Denník N

Športujem, lebo milujem svoju dušu

Šport nie je len o svaloch, alebo akomsi modernom životnom štýle. Benefity i pozitíva, ktoré prichádzajú ako produkt tvrdej práce a diskomfortu, ďaleko presahujú to, čo sú zvyčajne naše prvotné motivácie a očakávania.

Pred ešte len piatimi rokmi by som si nikdy nepomyslela, že moja maličkosť niekedy prekročí prah posilňovne. Bola som akýmsi fanúšikom kultúry, ktorý nadovšetko preferoval ísť do kina, do divadla, na koncert, či prečítať si nejakú klasiku… O posilňovniach som mala svoju mienku. Bola to zmes rôznych domienok o ľuďoch, o ktorých som si myslela, že túto inštitúciu reprezentujú, podporované príkrymi spomienkami na moje nevydarené pokusy s cvičením.

Amor a psyché. Telo a duša. Tieto opozitá sa dopĺňajú a len ťažko jeden bez druhého dokážu existovať. Na to, aby som posilňovala oboje, musím robiť investície do seba, napríklad v podobe športu. V minulosti som zvykla takúto filozofiu z polohy kaviarenského povaľača skôr zaznávať. Mylne som žila v predstave, že sú to len príbehy a múdrosti v knihách a filmoch, čo posilňujú ducha a myseľ. Je úplne v poriadku si ísť zacvičiť, či zabehať. Nemusela som sa za to hanbiť, naopak. Je veľmi prospešné využiť čas takýmito investíciami do seba.

Presne takto som sa o to aj pokúsila. Využila som veľkú zľavu, ktorú mi poskytoval zamestnávateľ pri mojich prvých dvoch rokoch v posilňovni. Bez takejto možnosti, kde ma finančne odľahčili v tomto zamestnaneckom benefite, mi naozaj otvorili bránu do sveta nových perspektív a rastu. Kiežby by som to objavila už skôr…

Začiatky boli bolestné viac psychicky než fyzicky. Je celkom náročné vybudovať si rutinu v podstate „od piky“. Okrem častých svalovíc, som zápasila aj s obrovským pocitom hanby, ktorý sa mi darilo filtrovať cez smiech. Pamätám si, ako som bola prvý raz na skupinovom cvičení “kruhový tréning”. Počas hodiny som skonštatovala, že ak by ma vypustili v džungli, s týmto mojim nasadením by som asi neprežila.

Nedovolila som si to vzdať. Nechcela som, aby toto moje odhodlanie zišlo do stratena a zmizlo v šedi spomienok tých veci, ktoré nevyšli. Povedala som si, že treba vytrvať a vytvoriť si zvyk. Vyšlo to.

Aj napriek všetkým týmto ťažkostiam spomínam na prvé chvíle veľmi pozitívne. Komunita ľudí ma podržala a podporila. Tréneri boli trpezliví. Spolucvičiaci menej, ale snažili sa. Posilňovňa už dávno nie je elitným miestom určeným len body-builderom, pri ktorých chcete zabudnúť, že ste si vôbec dovolili pomyslieť na to, že chcete použiť činku.

Atmosféra v týchto zariadeniach je vo všeobecnosti veľmi demokratická a inkluzívna. Nájdu v nej miesto všetci tí, ktorí chcú v zásade najmä na sebe makať. Tento spoločný menovateľ nás všetkých spája. Na jednom mieste, v istý čas, skupina rôznorodých povolaní, vekových skupín, názorov, všetci spoločne cvičíme. Posilňovňa, či les, sa stali miestom, kde vieme vyjsť z našich zaužívaných štruktúr a bublín. Môžeme byť súčasťou komunity, v ktorej sa jednoducho len športuje.

Moje prvotné motivácie boli tie také klasické – dať dole jednu, dve konfekčné veľkosti, čo sa mi neskôr aj podarilo. Na bratovu svadbu som ľavou zadnou obliekla veľkosť 38. Ale to, čo mi toto prostredie dalo, ďaleko prevyšuje potešenie v podobe štíhlejšej postavy.

Nie je to len o aktívnom životnom štýle. Je to o postoji.

Cvičenie mi prináša omnoho hlbší rozmer. Pridané hodnoty majú pre mňa veľký význam a dokonca mi prinášajú niečo ako zmysel. “Bolesť a utrpenie nie je to isté. Bolesť je nevyhnutná, utrpenie je voliteľné. Ak je bolesť vedomé pociťované zranenie, utrpenie je dramatizácia tohto zranenia, ktorá nás stavia do role zraneného a izoluje nás od surovej skutočnosti našej bolesti.”[1] Inými slovami cvičenie veľakrát bolí – pri športových aktivitách prekonávame bolesť. Ale ak by sme tak neurobili, tak by sme uviazli v nejakých výhovorkách a sťažovaní sa na to, aké by to bolo ťažké a nemožné niečo pre seba spraviť. Tento stav by pre mňa znamenal utrpenie.

Byť aktívny, hýbať sa a žať plody v podobe vytrvalosti, pohody, či nákazlivo zdravého sebavedomia – na to nie sú žiadne skratky, na to existuje len tvrdá práca a tréning. Prekonať sa a ísť cvičiť, to nie je len o tom dobre vyzerať. Je to najmä o odhodlaní. Práca so svojou motiváciou a disciplínou sa premieta i do ostatných častí našich životov.

Pri bicyklovaní, či zdolávaní hôr, nielen nachádzame kontakt so svojim vnútrom, ale takisto nás tieto činnosti zapaľujú a posilňujú v mnohých iných smeroch. Sme súčasťou celku a sme zodpovední voči naším partnerom. Byť súčasťou komunity je aj o slušnosti.

Učíme sa prijímať seba so všetkými nedokonalosťami. Týždne som sa hanbila v posilňovni vôbec existovať. Teraz sa nad tým len pousmejem, lebo viem, že každý samostatne a zároveň spoločne riešime len šport. Cítim sa tam prirodzene, som toho súčasťou. Už tam nechodím preto, aby som bola veľkosť M alebo S, ale aby som posilňovala svoje duševné vlastnosti ako odolnosť, vytrvalosť, či spoločné povzbudzovanie sa, tímovosť.

Keď sa pozriem do zrkadla, nevidím len odraz svojej tváre. Paradoxne mi šport otvoril iný pohľad do môjho vnútra. V odraze zrkadla vidím človeka, ktorý zdolal Bystrú lávku. Vidím človeka, ktorý sa naučil cvičiť kľuky. Vidím človeka, ktorý na bicykli pravidelne objavuje Malé Karpaty. V hĺbke môjho srdca vidím človeka, ktorý mal odvahu zájsť ďaleko za hranice svojej bolesti a prekonávať nové výzvy.

Kalokagathia

Som vyštudovaná lingvistka, vychovaná filozofickou fakultou a humanitnými vedami. Pozorujúc život a čítajúc rôzne vedecké poznatky novodobej vedy, som už zopár ráz prišla k záveru, že antickí Gréci mali pravdu a v mnohých ohľadoch dnes len potvrdzujeme to, čo nás antika učila už dávno.

Krása tela nemusí znamenať mať kožu tenkú ako papier. Žijeme v časoch, kedy sa paradigma vnímania krásy premieňa na to, čo je prirodzene pekné. Zdravé sebavedomie je atraktívne. Spokojnosť je novodobým bohatstvom. Vnútorný pokoj je úspech. Láskavosť je cool. Na toto prišli už v antike. Krása ducha ide spoločne s krásou tela. Je úplne OK, ak nás to motivuje. Nie je to o porovnávaní toho, kto má viac vyrysované brucho. Pohyb či šport je jedným z nástrojov, ktoré nás môžu posunúť k odolnejšej verzii seba samého. Dať seba na prvé miesto je totiž tá najaltruistickejšia vec, ktorú v zásade môžeme za seba urobiť. Je dobré predovšetkým začať od seba, “pretože svetové problémy začínajú u jedinca”[2], hovorí úžasný vedec a velikán psychológie Carl Gustav Jung. Pokračuje: “a človek, ktorý je so sebou v mieri, ktorý sa prijíma, prispieva nekonečne malým dielikom k dobru vesmíru. Riešte svoje súkromné a osobné konflikty a budete milióntinu milióntiny znižovať svetové napätie.”[3]

Šport je vitálnym elementom budovania odolnejších komunít. Odolnejšej spoločnosti. Pod toto sa kedykoľvek viem podpísať a rada podpíšem. Zároveň som vďačná, že takéto možnosti vôbec máme a môžeme naplno využiť. Treba si pripomínať, že na to, aby naša spoločnosť prosperovala, potrebujeme inštitúcie, ktoré podporujú takúto životaschopnosť. Štátne a neštátne organizácie vedia poskytovať podmienky pre pozitívne systémové zmeny. Ak chceme lepšie podmienky pre šport v našich komunitách ako škola, samosprávy, či firmy, je tu nutná pomoc od štátu.

Aktívny šport ide ruka v ruke s dobrým duševným zdravím.

 

 

 

[1] R. A. Masters, Setkáni s drakem, p.2-3, česká úprava Eva Dragulová, Praha, Maitrea, 2017

[2] W. McGuire, R. F. C. Hull, p.75, Rozhovory s C. G. Jungem, česká úprava Martin Bedřich, Praha, Portál, 2015

[3] ivi

Teraz najčítanejšie

Pavlína Valovičová

Univerzite vo Florencii vďačím za to, že mi dala príležitosť a priestor zamilovať sa do štúdia humanitných vied. Pred rokmi som tam ukončila moje štúdium a spoznala asi všetky zákutia tejto inštitúcie a azda každú knižnicu vo Florencii. Posledné roky som našla veľký záujem v oblasti psychológie. Pracujem v korporátnej oblasti, kde sa venujem procesnému riadeniu a reportingu. Práca ma veľmi baví. Odmala som cítila veľký záujem o veci verejné a filozofiu. Myslím si, že občianska česť je cnosť a buduje sa cez skúsenosti verejných dobrovoľných prác či aktivizmu. Dala som si za úlohu podporovať a popularizovať oblasť duševného zdravia.