odovzdal Mičkovi dvetisíc korún. Na tomto stretnutí si mali všetci prítomní dať krycie čísla, na príchod spojky mali byť upovedomení heslom z vysielania Slobodnej Európy v poslednú sobotu v mesiaci:
„Strýco z Rudolfova, svadba bude dňa toho a toho…“ (Gregušova, 2013).

Kamil Vančo bol zatknutý 16.4.1952 na základe výpovede istého Vojtecha Čerešňu z januára 1952, ktorý po čas výsluchu uviedol, že vo Viedni v kláštore tešiteľov prišiel do styku s Ernestom Strečanským, ktorý sa mu vraj, okrem iného, zmienil i o tom, že pri svojich cestách na Slovensko dochádza k farárovi Kamilovi Vančovi, vedúcemu ilegálnej protištátnej skupiny vyvíjajúcej svoju záškodnícku činnosť v okolí Piešťan. Usvedčoval Vanča zo stykov s „agentom CIC Strečanským“, od ktorého mal žiadať „aby od Američanov sprostredkoval 10 miliónov korún pre potreby svojej protištátnej organizácie…“ (Gregušova, 2013).

„Ako dôkazy Vančovej trestnej činnosti mali okrem týchto dokumentov slúžiť aj „špeciálny“ písací stroj a „špeciálny“ fotoaparát, ktorý dostal od Strečanského. Tieto materiály mali priamo demonštrovať, že Vančo bol skutočným nepriateľom komunistického zriadenia“ (Gregušova, 2013).

Obr. 1 (Gregušova, 2013)
Obr. 2 (Gregušova, 2013)

Mária Gregušová cituje Kamila Vančo: „Keď [Strečansky] bol zaistený, všetkých prezradil, hoci práve on bol iniciátorom celej akcie…“ a konštatuje, že „pri realizácii skupiny nemôžeme vylúčiť infiltráciu agenta ŠtB. Nebolo totiž ničím výnimočným, že agent ŠtB bol dokonca iniciátorom vzniku takejto ilegálnej skupiny” (Gregušova, 2013, p. 23). Skupina následne dostala vysoké tresty vrátane doživotného väzenia pre samotného Ernesta Strečanského[5].

Profesor Varinský a Mária Gregošová mali podozrenie, že na vzniku a odhalení Bielej légie v Piešťanoch sa podieľal agent ŠtB, ale na základe svojich informácií nevedeli vysvetliť, kto to bol. Následne sa dozviete, kto bol možným zradcom v Bielej légii v Piešťanoch.

Zoznam zdrojov: 

[1] Jozef Vicen (1921-2008) – počas druhej svetovej vojny študoval na STU a absolvoval Vyššiu školu vodcovstva mládežníckej organizácie Hlinkovej Slovenskej Ľudovej Strany. V roku 1943 sa stal členom študentskej skupiny Rodina, ktorú založil jezuitský kňaz Tomislav Kolakovič. Počas Slovenského národného povstania sa Vicen postavil na stranu fašistickej vlády Jozefa Tisa a založil organizáciu „Hlásky“, ktorá pomáhala v boji proti povstalcom a stala sa základom na vznik Slovenskej tajnej ochrany (STO) (Varinský, 2011). J. Vicen mal byť vedúcim STO na Slovensku. Po vojne strávil niekoľko mesiacov v sovietskom koncentračnom tábore Ratibor a neskor emigroval do zahraničia (Varinský, 2006, s. 171).

[2] Počas vyšetrovania boli všetci fyzicky a psychicky mučení. 21. mája 1949 senát Štátneho súdu v Bratislave odsúdil Púčíka, Tesára a Tunegu na doživotie za založenie teroristickej organizácie. Prokuratúra sa odvolala a v septembri 1950 Najvyšší súd odsúdil troch obžalovaných na trest smrti. Popravili ich 20. februára 1951 na nádvorí väznice Krajského súdu v Bratislave (Varinský, 2006, s. 175-176).

[3] V roku 1954 sa Vicen pokúsil uchádzať o prácu do rozhlasu RFE v Mníchove, ale bol odmietnutý. Však pracoval pre tlačovú agentúru Slobodná Európa ako prekladateľ a spisovateľ v rámci letákovo-balónového programu „Operácia Veto“ do Československa, ale nedostal trvalé miesto, pretože Dr. Zdeněk Suda, ktorý vtedy program riadil, ho považoval za „príliš separatistického“. V roku 1957 bol Josef Witzen unesený vo Viedni agentmi československej ŠtB a prevezený do Prahy. Vo väzbe sa Vicen rozhodol spolupracovať s ŠtB, kvôli jeho výpovediam, ktoré údajne mali spolu takmer 1 000 strán, bolo zatknutých najmenej 180 ľudí. V následnom vykonštruovanom procese bol Jozef Vicen odsúdený na 25 rokov väzenia. Rakúsko proti tomuto konaniu protestovalo. Vícen bol prepustený v roku 1968 a až do odchodu na dôchodok pracoval v manuálnych prácach. Vydal aj svoju autobiografiu „Vo víroch rokov, 1938 – 1988“ a ako bývalý politický väzeň pôsobil na Slovensku až do svojej smrti v roku 2008 (Cummings, 2021, pp. 188-189).

[5] “Obžalobu podal bratislavský krajský prokurátor Eduard Srneček 16. júna 1953. Kamila Vanča spolu so Strečanským, Mičkom, Petrom Pavlovičom, Žigraym, Cigánikom, Častom a Blažkom demagogicky obvinil zo spolupráce s americkými imperialistami usilujúcimi sa o tretiu svetovú vojnu: „Vančo a Mičko založili ilegálnu organizáciu a súc riadení práve špiónom Šumichrastom, pripravovali sa na zvrhnutie ľudovodemokratického zriadenia v ČSR.“ … “Obvineného Vanča spolu so Strečanským a Mičkom odsúdil na trest odňatia slobody doživotne. Peter Pavlovič bol odsúdený na 22 rokov, Žigray a Cigánik na 25 rokov, Blaško na 20 a Časta na 16 rokov odňatia slobody” (Gregušova, 2013, p. 27).

Teraz najčítanejšie