Denník N

Tradičná čínska medicína – 60 rokov stará tradícia či pradávny systém?

Ilustračný obrázok
Ilustračný obrázok

Niektorí prívrženci tradičnej čínskej medicíny (TCM) u nás sú presvedčení, že TCM je tisícročia nemenná a zakonzervovaná. Je to tak?

Odhaduje sa, že všetko začalo v šamanskej ére dynastie Shang (1766 – 1122 p.n.l.). Vtedy sa verilo, že chorobu spôsobuje buď nahnevaný predok, ktorý človeka prekľaje, alebo démon či zlý duch. Šamani fungovali ako prostredníci medzi predkami a chorými. Podobne fungovalo aj védske obdobie indickej medicíny a v našich končinách Asklépiov kult.

Aj v Indii, aj v Číne, aj u nás časom mystický prístup zanechali a začali sa na chorobu dívať ako na niečo, čo sa deje v tele samotnom. Od toho momentu sa začína medicína systematizovať.

Prvým zásadným dielom tradičnej čínskej medicíny (TCM), ktoré odmieta duchov a mágiu, je Vnútorný kánon žltého cisára (200 až 100 p.n.l.) Systém ajurvédy založil Charaka (cca. 200 p.n.l) a systém európskej medicíny má na svedomí Hippokrates (cca 460 – 370 p.n.l). Všetky tri systémy teda vznikli v podobnom období.

Vnútorný kánon

Vnútorný kánon opisuje fyziológiu, patológiu, symptómy, diagnózu a terapiu. Patrí medzi prvé knihy, ktoré zavádzajú kozmologické princípy Yin a Yang.

Podľa Vnútorného kánonu fyziologické fungovanie tela a príčiny chorôb závisia od prúdenia energie čchi a krvi. Preniknutie niečoho chorobného zvonka alebo chybné či zastavené prúdenie energie spôsobí nerovnováhu v dynamických protikladoch Yin a Yang a teda chorobu.

Spomína sa aj koncept piatich elementov – drevo, oheň, zem, kov a voda. Majú iný, dynamickejší charakter než šťavy v Hippokratovej medicíne. V koncepte fyziológie označuje napríklad drevo rastovú fázu a oheň fázu rýchleho vzostupu. Tieto elementy alebo tiež pralátky sa prejavujú rôznymi farbami, vôňami, emóciami či telesnými sekrétmi.

Mimochodom, medzi jang orgány patril a dodnes patrí aj takzvaný trojitý žiarič alebo ohrievač. Ten však nemá žiadny anatomický podklad. Napriek slovu „orgán“ ide skôr o koncept.

Bylinné prípravky

Na prelome tisícročí vznikla aj iná dôležitá kniha, a to Materia medica Božského hospodára (cca. 200 p.n.l. až 200 n.l.)

Táto kniha opisuje 365 liečiv (číslo nie je náhodné) a objasňuje aj koncept liečby s nimi. Rozlišuje päť základných chutí liekov a štyri charaktery čchi (chladný, horúci, teplý, mrazivý).

Ďalej sú liečivá rozdelené na vyššie, stredné a nízke:

  • Vyššie sa môžu brať dlhodobo na zlepšenie vitality.
  • Stredné sú na prevenciu chorôb a posilnenie tela.
  • Nízke sa môžu brať len krátkodobo pri liečbe choroby.

Pri miešaní lieku bolo treba zohľadniť účel (vitalita/prevencia/liečba) a tiež ich vzájomné vzťahy.

História akupunktúry

Akupunktúru prvýkrát spomenul už Vnútorný kánon. Podstatnejšia je však kniha opisujúca akupunktúru o čosi podrobnejšie, ktorá vznikla okolo 200 – 300 n.l. Spomína aj moxu, čo je vypaľovanie bodov tlejúcou palinou.

Bližšie tiež opisuje meridiány, teda 12 dráh, ktorými podľa princípov TCM prúdi energia čchi. Opäť nejde o anatomické štruktúry (cievy či nervy), i keď miestami prebiehajú cez tie isté miesta. Ide, podobne ako pri trojitom žiariči, skôr o koncept.

Z pohľadu súčasnosti je pre akupunktúru najpodstatnejšia kniha Veľké kompendium akupunktúry a moxy (14. – 16. storočie). Opisuje princípy, ktoré sa používajú dodnes a tiež 365 „otvorov“, teda bodov, ktorými sa dá preniknúť do meridiánu tenkou ihlou, aby sa modifikovalo prúdenie čchi. 365 je asi obľúbené číslo v TCM.

Vzájomné ovplyvňovanie a úpadok

Čínska medicína sa vyvíjala ďalej a nebola pritom izolovaná od sveta.

My sme napríklad z východu získali variolizáciu, ktorej koncept vznikol buď v Číne alebo v Indii okolo 9. storočia, väčšina zdrojov však spomína Čínu. Základné knihy TCM sa tiež prekladali do iných jazykov. A vďaka tomu sa z qinghaosu, liečiva TCM, vyvinul artemisinin, liek proti malárii, ktorý sa v kombinácii s inými liekmi používa aj dnes.

Naopak TCM do receptov svojich liečiv pridávala zložky, ktoré na prelome tisícročí nemohli poznať a ktoré sú v nich dodnes.

Ďalší rozvoj TCM prebiehal v každej časti obrovskej krajiny inak. Prichádzali vzájomne si odporujúce teórie a na mnohých miestach TCM upadala.

Nová vládna dynastia v 17. a 18. storočí sa pokúsila vrátiť Číne zašlú slávu a medicína sa tomu nevyhla. Niektoré školy sa pridržiavali teórií, ktoré vznikli neskôr (v 12. – 15. storočí), ďalšie sa vrátili k starovekým poznatkom a filozofiám, a iní hľadali celkom nové cestičky a pohľady napríklad aj v západnej medicíne.

TCM ako národná identita

Čínska republika mala medzi rokmi 1911 až 1949 ambiciózne plány na založenie štátneho systému zdravotnej starostlivosti, ktorý vychádzal zo západnej medicíny. Tradičné postupy výrazne ustúpili do úzadia. V istom momente bola akupunktúra dokonca zakázaná (1929).

Keď Čínu prevzal komunistický režim v roku 1949, za kľúč k budúcnosti označil vedu, ktorej chápanie sa však nie vždy prekrýva s tým, ako ju vnímame u nás. Zároveň sa Mao vyslovene vyhradil voči trendu preberania všetkého z „imperialistického“ Západu.

TCM sa stala jedným zo symbolov budovania novej národnej identity.

Siahli najmä po starovekých spisoch, ktoré neodkazovali na feudálne časy a v snahe splniť Maovu víziu medzi rokmi 1956 a 1964 vytvorili štandardizované učebnice TCM. Súčasné pravidlá TCM vychádzajú predovšekým zo staroveku, no vznikli asi pred 60 rokmi.

TCM a súčasná „západná“ medicína

Najmä (no nielen) na čínskych stránkach sa dá nájsť veľa informácií o tom, ako sa do tradičnej čínskej medicíny pridáva vedecký pohľad zhodný s naším. Robia sa klinické skúšania, existuje veľa vedeckých centier skúšajúcich TCM.

Z pohľadu medicíny dôkazov je však celý koncept čchi či meridiánov založený na viere a autorite spred pár tisíc rokov; na ich existenciu nie sú dôkazy. Podobne ako Hippokratovo tvrdenie spred 2400 rokov, že choroba vzniká vďaka nerovnováhe žlče, čiernej žlče, krvi a hlienu. Alebo tvrdenie v Charaka-Samitha spred asi 2200 rokov, že choroba vzniká pre nerovnováhu dóši, teda dychu, žlče a hlienu.

Argument, že čínska či indická medicína sú lepšie lebo sú staršie než tá západná, stojí na vratkých nohách. Diela, ktoré sa odkláňajú od mysticizmu vznikli aj v antickom Grécku, aj v Indii, aj v Číne v podobnom čase. Európska medicína sa pritom k Hippokratovi stále hlási ako k Otcovi medicíny, hoci druhým dychom dodáva, že nie všetky jeho teórie boli správne.

Neplatí dokonca ani, že TCM je tisícročia nemenná. Naopak.

TCM sa menila a vyvíjala a nakoniec sa vlastne vybrala podobným smerom ako západná medicína. Len potom prišiel nový režim. Ten zahodil stáročia nepohodlnej histórie, obmedzil vonkajší vplyv a za asi 8 rokov písania učebníc vrátil tisícročné tradície späť na výslnie.

Je TCM lepší? Funguje? Na to sa tento blog vôbec nezameriava a túto otázku sa ani len nesnaží zodpovedať. Je starší? To už teraz posúďte sami.

Zdroje: 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, Roy Porter: Dějiny medicíny

Ak vás blog zaujal a chceli by ste iné podobné zaujímavé informácie, môžete ich dostať každý piatok do svojho e-mailu. Ako? Tak, že sa prihlásite na odber môjho blogového Newslettera pre zvedavých ľudí. V ňom píšem o rôznych témach z medicínskej histórie, ale venujem sa aj témam zo súčasnosti.

K medicínskej histórii som sa dostala okľukou, keď som si naštudovávala nejaké témy k svojmu fantasy románu Gwind. Zaujala ma a odvtedy sa často vŕtam v rôznych historických medicínskych zaujímavostiach, ktoré sprostredkúvam ostatným. Mnohé z nich nájdete aj na mojej stránke. Iné občas zverejním takto v blogu Denníku N.

Teraz najčítanejšie

Lívia Hlavačková

Pracujem v klinickom výskume nových liekov a zdravotníckych pomôcok, píšem beletriu, prednášam na na sci-fi/fantasy conoch a po dlhej prestávke občas opäť blogujem. Všetky moje blogy nájdete na hlavackova.sk