Problémy so ženami

„To je hrozné, ako s deckom,“ zaznelo v reštaurácii od vedľajšieho stola z úst veľkého muža v strednom veku, ktorý sa pri obede zdôveroval (nie zrovna potichu) kamarátovi o svojich skúsenostiach s mladou milenkou. „Stále sa jej musíš venovať, stále niečo vymýšľať,“ neprestával.

Vtom ho kamarát prerušil a ľahostajne, no v niečom i jemne nostalgicky vsunul do jeho výpovede vlastnú skúsenosť: „Áno, ja som tiež mal takú, no už nemám.”

Krátko nato si obaja všimli ženu sediacu neďaleko nich, ktorá očividne všetko počula (i keď sa tvárila, že nie), čo im, paradoxne, dodalo ešte väčšiu guráž. Rozhovorili sa nahlas a bez servítky, tak ako pri spovedi, keď si človek myslí, že ho reči vykúpia a že sa napokon sprostredkovane dostanú k tomu, ku komu by mali a ten sa vďaka nim inštinktívne zmení.

„No mojej žene, tej sa zas nič nechce,“ pokračoval prvý, trochu pobavene, pričom periférne sledoval ženu pri vedľajšom stole, ktorá sklopila zrak a vidličkou sa zaryla do syrových cestovín. „Nenavarí, len furt frfle, všetko komentuje…“ dodal a potom sa na chvíľu odmlčal. Do úst si vložil zopár hranolčekov, odpil si z čapovanej kofoly a vzápätí svoju reč uzavrel. „Ja by som aj bol s ňou viac, no keby mala niečo, aspoň kúsok, z Ireny,“ chvíľu premýšľal a napokon ešte predsa čosi dodal: „Človek má dve ženy, no ani jednu úplnú. Behám od jednej k druhej, no vo výsledku som sám.“

Vtedy druhý, aby svojho kamaráta povzbudil a dal mu dôvod na radosť, povedal: „Urobíme si výlet, niekam ďaleko, bez báb.“ A potom nasledovala dlhá diskusia o výbere vhodného miesta. Napriek silným rečiam a veľkým plánom však nakoniec skončili pri tom, že pôjdu cez Rakúsko do Českého Krumlova.

Stále o tom istom.

(Ďakujem za námet mojej drahej Naďke)