Denník N

Kde si, občianska spoločnosť?

("Laughing fool", predpokladný autor Jacob Cornelisz Van Oostsanen, zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Laughing_Fool.jpg)
(„Laughing fool“, predpokladný autor Jacob Cornelisz Van Oostsanen, zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Laughing_Fool.jpg)

V predošlom texte som písal o frustrácii, plynúcej z kafkovskej absurdnosti sveta naokolo. O frustrácii, na ktorú je možné reagovať len cynizmom. Udalosti ostatného týždňa mi však pripomenuli úplne iný odtieň frustrácie – taký, na ktorý je aj cynizmus krátky. Stretnutie s ním som naposledy absolvoval štyri roky dozadu a spomienka naň sa odrazu zdá omnoho hrozivejšia, pretože tak ako mnohí okolo mňa, aj ja som prepadol mylnej predstave, že sa toto stretnutie už nikdy nezopakuje.

Počas posledných dvoch vlád Roberta Fica (2012-2016, 2016-2018) si spoločnosť začala čoraz zreteľnejšie uvedomovať, že politické elity, ktoré jej pompézne sľubovali prosperitu, nie len že nenapĺňali tento prísľub, ale za jeho pozlátkom skrývali diletantizmus, deštrukciu základov právneho štátu a únos jeho fundamentálnych funkcii vo vlastný prospech.

Vražda Jána Kuciaka v roku 2018 a obdobie niekoľkých týždňov po nej priniesli nové poznanie – v štáte neexistuje taká autorita, ktorá by tieto problémy v mene jeho občanov vyriešila alebo si existenciu týchto problémov bola aspoň ochotná pripustiť. Odpoveďou na túto trpkú realitu bolo sformovanie občianskej iniciatívy Za Slušné Slovensko s mottom: „My všetci sme tí, na ktorých sme čakali.“

Prijatím tohto hesla spoločnosť (aspoň na chvíľu) dozrela a pochopila, že jediní, kto môže donútiť politické elity k náprave, sú ľudia sami. A tak je to správne, pretože ako vieme, v parlamentnej demokracii je moc odvodená od ľudí.

Iniciatíva vo svojom manifeste deklarovala túžbu a vôľu bojovať za taký štát, ktorý by svojim občanom poskytoval adekvátne služby (zdravotníctvo, školstvo, sociálny systém a justíciu), moc by v ňom obmedzovala samú seba, procesy v ňom by boli férové a na systém moci by dohliadali takí politici, ktorí sú slušní, rovní a svoju funkciu vykonávajú ako službu občanom, nie samým sebe. Skrátka žiadali taký stav krajiny, aký by mal byť v západnej civilizácii 21. storočia úplne normálny.

Pamätám si, aký intenzívny hnev a frustráciu som v tom období cítil. Bolo to prvýkrát, keď som si uvedomil aroganciu moci. Prvýkrát, keď som si uvedomil, že o mojom osude, prítomnosti a budúcnosti rozhoduje niekto, komu na mne vôbec nezáleží. A pretože sa kyvadlo spoločenských pohybov konečne hojdalo, ja, tak ako mnohí naokolo, som tento hnev dokázal premeniť na úprimnú túžbu zmeniť veci k lepšiemu a zvoliť do politiky takých ľudí, ktorí by nehazardovali so mnou a s krajinou, ktorú spoločne spravujeme.

Bystander effect

Koreňom zla, ktoré sme dlhé roky pred marcom 2018 nechávali prekvitať, nebola len ľahostajnosť, ale aj pocit bezmocnosti a obzeranie sa za nejakým vyvoleným záchrancom, mesiášom, rytierom na bielom koni, ktorí by krajinu zachránil a ľudia by mu iba tlieskali z tribún. Možnože aj tento obraz mali v hlave všetci tí, ktorí v roku 2020 vyniesli na piedestál moci Igora Matoviča (spomeňme si na jeho veľkolepú volebnú noc na trnavskom štadióne).

V angličtine sa tento fenomén nazýva „bystander effect“, v preklade „syndróm okoloidúceho človeka“. Keď vidíme, ako niekto na chodníku bije, okráda alebo šikanuje iného človeka, málokto z nás sa odhodlá zasiahnuť. Namiesto toho čakáme, že to za nás spraví niekto iný – schopnejší, odvážnejší, silnejší. Keď sa spojí primitívny pud sebazáchovy so západnou ideou individualizmu, pochopiteľne z toho vznikne nastavenie, ktoré nám velí, aby sme sa nezapájali do situácii, v ktorých niekto pácha zlo na niekom inom, pretože potom rovnakému zlu vystavíme samých seba.

Javí sa mi, že spoločnosť je dnes v podobnej nálade ako v rokoch 2012 až 2018. Človek, ktorého vo voľbách pasovala za cnostného rytiera s poslaním, aby napravil všetky dovtedajšie krivdy, sa spreneveril absolútne všetkému, na čom postavil svoju politickú existenciu. Namiesto služby ľudu sa vydal na samozvanú križiacku výpravu za spásu krajiny. Stal sa z neho fundovaný socialista, proti ktorým roky bojoval, s absolutistickou predstavou o samom sebe a mandáte, ktorý mu bol zverený.

Iniciatíva Za Slušné Slovensko vo svojom manifeste píše: „My, ktorí chceme slušné a spravodlivé Slovensko, si sľubujeme, že nepoľavíme, neodídeme a nerezignujeme na náš spoločný sen z námestí. Nikto zvonka nám neprinesie ani „nezariadi“ slušné Slovensko. Urobíme všetko, aby sme našu túžbu po slušnej a spravodlivej krajine uskutočnili. Chceme v tejto krajine žiť tu a teraz. Budeme odhodlane tvoriť jej budúcnosť.“

Dnes, keď vieme, že namiesto „sna z námestí“ sme dostali nočnú moru a „túžba po slušnej a spravodlivej krajine“ ostala neuskutočnená, tisne sa na jazyk otázka: kde si, občianska spoločnosť, teraz?

Matovičov double-speak

Samozrejme, výsledkom volieb 2020 mohla byť teoreticky oveľa hrozivejšia realita, avšak dnes už (a pravdepodobne aj vtedy) len teoreticky. Je načase porátať sa s tým, čo bolo ich skutočným výsledkom a čomu čelíme teraz, pretože víťaz volieb, ktorý sa zaviazal zmeniť princípy prehnitého systému, tvrdo zlyhal.

Igor Matovič zo sociálnych sietí spravil nové demokratické fórum. Akúkoľvek systémovosť a udržateľnosť totálne pochoval a nahradil feudálnymi ad hoc nápadmi. Do svojho slovníka pridal nie len tú najnechutnejšiu sedliačinu, ale aj vulgarizmy a konšpirácie na úrovni jeho mafiánskeho nemesisa.

Médiá, na zisteniach ktorých vybudoval celú svoju politickú kampaň a kariéru, denno-denne bičuje útokmi len preto, že (a) nechápe ich úlohu v demokratickej spoločnosti, (b) dovolia si s ním nesúhlasiť, (c) neoslavujú každý deň, keď čo i len vstal z postele a počas rannej hygieny dostal ďalší „skvelý“ nápad, ako ohnúť celý demokratický systém cez koleno a „zachrániť“ Slovensko.

S fašistami, legitímne odsúdenými za propagáciu hnutia potlačujúceho základné ľudské práva a slobody (nacizmu), si podáva ruky a tvorí s nimi akúsi „pro-rodinnú“ koalíciu. Do nej zvoláva bigotov, posielajúcich ženy do basy za podstúpenie interrupcie, a bývalého veksláka a absolútne príkladného populistu so svojou „pro-rodinnou“ stranou, akurát že nie „pro-rodinnou“ v zmysle pomoci rodinám, ale „pro-rodinnou“ v zmysle pomoci ich vlastnému mafiánskemu klanu. Ale tomu predsa Matovič „ľudsky rozumie“, pretože sú rodina.

Do toho navrhuje obmedziť politickú súťaž a diktovať televíziám, koho si smú a nesmú pozývať do diskusii – zrejme inšpirácia z častých návštev Orbána a jeho lokajov.

No a navyše ignoruje úplne celý demokratický kolos moci, legislatívny proces a každú jednu zásadu, ktorá drží štát po hromade, každú jednu inštitúciu, ktorá sa na fungovaní veci verejných má podieľať, a každého jedného človeka, ktorý si dovolí s týmto chaosom nesúhlasiť. Veď „volič vie hovno“.

A najlepšie na tom je, že nič z toho sa už ani nesnaží skrývať, jednoducho to verejne prizná.

Otvorene tvrdí, že najlepšie by sa mu vládlo osamote, z fašistov robí „fašistov“, z verejných financií pieskovisko, z parlamentu ring, zo svojho názoru patent na rozum a zo svojej stoličky lídra koalície trón. Avšak aj v časoch feudálneho absolutizmu platila jasná zásada – dvorný šašo sa kráľom stať nemôže.

V jeho perverznom, otočenom vnímaní reality platí úplne iná veta.

„Ja tento národ musím zachrániť, aj keby mi za to mali všetci napľuť do očí.“

Vox populi, vox Dei

Keď celý štát, verejnosť a aj posledné kúsky statusu quo, ktoré nám po dvoch rokoch pandémie ostali, sústavne podupáva a otravuje muž, ktorému ľudia uverili, že sa presne takto správať nebude, kde je občianska spoločnosť, aby sa tomuto rozkladu postavila?

Práca ostala nedokončená, hoci rukávy sme si zase zhrnuli dole.

„Shower-thoughts“ (náhodné myšlienky, ktoré človeka napadajú v sprche) jedného človeka sa stávajú zákonom pre všetkých. Jeho vízia reality je pritom temná, reštriktívna a autoritárska. Pramení z autentického presvedčenia, že nikomu naokolo nemožno veriť. Navyše hrozí, že jeho ostatný nápad, „proti-inflačný-pro-rodinný-daňovo-odvodovo-reformný“ balík spôsobí totálny rozvrat štyroch najdôležitejších oblastí štátu – školstva, verejných financií, štátnej správy a samospráv. Konečne to bude skutočná atómovka; taká, po ktorej tu neostane už ani ten posledný, čo by zhasol. A že aspoň nekradne? Kradne. Verejné financie, čiže nami všetkými ťažko oddreté peniaze, na svoje megalomanské egotripy.

Z manifestu iniciatívy Za Slušné Slovensko chcem vybrať ešte jeden odstavec: „V histórii sme spoločne ukázali, že sa dokážeme postaviť za obranu Slovenska. Dnes, keď sa populisti snažia náplasťami sociálnych balíčkov, konšpirácií a klamstiev odvrátiť pozornosť od skutočných problémov, musíme našu krajinu brániť opäť.“

Dnes cítim úplne rovnakú mieru hnevu a frustrácie, akú som cítil aj v roku 2018. Znovu klíči z bezbrehej arogancie štátnej moci a z človeka, ktorý mňa, moju krajinu a ľudí v mojom okolí nepovažuje za nič iné, iba za kulisy vo svojom bludnom sebauspokojujúcom ťažení. A predsa je to v niečom iné. Zlosť a pocit beznádeje mi dnes prináša v prvom rade paralýzu. Sme nespokojní, ale akoby sme zabudli na to zásadné poučenie z marca 2018, a tak len bezradne sedíme a obzeráme sa, kto nás spasí tentoraz.

Nikto.

Pôvodcami moci sme v našom štáte my, ľudia. My sme Igora Matoviča do funkcie vyniesli, my môžeme rovnako požadovať, aby z nej zosadol. A keď sme očividne opäť v situácii, že politické elity nemajú dostatočnú odvahu, vôľu alebo autoritu na to, aby tohto škodlivého jedinca upratali a napravili jeho trestuhodné zlyhania a chyby, nemáme inú možnosť, ako uplatniť si naše posvätné demokratické právo moc dávať a moc vziať.

Ale nedosiahneme to doma, pri nedeľnom obede ani na Facebooku.

Kde si, občianska spoločnosť?

Teraz najčítanejšie

Andrej Hofer

S týmto blogom nemám žiadne ambície, skôr len tá moja frustrácia z našej spoločnosti musela niekam vykypieť a už ňou viac nechcem formou storiek otravovať mojich nevinných sledovateľov na Instagrame. Vyštudoval som filmovú réžiu na VŠMU v Bratislave, za sebou mám aj Gymnázium Jána Adama Raymana v Prešove. Celkom rád čítam knihy, chodím do kina, konzumujem všetky filmy a seriály, ktoré sa mi dostanú do pozornosti a občas natočím nejaký ten krátky filmík alebo video-art, prípadne čosi odfotím. Inak len mudrujem a filozofujem o blbostiach, a niekedy, z času na čas, aj o niečom dôležitom.