Denník N

Hrdinovia, ale stále ľudia: Prečo môžu pracovníci posádok záchrannej zdravotnej služby pochybiť?

Pracovníci a pracovníčky posádok záchrannej zdravotnej služby môžu pripomínať superhrdinov z fiktívnych filmových svetov, ktorí pomáhajú a zachraňujú životy. Niekedy však akoby nebolo prípustné, že sú to ľudia z reálneho sveta, v ktorom je normálne robiť chyby. Náš výskum poodhaľuje jednu stránku toho, prečo niekedy chybujú a čo môže ich chybovosť znížiť.

Ak dôjde k vážnemu pochybeniu zo strany zdravotníkov, zvyčajne to vyvoláva silné negatívne emócie, ale ani tie menej vážne pochybenia nás nenechávajú chladnými. Vtedy je prirodzené a žiadúce sa pochybením zaoberať a poučiť sa z neho. Zároveň sa oveľa rýchlejšie zabúda na nespočetné množstvo prípadov, kedy zdravotníci nepochybili a všetko bolo v najlepšom poriadku. A zabúda sa aj na to, že riziko chyby pri výkone zdravotníckeho povolania (aj pri iných povolaniach a činnostiach) tu vždy bolo a bude, a teda platí staré známe „chybovať je ľudské.“ Prvé obvinenie za pochybenie, samozrejme, zvyčajne padá na osoby, ktoré majú k tomu najbližšie – na zdravotníkov. Prečo môžu pochybiť? Čo znižuje pravdepodobnosť ich pochybenia? Na tieto otázky sme hľadali odpovede v najnovšom článku publikovanom v International Journal of Occupational Safety and Ergonomics, pričom sme sa špecificky zamerali na pracovníkov posádok záchrannej zdravotnej služby (lekárov, zdravotníckych záchranárov, vodičov ambulancií).

Podľa odbornej literatúry sa vo všeobecnosti predpokladá, že na pochybeniach v zdravotníctve sa spolupodieľajú viaceré faktory na strane jednotlivca, tímu, pacienta, prostredia, organizácie a systému. K faktorom na strane jednotlivca, ktoré boli predmetom aj nášho výskumu, patria napríklad jeho osobnostné vlastnosti, motivácia, postoje, vedomosti, skúsenosti, správanie, zručnosti alebo jeho psychický a fyzický stav. Konkrétne sme prostredníctvom dotazníka zisťovali, ako často pracovníci posádok záchrannej zdravotnej služby prežívajú stresúnavu, na akej úrovni sú zvyčajne ich kognitívne kapacity či zručnosti a ako často sa v práci správajú v súlade so zavedenými bezpečnostnými postupmi, pravidlami a predpismi. Zaujímalo nás, ako tieto faktory súvisia s ich chybovosťou. Tú sme merali pomocou otázok, či sa v práci pričinili k udalostiam, ktoré poškodili alebo mohli poškodiť zdravie pacientov, ich samotných aj ich spolupracovníkov – tzv. bezpečnostné incidenty.

Naše zistenia ukazujú, že častejšie prežívaný stres a únava súviseli s častejším výskytom bezpečnostných incidentov. Ďalej sa ukázalo, že tento súvis bol skôr nepriamy. To znamená, že častejší stres a únava u pracovníkov záchraniek oslabili ich kognitívnu kapacitu (situačné uvedomenie), teda boli kvôli tomu menej pozorní, sústredení a mali slabší prehľad o situácii. Uvedené faktory následne súviseli s častejším nedodržiavaním pravidiel a predpisov, čo v niektorých prípadoch napokon vyústilo do spomínaného bezpečnostného incidentu. Inak povedané, tí pracovníci záchraniek, ktorí prežívali menej stresu a únavy boli kognitívne viac bdelí a správali sa viac v súlade so zavedenými postupmi, čo znižovalo pravdepodobnosť bezpečnostného incidentu.

Faktory skúmané u pracovníkov záchraniek (stres, únava, zhoršené kognitívne kapacity, nedodržiavanie pracovných postupov) teda skutočne prispievajú k pochybeniam, resp. bezpečnostným incidentom. Treba ale zdôrazniť, že výsledky výskumu poukazujú aj na riešenie, ako znížiť chybovosť. Týmto riešením je snaha znížiť stres a únavu, zlepšiť kognitívne kapacity a pracovať viac v súlade so zavedenými pracovnými postupmi. O to sa síce môžu snažiť samotní pracovníci, avšak môžu pri tom naraziť na problematický systém, ktorý túto ich snahu marí napríklad tým, že ich niekedy doslova „žmýka do poslednej kvapky potu.“ Preto je v konečnom dôsledku aj zodpovednosťou systému zaviesť adekvátne opatrenia zvyšujúce bezpečnosť a zdravie pacientov aj zdravotníkov.

Martin Sedlár

Teraz najčítanejšie